Chceme zrádzať sami seba?

Vlado Gregor

Milí moji, ja viem, že píšem ostro, ale nemôžem písať ináč, keď mám pred očami Cirkev, ktorá sa rúca a boria ju nie jej nepriatelia, ale sami veriaci, ktorí si pred týmto obrazom úmyselne zakrývajú oči. O čo iné tu ide, ak nie o hriech proti evidentnej pravde, proti Duchu Svätému, ktorý sa neodpúšťa ani v tomto veku, ani v budúcom?

Naši vlastní predstavitelia chcú z Cirkvi robiť sociálnu, charitatívnu a dokonca politickú inštitúciu. Popierajú stáročné a tisícročné skúsenosti, zmysel modlitby a Božej milosti v každom jednotlivcovi osobitne a v dejinách ako celku. U nás, ktorí sa toho hrozíme, nejde o nejakú nepraktickú mystiku a o kašľanie na konkrétne potreby ľudí. Tu ide o to, že sa chudobným, trpiacim, chorým, utláčaným a bezohľadne urážaným berie aj tá posledná nádej, berie sa im dôvod na vieru v Božiu Prozreteľnosť.

Stále sa hovorí o tom, aké je všetko relatívne, akí musíme byť opatrní, aby sme sa nikoho ani náhodou nedotkli. Ale kde sa stratila úcta k pravde, moji milovaní? Stále tu funguje ono večné a neustále pokušenie stavať sa do roly neomylných znalcov dobra a zla. Tvrdíme, že naše sily sú dostatočné, aby sme odstránili nerovnosť, zúfalstvo, omyly a krivdy, ktoré nepretržite vznikajú a nevyhnutne sa generujú v každej ľudskej spoločnosti. Aj v tej možno najdokonalejšej, alebo takej, ktorá je o tom pevne presvedčená.

Bol som nedávno na prednáške katolíckeho mnícha. Zaznelo v nej veľa pekných a hlbokých myšlienok o tom, ako cez vďačnosť smerovať k šťastiu, ako byť konečne a absolútne happy. Ale je práve toto naším pozemským cieľom a určením? Náš Zakladateľ a Spasiteľ nám multiplikuje, že chudobných a nešťastných vždy budeme mať medzi sebou, že utrpenie a nezaslúžené prenasledovanie má zmysel a že práve ono je spásou pre ľudí a záchranou pre svet.

Áno, musíme mať úctu k iným smerovaniam, náboženstvám, ba aj k protikladným ideológiám. Ale kde sa stratila úcta ku Kristovi a jeho výkupnej obete? Z celej prednášky vysokovzdelaného mnícha pre bežného veriaceho vyplynulo, že najlepšie je byť ateistom a jogínom zároveň, lebo takíto ľudia sú najhlbší a najtolerantnejší.

My sme už, počnúc posledným koncilom, prišli až k tomu, že sa pomaly, ale isto hanbíme a ospravedlňujeme aj za to, že vôbec ešte existujeme. Dávame si na čelo kresliť posvätné znaky od hinduistických kňažiek, ktoré zbožňujú samospásu prostredníctvom vyhovenia vlastnému telu, ktoré hlásajú kastovníctvo a nezmyselnosť utrpenia a obety. Bozkávame Korán – a pri tejto scénke mi napadá len jedno, a to slová Ježiša adresované Judášovi v Getsemany: „Priateľu, bozkom zrádzaš Syna človeka?“ 

Znovu si teda začnime vážiť svoje korene a históriu a prosme o odpustenie a o pomoc Ježiša a jeho Matku, Pomocnicu kresťanov, na ktorej sviatok píšem túto tak trochu zúfalú, ale zároveň nádejnú úvahu.

DUM SPIRO SPERO!  KÝM DÝCHAM, DÚFAM!

(Matka ustavičnej pomoci 2019)

Vlado Gregor

::

Súvisiaci článok:

Nepodľahnime vábeniu modernosti

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!