Chcú ho zabiť

Tendencia vedúca k spochybneniu a v konečnom dôsledku k odmietnutiu Svätého písma je znepokojujúca, o to viac, že jej podliehajú – nevedomky – aj veriaci kresťania, súc ovplyvnení atmosférou doby. Šírenie pochybností je považované za prejav odvahy a intelektuálnej zdatnosti. Vynorili sa teológovia neveriaci v Boha, našli sa kresťania popierajúci Krista, mediálny priestor ovládli z väčšej časti tí, čo vidia v náboženstve iba negatíva.

Naša spoločnosť je v kríze. Kresťanstvo síce nevzniklo v Európe, ale tu dostalo svoju historicky najvýraznejšiu podobu a je teda s Európou osobitým spôsobom späté. Tento svetadiel bol svojho času kresťanský, ale v posledných storočiach, najmä od čias osvietenstva – ako sa ono obdobie i hnutie všeobecne pomenúva – sa tu rozvinula kultúra vytláčajúca náboženstvo z verejného života i z povedomia ľudí. V kresťanskom svete sa postupne zrodilo myslenie radikálne protikresťanské. Dospelo to k tomu, že dnešná sekularizovaná Európa cynicky popiera vlastné korene. Takzvané osvietenstvo sa považuje za jediné rozumné a racionálne.

Benedikt XVI. upozorňuje na to, že kresťanstvo dalo priestor slobodnému mysleniu a bádaniu. Osvietenstvo preto „nie náhodou vzniklo práve a výlučne v prostredí kresťanskej viery“. Ale prečo sa osvietenské hnutie, hoci vzišlo z kresťanskej pôdy, zmenilo na protikresťanské? V prvom rade je to dané spomenutou mierou slobody, aká v iných kultúrach nebola, a svoj podiel na tom majú aj zlyhania vnútri kresťanstva. Benedikt XVI. pokračuje: „Negatívne svedectvo kresťanov, ktorí hovorili o Bohu, no žili proti nemu, zatemnilo Boží obraz a otvorilo dvere k neverectvu“ (Benediktova Európa v kríze kultúr).

Časť mysliteľov odsunula Boha za hranice svojich úvah, pokúšajúc sa nájsť istotu mimo náboženstva. To sa prenieslo z čisto teoretickej i do praktickej roviny a ľudia začali nielen premýšľať, špekulovať, ale aj konať tak, akoby Boha nebolo, niektorí dokonca verejne ohlásili jeho smrť. Zdalo sa, že zvíťazil ľudský rozum, ale snahy nájsť ubezpečujúcu istotu a vybudovať spoločnosť bez náboženstva začali časom stroskotávať. Namiesto istoty prišiel relativizmus a nepokoj. Ukazuje sa, že bez Boha niet morálky. Zámer riadiť ľudské záležitosti bez Božích princípov privádza ľudstvo na kraj priepasti.

* * *

K šíreniu ateizmu prispieva nemalou mierou praktický materializmus v zmysle nezriadenej túžby po majetku. Systém zameraný na výrobu a spotrebu, v ktorom je všetko podriadené zisku, je proti dôstojnosti človeka. K odvratu od viery vedie aj nesprávne chápanie slobody. Tak či onak, ateizmus patrí medzi najhoršie príznaky našich čias.

Asi najznámejším ateistom súčasnosti je biológ Richard Dawkins. Napísal viacero čitateľsky úspešných kníh, v ktorých prezentuje kontroverzné názory na vzťah vedy a náboženstva. Popularizáciu vedeckého výskumu spája s ostrými útokmi proti viere. Tvrdí, že evolučná teória je nespochybniteľná a dá sa aplikovať na celý vesmír, takže iné vysvetlenia nie sú vôbec potrebné. Darvinizmus prestáva byť u neho čisto biologickou teóriou a stáva sa svetonázorom. Takéto chápanie ho vedie k tomu, že bez rozpakov uplatňuje teóriu evolúcie v oblastiach, ktoré sú za hranicami biológie i prírodných vied. Usiluje sa dokonca aplikovať darvinizmus na kultúru a spoločenské vzťahy.

Vo svojom ťažení ide ešte ďalej a náboženstvo nazýva vírusom mysle. O viere v Boha hovorí ako o zhubnej nákaze, ktorá infikuje ľudský mozog. Neznamená to však nič iné, iba to, že slovná ekvilibristika chce byť vedou. Rétoricky prezentovaný „argument“, že Boh je vírus, nie je podložený nijakými faktami, ide teda o subjektívne vyjadrenia, odrážajúce osobnú zaujatosť a nepochopenie náboženstva, osobitne kresťanského.

Skrátka, Dawkins sa uzavrel do myšlienkového sveta, v ktorom Boh nemá žiadne miesto – paradoxne, to mu nebráni neustále proti nemu bojovať. Čo predchádzajúce generácie vysvetľovali s odvolaním sa na božského stvoriteľa, možno vraj ľahko vložiť do darvinovského rámca; veriť v Boha teda nie je nutné ani múdre. Pritom však obchádza dôležitý fakt: prírodovedou nemožno vysvetliť náboženstvo. Vyzerá to tak, že jeho ateizmus v skutočnosti spočíva na úvahách o morálke a až spätne sa premieta do oblasti vedy. Lenže veda nemôže určiť, čo je dobré a čo zlé, a tak sa Dawkinsove myšlienky dostávajú do bludného kruhu, respektíve, javia sa ako účelové a demagogické.

Keď už hovoríme o vedeckom skúmaní, je vhodné upozorniť na to, že argumenty prírodovedy – ozajstné argumenty, nie ich svojvoľná interpretácia – vedú nanajvýš k agnosticizmu. To, čo vedie k ateizmu, je nevedeckej povahy. Z tohto hľadiska aj ateizmus je presvedčenie, tak ako náboženstvo.

* * *

Giovanni Papini v úvode svojej slávnej knihy Život Krista píše: „Už päťsto rokov sa namáhajú tí, čo sa nazývajú voľnomyšlienkarmi, lebo zbehli od vojska do trestníc, aby po druhý raz zabili Ježiša. Snažia sa ho zabiť v srdciach ľudí.“ Sú to tvrdé slová, možno nepríjemné, ale pravdivé. Koľko všelijakých pokusov zničiť kresťanstvo sa už udialo! Koľko úkladov a prenasledovaní! Papini dodáva: „A predsa, čo sa aj zmárnilo toľko času a dôvtipu, Krista ešte nevypudili zo zeme.“

O tom, že Ježišovo učenie má svojich neprajníkov a odporcov, jestvuje veľa dôkazov. Stačí sa obzrieť okolo seba. Ale čím má byť kresťanstvo nahradené? Našiel niekto niečo lepšie, pravdivejšie, hodnotnejšie? Nenašiel a nenájde! Preto je opúšťanie kresťanskej viery krokom do tmy, ba skokom do prázdna.

V boji o zachovanie dobrého dedičstva nemožno zostať bokom. Pritom však, ako pripomína Henri Pinard, majme na pamäti jedno: „Všemohúcemu nejde o počet. To, čo požaduje, je jedine vernosť Kristovi. Bohu nie je ťažšie vyhrať hroznú vojnu s hŕstkou ľudí ako s veľkou armádou“ (Ježiš a dejiny).

Ján Maršálek

(Úryvok z knihy Kristus prichádza, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)

Viac o knihe:

Kristus prichádza (recenzia)

Nad otázkami viery