Krása slova

Nezamieňajme si prítomnosť tajomstva s tajnostkárstvom. Ježiš nič nezatajoval, vyučoval verejne, prihováral sa k zástupom, jeho slovo bolo rovnaké medzi priateľmi i nepriateľmi. Rozprávanie o duchovných tajomstvách, teda o tom, čomu nemôžeme celkom porozumieť, ho viedlo k obraznej reči, k slovným obrazom, ktoré jednoduchou formou podávajú najvyššiu pravdu. Podivuhodná veľkosť učenia sa snúbi s poetickou originalitou. Papini píše, že v Ježišových slovách našiel opravdivú poéziu, aká sa nerozsvecuje za svetla lustrov, ale za svetla slnka a hviezd, prýštiac z lásky, bolesti a hĺbky duše: „Podobenstvá sú obrazným komentárom kázania na hore, komentárom, ktorý mohol vytvoriť len básnik, ktorému jedinému zo všetkých básnikov zrodených na zemi právom prináleží epiteton božský“ (Giovanni Papini: Život Krista).

Krása je ovocím pravdy a dobra. Tieto tri kategórie musia byť v spojení, inak dochádza k narušeniu rovnováhy. Pravda, krása a dobro sa vzájomne podmieňujú a vyžadujú. Príťažlivosť Ježišovho učenia, pravdivého a dobrého, súvisí aj s tvorivou energiou, ktorá z neho vyžaruje. Taktiež Paul Johnson nazýva Ježiša básnikom: „Myslel, uvažoval a hovoril ako básnik – v obrazoch, s prenikavou inšpiráciou a v metaforách zo sveta prírody. Po celý čas, keď učil, podnecoval malé obrazy v mysliach počúvajúcich mužov a žien. Bol básnikom čnosti, bardom spravodlivosti, pevcom Božej lásky“ (Ježiš – Životopis pre 21. storočie).

* * *

Kresťanstvo sa od svojich prvopočiatkov, nadväzujúc na Kristov odkaz, hlásilo jednak k rozumu, jednak k básnictvu. Na jednej strane pestovalo teológiu, filozofiu a vedu, hľadalo väzby s výsledkami myslenia, na druhej strane čerpalo z mystiky a očarenia nádherou stvoreného sveta. Apoštol Pavol, muž racionálny, dôsledný a cieľavedomý, pretvoril sa pod vplyvom Zmŕtvychvstalého v nového človeka – to dobré v ňom zostalo: vzdelanie, temperament a ostrosť úsudku, ale fanatizmus sa zmenil na ohnivú silu lásky; rozhodnosť si podala ruku s nežnosťou, pravda s dobrom a krásou. Kto číta jeho listy, „tie duševné dokumenty človeka, akých viac niet v celej svetovej literatúre“ (Jozef Holzner: Svätý Pavol), nachádza múdrosť krásy a krásu múdrosti. Či nie je Hymnus na lásku prejavom hlbokého kresťanstva a vznešenej poézie? Pripomeňme si: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy...“ (1 Kor 13, 4–6).

Prijať tajomstvo, pripustiť, že sú hodnoty a zákonitosti, ktoré sa nedajú plne uchopiť rozumom a vyjadriť slovami, znamená prijať poéziu. Medzi poznaním básnickým a intelektuálnym je pritom ustavičná interakcia. Nevylučujú sa, práveže sa vzájomne dopĺňajú a potvrdzujú.

* * *

Francúzsky katolícky filozof, estetik a vedec Henri Bremond porovnáva v diele Modlitba a poézia básnickú a mystickú skúsenosť a nachádza podobnosti aj rozdiely. Básnika považuje za nedokonalého mystika. Poézia sa len blíži k mystike, avšak mystika zahrňuje aj poéziu.

Každý mystik je zároveň básnikom, sprostredkovateľom čistej poézie, ktorá je ozvenou Kristovej slávy. Tak ako svätý František. I on spieval, vydal zo seba životnú pieseň chvály a vďaky. Zostaviac betlehem, zhmotnený výjav Pánovho narodenia, zostavil vlastne ódu na radosť. Svätcov odkaz po stáročia hreje i páli, zapaľuje srdcia!

Výrazom vnorenia, pohrúženia sa do hlbín duše a kontaktu s Najvyšším je aj básnická tvorba svätého Jána z Kríža. Ako pripomína prekladateľ jeho veršov do slovenčiny Ján Zambor, svätec si pritom uvedomoval nevýslovnosť, neopísateľnosť duchovnej skúsenosti. Ľudská reč je nedostatočná na vyjadrenie božského. „Poézia svätého Jána z Kríža vyrastá zo zážitku a reflexie a napája sa tak na religiózno-mystické ako na literárne zdroje.“ Hlavným zdrojom jeho poézie je Biblia. Takto píše svätec – v básni Žijem, nežijúc už v sebe: „Nežiť v sebe je mi vhod, / bez Boha sa mi žiť nedá. / Keď som bez neho a seba, / čo to bude za život?“ (Svätý Ján z Kríža: Živý plameň lásky). Áno, vidno tu pôsobenie Slova, ktoré nemožno oddeliť od Krásy.

* * *

Cirkev bola vždy podporovateľkou umenia. Otvárala umelcom svoje chrámy, budovy a knižnice. Vecne a múdro o tom píše americký autor Thomas E. Woods v knihe Ako Katolícka cirkev budovala západnú civilizáciu. Katolícke chápanie stvoreného sveta umožnilo vznik mnohých majstrovských umeleckých diel. Zobrazovanie Krista a iných postáv je odrazom kresťanskej dogmy Vtelenia: „Tento postoj, priaznivo naklonený figuratívnemu náboženskému umeniu, nemožno považovať za samozrejmosť, za prirodzený a nepochybný; islam sa, koniec koncov, nikdy nevzdal svojho dôrazu na neikonické (ne-obrazové) umenie.“ Azda najväčším materiálnym vkladom Katolíckej cirkvi do architektonickej stavby Európy sú stredoveké katedrály. Podľa Woodsa predstavujú „výnimočný dôkaz o viere tejto civilizácie v nadprirodzeno“.

Kresťanstvo nezaznáva a nemôže zaznávať poéziu, rovnako tak nezaznáva a nemôže zaznávať krásu, lebo potom by šlo proti Stvoriteľovi. Mnohí svätci a poeti ospevujú vo veršoch prvého a najvyššieho Básnika: „Najcennejšie knihy Starého zákona sú básnické knihy; evanjelium je nádherná báseň, ktorá sa začína pastierskym spevom, vrcholí tragédiou a končí sa žiarou oslávenia. Cirkev, založená Kristom, mala skôr krásne spevy ako teologické systémy a jej katedrály neboli postavené len zo skál“ (Giovanni Papini: Listy ľuďom).

Napokon, kresťanstvo, pretože zahŕňa všetky stránky života, poukazuje na paradoxnú príbuznosť krásy a bolesti. K plnosti bytia patrí jedno i druhé. Krása sa neraz zmení na bolesť, ale tá môže priniesť nádej a nový začiatok. Ak zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo a neprinesie úrodu (porov. Jn 12, 24). Básnik Robert Hakala napísal: „Krása zjazvená Bolesťou, nič iné nemá zmysel“ (Krása a Bolesť).

Ján Maršálek

(Úryvok z knihy Kristus prichádza, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)

Viac o knihe:

Kristus prichádza (recenzia)

Nad otázkami viery