Tvrdá reč

Pravda niekedy bolí. Odhaľuje choré miesta, vyjavuje holú skutočnosť, vrhá svetlo do tmavých kútov, kde sa neraz skrýva nečisté svedomie. Ježišovo učenie je pravdivé, jeho slová majú váhu činu, preto popri všetkej kráse a príťažlivosti pôsobia v niektorých situáciách tvrdo. Nemožno sedieť na dvoch stoličkách naraz. Kto chce slúžiť mamone, nebude slúžiť Bohu, a kto skrýva svoje úmysly, odmieta svetlo pravdy. Božie slovo môže liečiť, uzdravovať a zachraňovať, ale tiež vyvolať odpor, ba priam nenávisť.

Ježiš žiada od človeka jasnú reč a jednoznačné rozhodnutie: „Vaša reč nech je áno – áno, nie – nie“ (Mt 5, 37). Nie je to samoúčelné. Iba tak totiž možno úspešne vzdorovať zlu. Váhavosť, zahmlievanie, kompromisníctvo, alebo dokonca ľahostajnosť či dvojtvárnosť, to všetko vedie k hriechu. Zlo nie je abstraktný pojem, zlo je skutočné a jeho pôvodcom je zlý duch. Ježiš to vie, upozorňuje na to, varuje a vystríha, preto chce, aby jeho nasledovníci konali pokánie, aby sa obrátili a obnovili v duchu a pravde.

Keď čítame evanjeliá, zisťujeme, že Ježiš azda najviac odsudzoval pokrytectvo a pýchu. V takých prípadoch bol ostrý, vystupoval ako mocou obdarený človek, nebojácne a nekompromisne. Ak ide o pravdu, nemožno cúvnuť! Človeku treba odpustiť, no zlo samotné treba zavrhnúť! Ježiš vedel primerane vyjadriť svoje city, vedel zahorieť spravodlivým hnevom, bol však pánom nad sebou, nikdy nepovedal a nespravil to, čo nechcel: „Jeho hnev bol vždy ovládaný mravnou slobodou, vždy to bol čin človeka, ktorý vie, čo robí a prečo to robí“ (Ján Chryzostom Korec: Ježiš zďaleka a zblízka).

Spravodlivé zmýšľanie, jednoduché a priame vyjadrovanie, vyrovnané vzťahy, prijímanie dobra a odmietanie zla – predpoklady normálneho fungovania ľudského vnútra i ľudského spoločenstva. Na dobrom základe sa udrží všetko, čo máme postaviť. Z pevného východiska sa dá vzlietnuť, z trasoviska nie.

Tvrdé slová zakladateľa kresťanstva nám chcú pomôcť. Včasné varovanie môže predsa človeka zachrániť pred pádom do záhuby. Zlu treba predchádzať: „Zlo, ktoré vidia všetci, bolo spozorované neskoro. Na tom stupni zrelosti sa mu už nedá vyhnúť. Hriech je vriedok, ktorý sa zrazu zjaví na tele, ale ktorý by sa nebol zjavil, keby krv bola zavčasu očistená“ (Giovanni Papini: Život Krista).

Majme na pamäti, že v našich časoch sa ako mor šíri bludná náuka, podľa ktorej je všetko relatívne. Pravda je vraj bezobsažným pojmom. Morálka je vraj vecou spoločenskej dohody. Hranice medzi dobrom a zlom sa tak stierajú. Je to scestné a nebezpečné. Zákon lásky má líce i rub, obsahuje paragrafy hovoriace o odmene, ako aj paragrafy hovoriace o treste. Beda človekovi, skrze ktorého prichádza pohoršenie. Bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do hlbokej vody (porov. Mt 18, 6–7). Ak niekto zanedbáva spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť, bude potrestaný. Ježiš povedal: „Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo sa podobáte obieleným hrobom, ktoré zvonka vyzerajú pekne, ale vnútri sú plné mŕtvolných kostí a všelijakej nečistoty! Tak sa aj vy napokon zdáte ľuďom spravodliví, no vnútri ste plní pokrytectva a neprávosti“ (Mt 23, 27–28).

Čo môže byť zradnejšie ako strata schopnosti či ochoty rozlišovať dobro a zlo?! Kto si uvedomuje hriech, môže sa dať na pokánie, ale ak ho niekto popiera, cestu k náprave má zatarasenú. Nie všetko bude odpustené, nie každé odpustenie sa naplní. A pokánie musí byť prísne, veď v zápase so zlom ide o všetko: Ak by ťa zvádzala na hriech tvoja ruka, odtni ju; ak ťa zvádza na hriech tvoja noha, odtni ju; ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho – lepšie je vojsť do života okyptený ako byť vrhnutý do pekla (porov. Mk 9, 43–49).

Všeličo sa nám ponúka, všeličo nás láka, všeličo je dostupné, ale nie všetko osoží. Ježiš, tichý a pokorný srdcom, učiteľ lásky a odpustenia, záchranca a spasiteľ, dáva človeku nádej, ale neodoberá mu zodpovednosť: „Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli“ (Jn 9, 39).

Ani tá najväčšia dobrota si nezíska všetkých. Diabol vo svojej prefíkanosti ponúka falošnú mincu poznania a humanity, ktorá má nahradiť Božiu pravdu zjavenú Ježišom Kristom. Porazený a zvrhnutý chce strhnúť so sebou ďalších. Zlý duch chce nahradiť „tvrdú reč“ sladkými rečami o tolerancii, o bratstve, rovnosti a slobode. Lenže bez Desatora – rešpektovaného v celku – všetka ľudská sloboda končí pod gilotínou.

Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?! Mnohí takto reagovali na Ježišove slová. Pokrytecky sa pohoršovali a šomrali. Neuverili. Na vlastnú škodu (porov. Jn 6, 59–66). Nemyslime si však, že my sme lepší, že už máme všetko vyriešené. Nevieme, čo nás ešte prekvapí a možno pohorší, čo nám bude pripadať tvrdé alebo neuskutočniteľné. Namieste je preto pokora a ostražitosť. Nedosiahneme cieľ bez kríža ani bez Pánovho milosrdenstva.

Už v Knihe prísloví sa píše: „Pán karhá toho, koho miluje, ako otec syna, ktorého má rád“ (Prís 3, 12). Nadväzuje na to apoštol Pavol v Liste Hebrejom. Boh „šľahá každého, koho prijíma za syna“. Nemáme sa vzpierať takejto výchove, lebo je na našu nápravu. Boh s nami zaobchádza ako so synmi. Vari chceme byť nevychovanými sirotami? Prísna výchova sa v prítomnosti nezdá radostná, „neskôr však prináša upokojujúce ovocie spravodlivosti tým, ktorých ona vycvičila“ (porov. Hebr 12, 5–11). Pravda nás vedie k dobrému cieľu, aj keď niekedy bolí.

Ján Maršálek

(Úryvok z knihy Kristus prichádza, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)

Viac o knihe:

Kristus prichádza (recenzia)

Nad otázkami viery