Ukrižovanie a zmŕtvychvstanie

Ježiš učil ako ten, kto má moc. Dával najavo, že on je zdrojom duchovného života. Ľudia žasli nad jeho učením (porov. Mt 7, 29). Slová z jeho úst dostávali krídla, mali silu a údernosť, triafali do živého. Úžas, ohromenie, údiv, zdesenie – reakcie boli rôzne. Nebolo však možné prehliadnuť, nevšimnúť si, nebrať na vedomie jeho výzvy. Evanjelista zaznamenal slová chrámových zriadencov, ktorí mali Ježiša chytiť. Na otázku predstavených, prečo ho nepriviedli, odpovedali, že ešte nikdy nikto nehovoril tak ako on (porov. Jn 7, 31–46).

Slová nezostali osamotené, sprevádzali ich skutky, aj zázračné, ako prejavy božskej autority. V súvise s tým si treba všimnúť, že Ježiš vždy spája pomoc človeku s podmienkou viery. Dá sa dokonca povedať, že nemôže zasiahnuť tam, kde viera chýba (porov. Mk 6, 1–6). Teda iba tým, čo sa na neho obracajú s vierou, dáva to, o čo prosia.

Zázraky priťahujú, ale nie každý ich prijíma s dobrou vôľou. Ježiš si isto uvedomoval, že vzývanie Boha prostredníctvom divov má dvojaký účinok – niekoho povzbudí vo viere a niekoho pohorší. Predstavitelia židovského národa neuverili v Ježišovu svätosť, podozrievali ho z podvodu alebo zo spojenia so zlými duchmi. Paul Johnson dodáva: „Nepriateľstvo mocných nebolo jediným rizikom, ktoré Ježiš podstupoval, skutočnosť, že bol schopný vyliečiť dlhodobo chorých ľudí, viedla niekedy k nevhodnému správaniu tých, čo túžili po uzdravení“ (Ježiš – Životopis pre 21. storočie). Dochádzalo aj k výtržnostiam a prejavom davovej psychózy.

Ježišovo verejné účinkovanie spočiatku veľkňazov a starších zrejme veľmi nezaujímalo. Javilo sa im ako okrajové a bezvýznamné. Stávalo sa, že v národe raz za čas vzniklo podobné hnutie, no zvyčajne nemalo veľký dosah. Postupne však rozruch okolo Ježiša narastal, pridávalo sa čoraz viac ľudí, množili sa správy o zvláštnych slovách a činoch tohto Galilejčana: „Mesiášske pocty preukázané Ježišovi pri jeho vstupe do Jeruzalema; vyčistenie chrámu spolu s vysvetlením, ktoré akoby ohlasovalo koniec samotného chrámu a zásadnú zmenu kultu v protiklade k nariadeniam pochádzajúcim od Mojžiša; Ježišove reči v chráme, z ktorých bolo cítiť, že si nárokuje plnú moc dávajúcu mesiášskym nádejam novú podobu ohrozujúcu monoteizmus Izraela; zázraky, ktoré Ježiš vykonával verejne, a čoraz väčší príklon ľudu k jeho osobe – to všetko boli udalosti, ktoré sa už nedali ignorovať“ (Benedikt XVI.: Ježiš Nazaretský).

Keď Ježiš vzkriesil Lazára, čo vyvolalo mimoriadny ohlas, udalosti nabrali rýchly spád. Podľa slov evanjelia mnohí uverili, no niektorí zo svedkov odišli k farizejom a sťažovali sa, žiadajúc vyriešenie situácie, ktorú považovali za problémovú. Veľkňazi a farizeji zvolali veľradu a po búrlivej debate sa rozhodli, že Ježiša zabijú (porov. Jn 11, 45–53). Ba rozhodli sa navždy umlčať aj Lazára, lebo preňho mnohí Židia uverili v Ježiša (porov. Jn 12, 9–11).

Konanie židovských vodcov je z ľudského hľadiska do značnej miery pochopiteľné. Keďže vo svojej pýche a zaujatosti neuverili v Ježiša, považovali ho za buriča ohrozujúceho verejnú bezpečnosť, ako aj ich autoritu a postavenie. Mohlo dôjsť k tomu, že ľudia prestanú počúvať a poslúchať zákonníkov, reálny bol aj zásah okupačnej moci. Náboženské motívy sa prelínali s politickými a oprávnené starosti o poriadok s mocenskými záujmami a egoizmom.

Ježiš nebol odsúdený ako revolucionár, povstalec či burič, veľrada ho uznala vinným z bohorúhania, za čo bol trest smrti. Ale hrdelné právo bolo vyhradené Rimanom, preto sa musel proces postúpiť miestodržiteľovi Pilátovi a z toho dôvodu obžaloba vsadila na politickú kartu. Ježiš si vraj robil nároky na kráľovský titul, čím sa staval proti cisárovi, a týmto politickým obvinením sa rímska justícia musela zaoberať.

Pilát vedel, že Ježiš nie je zločincom. Považoval ho asi skôr za náboženského rojka, ktorý sníva o kráľovstve z iného sveta. Nechcel ho odsúdiť na smrť, ale pod tlakom okolností, alibisticky si umyjúc ruky, predsa len nariadil jeho ukrižovanie. Samotnému aktu popravy predchádzalo kruté bičovanie, trýznenie a posmešky zo strany bezcitných rímskych vojakov. Odsúdenec si musel sám odniesť drevo kríža na miesto popravy.

Niet hádam horšieho spôsobu usmrtenia ako ukrižovanie. Človek na kríži trpel zvyčajne celé hodiny, ba i niekoľko dní. Zomieral v ukrutných bolestiach, navyše na verejnom mieste, vystavený potupe a zvlčilým pohľadom zvedavcov. Veru zlý, veľmi zlý vie byť človek na človeka – diabolsky zlý!

Ten, kto hlásal milosrdenstvo a lásku, pravdu a život, nevinný, najnevinnejší  podstúpil strašnú smrť na kríži. Prví kresťania, ktorí na vlastné oči videli tento spôsob popravy, nechceli zobrazovať Ježiša ukrižovaného. Znakom kresťanstva bola ryba. Až keď cisár Konštantín zrušil tento trest, začína sa pripomínať kríž, no nie ako čosi minulé, ale ako súčasť spasiteľského poslania; kríž sa stal znakom víťazstva.

Človek Ježiš umrel. Jeho telo sňali z kríža, zavinuli do plachiet a vložili do hrobu vytesaného v skale. Hrob uzatvorili veľkým kameňom.

Na tretí deň ráno, ešte za tmy, prišla k hrobu Mária Magdaléna a videla, že hrob je otvorený. Privolaní učeníci Peter a Ján vošli do hrobu a našli ho prázdny. Ján ako prvý „videl i uveril“, videl plachty, v ktorých už nebolo telo. Aj Mária Magdaléna hneď uverila, keď sa jej Ježiš zjavil. Ostatní nechápali, pochybovali, váhali, nemali dostatočne silnú vieru (porov. Jn 20, 1–18).

Realita ukrižovania a zmŕtvychvstania bola najväčšou skúškou, ktorou museli prejsť Ježišovi verní. Ježiš sa im po tých mimoriadnych udalostiach niekoľkokrát ukázal, hovoril s nimi, povzbudzoval ich, no napriek tomu nevedeli, čo majú robiť a čo si majú o tom všetkom myslieť, pretože udalosti tých dní sa proste vymykali ľudskej skúsenosti. Až neskôr sa im mnohé objasnilo. Ježiš dodržal sľub. Po jeho odchode prišiel Svätý Duch: „Duch Boha Otca, Duch samotného Ježiša, a svojím príchodom všetko obnovil. Staré sa pominulo. Ján bol znovuzrodený. Peter bol znovuzrodený. Všetci cítili, že sa znova narodili“ John Pollock: Ježiš – Majstrov život).

Aj po zoslaní Ducha Svätého učeníci zostali slabými a hriešnymi ľuďmi, avšak spojenectvo s osláveným Ježišom im dávalo silu a ukazovalo smer ďalšej cesty. Márne neprajníci hovorili o ukradnutom tele, márne sa posmievali a robili narážky na nejaké halucinácie – učeníci už vedeli bez najmenšieho tieňa pochybností, že Ježiš je Kristus, Syn živého Boha.

* * *

Čo je pravda? – pýtal sa Pilát. A táto skeptická otázka sa nesie celými dejinami. Kresťan nachádza pravdu v Ježišovi Kristovi. Ťažisko kresťanstva spočíva v Ježišovom zmŕtvychvstaní a v zoslaní Ducha Svätého – z toho plynie nový život, znovuzrodenie, viera, nádej a láska s presahom do večnosti.

Ján Maršálek

(Úryvok z knihy Kristus prichádza, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)

Viac o knihe:

Kristus prichádza (recenzia)

Nad otázkami viery