Politika a deformovanie jazyka

Ján Maršálek

Ľudská reč je obdivuhodným fenoménom. Schopnosť vyjadrovať sa prostredníctvom jazyka patrí k hlavným atribútom človečenstva. Jazyk nám slúži ako jedinečný nástroj myslenia, dorozumievania aj uchovávania poznatkov, preto je dôležité dbať na jeho kultivovanie a používať ho náležitým spôsobom. Na spôsobe vyjadrovania záleží, zvlášť vo verejnom priestore a v oficiálnom styku – ide predsa o to, aby sme si rozumeli, aby nedochádzalo k zbytočným sporom, omylom a dezinterpretáciám.

Pravdaže, nič ľudské nie je dokonalé. Niekedy prosto dochádza k nepochopeniu, prostriedky jazyka sa javia ako nedostatočné, slová akoby nemali u každého rovnaký význam, respektíve ich význam sa mení podľa okolností. Ale takéto problémy sú pri dobrej vôli vždy riešiteľné. Horšie je, keď dochádza k úmyselnému zavádzaniu, k deformovaniu jazyka, a to aj na celospoločenskej úrovni, keď sa jazyk zneužíva na politické ciele, na dezinformovanie a propagandu.

Vytváranie akéhosi nového jazyka – jazyka hesiel a fráz, príkazov a zákazov – je príznačné pre totalitné režimy. Máme s tým na našom území bohaté skúsenosti. No napodiv k niečomu takému dochádza i dnes. Aj v súčasnosti môžeme pozorovať, ako sa jazyk zneužíva, násilne mení, ako je tlačený do „politicky korektnej“ podoby.

Pozrime sa napríklad na slovo „Cigán“ a slovo „Róm“. V prvom vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka (Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1987) nájdeme slovo Cigán s vysvetlením, že ide o príslušníka etnickej skupiny, slovo Róm tu vôbec nie je uvedené. V treťom – doplnenom a prepracovanom – vydaní tohto slovníka z roku 1997 je výklad slova Cigán už doplnený o poznámku: novšie Róm. Dochádza teda k posunu. Niekto môže povedať, že výraz Cigán má hanlivý nádych, preto je žiaduce nahrádzať ho výrazom Róm. To však celkom neobstojí, veď napríklad aj pomenovanie Maďar, Nemec alebo Rus býva niekedy chápané pejoratívne (a hádam nechceme za všetky takéto slová hľadať náhradu). Neobstojí ani tvrdenie, že ide o prirodzený, spontánny vývin jazyka. Vidíme predsa za tým istú formu (ideologického) nátlaku – slovo Cigán, donedávna úplne bežné (aj v prostredí tohto etnika!) a vlastne bez ekvivalentu, stalo sa zrazu neslušným či dokonca zakázaným; kto ho nahlas vysloví, je považovaný za grobiana alebo dokonca extrémistu.

George Orwell, zobrazujúc totalitné praktiky, uplatňuje v románe 1984 výraz „newspeak“ (nová reč, nový jazyk), ktorým pomenúva jazyk vytvorený s ideologickým a politickým zámerom obmedziť myslenie, manipulovať s ľudským vedomím, prekrucovať fakty a napokon úplne ovládnuť ľudské masy. Newspeak má byť odrazom novej ideológie, prostriedkom správneho vyjadrovania a zároveň hrádzou „proti všetkým iným spôsobom myslenia“. Manipulátori rátajú s tým, že keď vnútia ľuďom nový jazyk, slobodné myslenie sa stane fakticky nemožným, „aspoň v takej miere, v akej je myslenie závislé od slov“ (George Orwell: 1984. Svetová knižnica SME, 2005). Od prvého vydania románu uplynuli desaťročia, ale Orwellove myšlienky nezostarli, nestratili na aktuálnosti, práve naopak.

Spôsobov pretvárania, deformovania, zošnurovania jazyka, využívaných hlásateľmi svetlých zajtrajškov, je viacero: ideologicky motivované prehodnocovanie, triedenie lexikálnych jednotiek na vhodné a nevhodné, redukcia starej slovnej zásoby a popritom predkladanie všelijakých novotvarov, ktorými možno zahmlievať skutočnosť. Viaceré nové slovné spojenia z kategórie politicky korektných sa stali akoby normálnou súčasťou komunikácie, často ich počuť z úst politikov, byrokratov či novinárov. Mnohé z nich patria do portfólia takzvanej genderovej ideológie: rodové roly a stereotypy, rodovo citlivá pedagogika, rodovo citlivý jazyk... Vieme asi, čo sa tým myslí, ale presný zmysel väčšine uniká – a je v tom možno zámer.

Ďalšou z ciest ideologizácie jazyka je presadzovanie klamlivých eufemizmov – namiesto zdražovania máme úpravu cien, namiesto prepúšťania máme optimalizáciu ľudských zdrojov, ba ľudia už ani neumierajú, ale priamo odchádzajú do neba (hereckého, speváckeho, ľubovoľného). Skrátka, ukazuje sa nám obielená fasáda, ale za ňou sa neraz skrýva faloš, zlý úmysel, politická propaganda, neúcta k pravde, alebo prinajmenšom neúcta k jazyku. Mali by sme si na to dávať pozor, aby nás klamoreč úplne nedoplietla.

Ján Maršálek

::

Odporúčané:

Ďalší obielený hrob

Boj o dušu národa

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.