Dať sa na pokánie

Vlado Gregor

V poslednom čase som začal písať otvorenejšie a konkrétnejšie a mnohí moji adresáti akoby sa zľakli... Zhruba povedané, je mi z toho až zle, ako sa v Cirkvi silou-mocou chcú presadiť takzvaní modernisti, čo vlastne znamená akísi hipíci a extrémni ľavičiari. Doslova sa mi z toho dvíha žalúdok, pretože nielen ja, ale aj moji rodičia a starí rodičia z oboch strán by boli ochotní dať za Kristovu Cirkev aj život. A teraz do nás niekto hustí, že je úplne jedno, čomu veríme, a že všetko presviedčanie iných je len slávnostná hlúposť. Koľko vyznávačov a mučeníkov sa pri takýchto múdrostiach obracia v hrobe?

Pozrite sa, moji milovaní, každé spoločenstvo má svojich antihrdinov, ale ak stratí k sebe úctu, môže sa ísť rovno zahrabať. Áno, buďme k sebe kritickí, čiže pokorní, a uvedomme si, nakoľko sami sebe robíme zle. Čítal som nedávno knihu Johna Allena Globálna vojna proti kresťanom a uvedomil som si, že možno väčšina obetí sa vyskytla a vyskytuje vo väčšinovo kresťanských krajinách. Spomeňme len Rwandu, Kongo, Rusko a mnohé latinskoamerické štáty... Buďme si teda istí, že nie sme až takí čistí, ako to o sebe niekedy tvrdíme a ako sa tým hrdíme.

Isteže, určitá hrdosť a sebaúcta je na prežitie akéhokoľvek spoločenstva nevyhnutná, ale iste aj pokora, skromnosť a zmysel pre realitu. Ani naši predchodcovia, to jest Izraeliti, by sa iste neutvorili a nepretrvali bez pocitu výnimočnosti a bez tvrdej sebadisciplíny, ako o tom čítame v Starej zmluve. Len tak sa môžeme vyhrabať z kapitulácie a zániku. Ale tieto tendencie zvádzajú aj k nereálnemu povyšovaniu sa nad iných a tým aj k pravidelným katastrofám. Na tie nielen Mojžiš a proroci upozorňovali svojich rodákov a spoluveriacich, ale aj náš, aj ich Ježiš.

Židia i kresťania boli občas aj za nereálne sebahodnotenie prenasledovaní, umlčiavaní a vraždení. A bude to tak až do konca sveta. Treba to trpezlivo a s odpúšťaním a žehnaním znášať, ako o tom čítame v liste apoštola Jakuba, ktorý je výstižným a prenikavým zhrnutím Ježišovho učenia. Každé spoločenstvo, ktoré chce na niečo ašpirovať a nad iných vynikať, podlieha rovnakým zákonitostiam, či už sú to rôzni veriaci, klérus, rôzne ideológie, rôzne kádre a tiež najrôznejšie skupiny, ktoré chcú byť výnimočné a na seba hrdé, teda „pride“. Ale nech si všetci uvedomia, že tí „bežní a maličkí“ nič väčšmi neznášajú a nič ich nevie viac nahnevať ako to, keď si niekto z pozície svojej osobitosti a inakosti robí väčšie nároky ako všetci ostatní, vraj úbohejší. Rôzni ľudia a skupiny majú teda rôzne pokušenia s rovnakými a podobnými následkami.

Kresťanstvo hovorí o pokore, odpúšťaní a živej a produktívnej láske aj k nepriateľom. Preto aj my máme byť na čo hrdí a nesmieme si my sami ničiť a intoxikovať tieto naše zdroje a pramene hrdosti a sebaúcty, lebo takto pochováme samých seba. A samozrejme, nepochopíme ani svoju hodnotu. Nechcem byť kuvikom a poslom zlých správ, ale som si istý, že je najvyšší čas spamätať sa a vrátiť sa z kratšej cesty, teda dať sa na pokánie.

KAJAJME SA A VERME EVANJELIU!

Vlado Gregor

::

Súvisiace články:

Chceme zrádzať sami seba?

Z čierneho biele nebude!

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.