Ovocie pomýleného života

Kto by s nadšením vytváral hodnoty pre spoločnosť, ktorá ho klame, podvádza a zotročuje? Kto by investoval do akcií, ktoré sú jasne stratové?

Prežívame koniec leta, vraciame sa hádam oddýchnutí a s novým elánom domov z dovoleniek a prázdnin, o niekoľko dní sa začne nový školský rok a celoročný školský a pracovný cyklus. Akosi rýchlo beží čas, ale viac ma trápi, že mám málo dôvodov na radosť zo spoločenského života v našom štáte, a taký pocit mi potvrdili aj viacerí priatelia. Zdá sa mi, že sa nesprávame tak, ako by sme sa mali správať, jediným kritériom, podľa ktorého konáme, je to, aký zisk a výhody získame pre seba v materiálnom smere. Nepozeráme sa na to, ani nás to netrápi, čo to prináša druhým, svetu. Zdá sa mi, že nechceme robiť a ani nerobíme to, čo by sme robiť mali, nevychádzame si navzájom v ústrety, nedokážeme si pomáhať, venujeme sa nepotrebnému, skôr sme jeden druhému na ťarchu, komplikujeme život sebe i druhým; ľudia zbytočne škodia a ubližujú iným, akoby sa bránili prirodzenému správaniu, ktoré spočíva v konaní dobra, v láske a službe.

Pojmy Božia vôľa, Božie kráľovstvo sa vytrácajú aj z kresťanských médií. Stále viac energie  a prostriedkov sa vynakladá na to, aby sa rozbili prirodzené zväzky a vzťahy. Cítim, ako sa na nás valí zo všetkých strán vlna multikulturalizmu so svojimi zvrátenými požiadavkami a ohrozeniami, vnucujú sa nám protiprirodzené spôsoby života. Veľa sa o tom hovorí, organizujú sa čudné protesty, manifestácie, pochody, ale vytrácajú sa overené životné formy.

Pýtam sa, čo vedie tých, ktorí majú moc, dokážu oslovovať masy a ovládajú médiá, aby plietli ľuďom hlavu, podporovali zvrátenosti, pomýlené formy života, ale nie prirodzené medziľudské vzťahy. Akosi sme si navykli všetko to, čo dostávame, prijímať automaticky, odvykli sme si ďakovať a prosiť, ako Boha tak i ľudí.

Mám dojem, že všetko sa nám akosi komplikuje. Čo ešte donedávna fungovalo, dnes prestáva fungovať a my máme čoraz viac problémov so všetkým. Malé deti sa ešte pokúšame naučiť vysloviť slová ďakujem, prosím,  prepáč, ale nevieme vďačnosť prejavovať svojím správaním, životom. Nevieme dobre, radostne, spokojne a naplno žiť. Problémom sa stáva často i to, že niečo síce slovami deklarujeme, ale správaním to popierame.  Naše slová nie sú vždy zosúladené s našimi postojmi. Žijeme ináč ako hovoríme.

Zdá sa mi, že sme modlitbu, duchovné hodnoty vylúčili zo života a žijeme prázdno a povrchne. Podobne je to s pokáním. Nepotrebujeme sa napraviť, polepšiť, konať pokánie, spovedať sa...? Kradneme, klameme seba i iných. Zdá sa, že nám to vyhovuje. Je len prirodzené, že nedávame radi anonymne a tam, kde si toho nevážia, kde neďakujú, a tak často krachujú spoločné projekty vybudované s veľkým nadšením a reklamou...

Človek potrebuje dávať  aj dostávať. A dávať môže z toho, čo sám vlastní. Nikto neobstojí sám, potrebujeme žiť v spoločenstve, a predsa sa ľahko dáme obrať o prirodzené fungujúce spoločenstvá, ktoré nám pomáhajú byť sami sebou. Niektoré vzťahy fungujú len jednosmerne.  Dokedy sú pre nás výhodné, tak z nich čerpáme, potom ich ukončíme, ak by sme do nich mali niečo investovať, vrátiť to, čo sme dostali. Bez lásky život nedáva zmysel, ale lásku nie je možné zredukovať len na lásku medzi dvoma ľuďmi či úzku skupinu vyvolených, ktorá sa zužuje až vyústi do egoizmu. Komu však prospieva sebecký spôsob života, ktorý je propagovaný, podporovaný a nám vnucovaný?!

Pred tridsiatimi rokmi, po páde totalitného režimu, ktorý nám vnucoval spôsoby správania vo verejnom živote a zasahoval i do nášho súkromia, niektorí mali odvahu hovoriť: vráťme sa  k prirodzenému správaniu. Boli odmietnutí, treba sa vraj pozerať dopredu, je tu nová doba a treba sa nám učiť na Západe, vracať späť sa nedá... Ale dnes sme v slepej ulici, ešte hlbšie, než sme boli vtedy.

Treba sa nám poučiť z histórie, pretože základné pravidlá, hodnoty a vzťahy platia vždy. Pravda, Láska, Spravodlivosť, Krása, Dobro sú hodnoty, pre ktoré sa vždy oplatí žiť a obetovať. Jedine na nich je možné budovať úspešný a tvorivý život. Manželský vzťah muža a ženy je pre život človeka i spoločnosti rozhodujúci a nie je možné ho nahradiť inými spôsobmi spolužitia. Vidíme mnoho negatívnych dôsledkov tam, kde sa tento základný vzťah medzi mužom a ženou nepodaril, ale stroskotal na egoizme jedného alebo obidvoch. 

Rodina je Božia ustanovizeň od stvorenia sveta a bez nej ľudstvo nemá budúcnosť. Ľudský život je hodný úcty od počatia až po prirodzenú smrť a treba ho chrániť. To sú hodnoty, o ktorých sa nedá diskutovať a kresťania by to mali vedieť a nie začínať o nich diskusie s hlasovaním v spoločnosti, alebo vo vnútri Cirkvi...

Počúvame síce často o ekológii, ale pokiaľ naše správanie nesmeruje od egoizmu k láske, od seba k druhému, od vlastného obohatenia k obdarovávaniu druhých, som k týmto rečiam skeptický, zvlášť ak sú to len reči nepodložené zodpovedným ekologickým správaním. Prírodu ani Boha nepresvedčíme o našej pravde. Ona môže fungovať len tak, ako je nastavená od stvorenia sveta. Ak ju budeme ničiť, ona sa bude prirodzene brániť a bude stáť proti nášmu egoistickému správaniu a nám to znova prinesie komplikácie, problémy, krízu.

Máme možnosť voľby. Nečudujme sa dôsledkom, ak volíme sebecky, zle, proti prirodzenosti. Mnohí sa potrebujú zviditeľniť, presadiť, no nerobia to v pozitívnom, ale v negatívnom smere. Takto im to vyhovuje a prináša kariéru a zisk. Ale hriech neurobí šťastným ani toho, kto ho pácha, ani iných. Každý hriech je tragédiou pre toho, kto ho robí, pre jeho okolie aj pre svet. Mnohí potrebujú iných zhodiť, uraziť, ponížiť, ovládnuť, zosmiešniť, oklamať, podviesť, okradnúť..., aby vynikli, zbohatli a mali sa lepšie. Zdá sa mi, že sa to stalo trendom a týmto ľuďom slúžia aj médiá, ktoré ponúkajú svoje služby za peniaze. Kto má peniaze, má aj moc a kolobeh mocných a bohatých nepotrebuje diskusiu. Oni sa tvária, že si vystačia a chudobným ešte uberú, materiálneho i duchovného.

Zdá sa mi, že sme nielen v našom spoločenskom a politickom  živote, ale aj v rodinách, ba aj v Cirkvi povýšili na hlavné hodnoty hlúposť, aroganciu, prázdnotu, sebectvo... Po múdrosti, pravde, zodpovednosti a historických skúsenostiach vytrvalo šliapeme. Nechceme o nich počuť, ani pripustiť diskusiu. Chceme byť moderní za každú cenu, neprekáža nám, že pre naše rozmary mnohí trpia, trápia sa a zomierajú...

Ako rozsievame, tak aj žneme. Zbytočne sa čudujeme. Ovocie nám dáva jasnú odpoveď na naše prázdne reči a pomýlený život. Preto nám hrozí kríza, o ktorej už hovoria aj liberálne médiá, lebo takmer nikto nekoná dobro. Zle a nezodpovedne sa správame a pomoc očakávame od iných, zvonku. Čudujeme sa, že sa nám nedostáva pomoci, keď ju potrebujeme, že mnoho vecí nefunguje, že iní nám nejdú po ruke, že už veci nefungujú, ako  v minulosti ešte fungovali. Ale keď sami nič neponúkame, darmo čakáme, že my budeme stále dostávať. Čo človek dáva, to sa mu vracia. Špirála sa zamotáva. Čoraz viac ľudí si chce užívať, mať sa dobre, konzumovať bez zodpovednosti a platenia, ale čoraz menej ľudí je schopných a ochotných tvoriť hodnoty. Kto by s nadšením vytváral hodnoty pre spoločnosť, ktorá ho klame, podvádza a zotročuje? Kto by investoval do akcií, ktoré sú jasne stratové?

Socialistický režim bojoval otvorene proti Cirkvi. Aj keď deklaroval náboženskú slobodu, netajil sa s protináboženským bojom. Napriek tomu, že mnohí, tisíce ľudí, tých najkvalitnejších, boli vo väzeniach a v pracovných táboroch, jeho boj nebol až taký úspešný, v roku 1990 sa prihlásilo k náboženskému vyznaniu viac než 70 percent obyvateľov. A teraz, napriek už tridsaťročnej slobode, ktorú môžeme všetci využívať naplno, počet veriacich ubúda. Vidieť to zrakom, štatisticky i zo správania väčšiny obyvateľov. Nájdu sa ešte oázy, ale aj tie už upadajú. Cirkev akoby stratila schopnosť rozvíjať sa, stala sa súčasťou úpadkovej kultúry sveta. A my kresťania sadáme na lep vo svojej hlúposti a naivite tým, ktorí nás potrebujú umlčať a zničiť, aby úplne ovládli svet, krajinu i nás.

Máme možnosť sa spamätať, ale zdá sa mi, že vlastnými silami to už nedokážeme. A Božími prostriedkami pohŕdame. Sami sa považujeme za dostatočne múdrych. A tak môže prísť Boží zásah, tragédia, alebo koniec. Sme si príliš istí vo svojej pýche, arogancii, sebectve a klamstve. Ak pohŕdame prirodzenosťou a Božím poriadkom, darmo očakávame šťastie, zázrak a záchranu. Dobrý človek je dnes pokladaný za hlupáka, ktorého treba zmanipulovať, ovládnuť a využiť. Akoby sme nemali silu a čas konať dobro, lebo ideme v rozbehnutom vlaku spoločnosti, kde sa stalo bežným, normálnym a potrebným klamať, ubližovať, kradnúť, škodiť..., lebo len takto je možné dnes fungovať a byť úspešný vo svete, kde vládne egoizmus. A tak investujeme do skazy, klamstiev, podvodov, kde podobne ako v pyramídových hrách to niektorým aj dobre vynáša, ale určite nie nám úprimným kresťanom, ani väčšine národa. 

Zdá sa mi, že žijem v pomýlenom svete. Rád by som sa mýlil. Vo svete, kde dobre nefunguje rodina, obec, spoločenstvá, národ, štát, Cirkev sa naozaj žije ťažko. Korupciu z verejného života neodstránime, ak vymeníme len osoby v čele spoločnosti. To už sa stalo viackrát a úspech to neprinieslo, len nové problémy. Zažil  som  mnoho sklamaní a preto som opatrný aj pri voľbách. Nechcem zase naletieť na nové heslá vnútorne prázdnych a Božie pravdy a hodnoty nerešpektujúcich ľudí. Korupciu a zlo máme možnosť odstrániť z vlastného života a z prostredia, na ktoré máme dosah a za ktoré máme priamu zodpovednosť. Slušnosť nastane vtedy, keď sa začneme morálne správať – a to je možné dosiahnuť nie z vrchu, výmenou elít, ale správaním sa väčšiny, teda každého z nás v našom prostredí. 

Majme aspoň pud sebazáchovy, keď už nám chýba zdravý rozum i schopnosť presadzovať hodnoty, ktoré robili človeka šťastným aspoň dve tisícročia, a slovenský národ od príchodu sv. Cyrila a Metoda na naše územie. Ale ešte stále je tu nádej. Aj Jonáš bol Bohom poslaný do Ninive a mesto bolo zachránené, pretože jeho obyvatelia konali pokánie. Aj ja vidím záchranu vo vernosti Bohu a jeho zákonom. Boh zachránil Lóta a jeho dcéry, i keď mesto zničil, pretože sa v ňom nenašlo ani desať spravodlivých. Nemôžeme začínať so záchranou ľudí na opačnom konci sveta, aj keď dnešná technika to umožňuje. Ale môžeme meniť seba a svoje najbližšie okolie. Môžeme začať seba meniť: od každodenných konkrétnych drobných skutkov. Zásady Božieho kráľovstva sa nedajú presadiť rečami, za ktorými nebudú nasledovať konkrétne skutky a zodpovedný život, ktoré ich potvrdia.

Ľudovít Košík

Ľudovít Košík

::

Rozhovor s autorom:

Kresťanstvo vybudovalo Európu

::

Poznámka redakcie: Týmto príspevkom otvárame diskusný kruh PriestorNetu venovaný tridsiatemu výročiu Novembra ’89. Ďalšie príspevky k téme pripravujeme.

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.