Jedinečnosť kresťanstva

V rozlúčkovej reči, po poslednej večeri, Ježiš zhrnul svoje poslanie. Hovoril o Bohu, o Duchu Svätom. Hovoril o sebe ako o viniči. Boh-Otec je vinohradník a my sme ratolesti, nevyžijeme bez spojenia s viničom a bez ochrannej starostlivosti Vinohradníka. Túto náuku Ježiš spojil s prikázaním, ktoré je kľúčové: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom“ (Jn 13, 34). Nikto iný, pred ním ani po ňom, nevyzdvihol tak jednoznačne a všeobjímajúco prikázanie lásky. Ono sa stalo erbovým znakom i pravým jadrom nového náboženstva. Nasledovníci Krista – kresťania musia a chcú milovať, a to viac ako ostatní.

Rovnako dôležitým faktorom kresťanskej náuky je Ježišov vzťah k Bohu, ktorého nazýva svojím Otcom a tiež Otcom všetkých ľudí. A dodáva: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9). Sú to slová mimoriadnej závažnosti. Boh nie je nejakou modlou ani projekciou ľudskej mysle, je Pôvodcom a Vládcom. Tu na zemi ho nemôžeme vidieť, nemôžeme sa s ním priamo stretnúť, ale to neznamená, že je úplne mimo nášho sveta – môžeme sa s ním spojiť prostredníctvom Syna. Ježiš je tvárou neviditeľného. Vďaka nemu môžeme aj my volať Boha Otcom. Niet inej cesty, niet inej možnosti spásy.

* * *

Kresťanstvo bolo vždy konfrontované s inými svetonázormi a vierovyznaniami. Muselo sa brániť a obhajovať, dostávalo sa do sporov, hľadalo vhodné spôsoby evanjelizácie, presadzovalo sa v prostredí mnohých náboženstiev. Nepôsobilo a nemohlo pôsobiť v úplnej uzavretosti. Je mylné domnievať sa, že niekedy v minulosti nebolo ideových sporov. Napokon, k sporom dochádzalo i vnútri samotného kresťanstva.

Špecifikom súčasnosti je to, že technické prostriedky umožňujú intenzívnejšiu „kultúrnu výmenu“, čo má svoje pozitívne i negatívne črty. K negatívam treba prirátať bujnenie hodnotového relativizmu a náboženského synkretizmu.

Pravda je len jedna, tak ako je jeden Boh. To, že v mene pravdy dochádzalo k násiliu a nespravodlivosti, by nás nemalo zvádzať k nezdravému skepticizmu. Vzdanie sa pravdy, spochybňovanie všetkého má ničivé dôsledky. Človek musí hľadať pravdu. A je schopný ju nájsť. Len skrze pravdu spoznávame nemenné hodnoty, bez ktorých by sme nevedeli zmysluplne žiť.

V dnešnom chaotickom svete, kde vidno premiešané rozličné náboženstvá i radikálny sekularizmus, vyžaduje sa pevnosť, stálosť a zásadovosť pri zachovaní povinnej úcty a rešpektu voči iným: „Ako kresťania sme povinní nájsť spoločný základ, spoločne sa v tomto čase vyjadrovať k veľkým otázkam a vydávať svedectvo o Kristovi ako o živom Bohu“ (Benedikt XVI.: Svetlo sveta).

* * *

Všetky náboženstvá majú čosi spoločné, všetky chcú odpovedať na pálčivé otázky, spája ich viera v nadprirodzeno, ale zároveň sa od seba v mnohom a veľmi líšia. Nemajú rovnakú blízkosť k pravde, a teda ani rovnakú platnosť a hodnotu, pretože objektívne jestvuje dobro a zlo, veci pravé a falošné, jestvujú protirečenia, ktoré nepatria všetky na jednu úroveň.

V nekresťanských náboženstvách ide v prvom rade o človeka, hľadajúceho naplnenie, útechu a záchranu. V kresťanstve vychádza iniciatíva od Boha: „Boh sa zjavuje človekovi, odhaľuje mu svoje bytie a konanie... V kresťanstve Boh ide v ústrety človekovi... Boh oslobodzuje človeka od zla a vykupuje ho“ (Štefan Senčík: Kresťanstvo medzi svetovými náboženstvami).

Kresťanstvo je živené vierou v Ježiša Krista. Bez tejto viery sa nik nemôže volať kresťanom. Ide tu pritom o vzťah k živej Osobe, nie o vyznávanie nejakej filozofie. Viac než na ľudskom poznaní záleží na súhlase srdca a prijatí zjavenej Božej vôle. Z toho pravdaže nevyplýva, že by poznávanie a skúmanie bolo zbytočné či dokonca zlé. Ibaže niečo je dôležité  a niečo menej dôležité. Ako pripomína svätý Augustín vo svojich Vyznaniach, pravá blaženosť je v poznaní Boha: „Pane Bože pravdy, či sa ti páči azda ten, kto pozná všetky svetské veci? Nešťastný človek, ktorý všetko pozná, len teba nepozná. Blažený človek, ktorý teba pozná, i keď všetko nepozná. Kto však pozná to i teba, nie je blaženejší preto, že pozná tie veci, ale preto, že teba pozná a oslavuje ťa ako Boha a ďakuje ti a nezahrabe sa do svojich myšlienok.“

* * *

Svet nám chce nahovoriť, že Ježiš je len jeden z mnohých Božích poslov, alebo jeden z mnohých učiteľov morálky, a že kresťanstvo je jedno z mnohých náboženstiev. To akoby hovoril, že niet pravdy, niet Zjavenia, niet rozdielu medzi dobrom a zlom. Akoby hovoril, že na ničom nezáleží, alebo že záleží iba na človeku a na jeho svojvôli. Avšak kresťan vie, komu uveril – necíti sa byť vlastníkom pravdy, ale jej služobníkom. Jeho presvedčenie neponižuje druhých a nie je proti druhým namierené, naopak, chce ich získať, chce im ukázať svetlo, ktoré rozžal Boh.

Kresťanstvo predstavuje úplný antropologický model. Dáva človeku usmernenia, ukazuje mu správny smer a predostiera taký spôsob žitia, aký potrebuje, aby nezablúdil a aby žil plnohodnotne a ľudsky dôstojne. Evanjelista Ján zaznamenal Ježišove slová, podobenstvo o dobrom pastierovi – Ježiš sám o sebe povedal: „Ja som dobrý pastier... Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený“ (Jn 10, 9+11).

Ján Maršálek

(Úryvok z knihy Kristus prichádza, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)

Viac o knihe:

Kristus prichádza (recenzia)

Nad otázkami viery