Gabriel Németh |
Hľadel cez záclony. Dvíhajúca sa jeseň ako
žiletka brúsila čas na hrane. Pozrel sa na hodinky, bolo ešte len pol tretej,
vlastne poludnie, keď sa chlapi oprú o vietor a skosení dažďom veria
spomienkam. Keď veria kvapkám jesene na polceste k tmavému večeru
s hviezdami na oblohe, uvedomujúc si, že sú mladí na život, no starí na
prehry. Tak dozrievajú správni chlapi.
Už toho mal dosť. Len na jedno nevedel
odpovedať. Prečo? Prečo?
Búrka stíchla, čosi stíchlo
i v Šimonovi. Lucia je skvelá žena. Váži si ju. Má ju rád...
Vtom si uvedomil ten nepokoj v srdci.
Dážď za oknami zanecháva po sebe akúsi
melanchóliu, ale zároveň pocit, že vždy je čas žiť, vždy je čas na život, čas
na lásku.
Práve vošla do izby, podišla k oknu.
– Netráp sa, mama to tak nemyslela, – povedala
so smútkom v očiach.
Len ona vedela, čo cíti Šimon. Preto ho
utešovala, ju to bolelo oveľa viac.
– Tadeáško spí? – spýtal sa Šimon.
Lucia je jeho partnerka, to večné slnko, ktoré
žiari, či je deň, či noc.
– Netráp sa! – počul Luciine slová, opakuje si ich, ale nemohol
inak ako trpieť. Mrzelo ho veľmi, že sa jeho mama voči nim takto správa.
– Ako sa netrápiť? Ako? – Zatvoril okno. Schladilo sa.
– Mama si ma nikdy nevpustí do svojho srdca.
– Veď práve to ma mrzí. Sme šťastní
a ona... – radšej nedohovoril.
Jej neprestajné otázky ho rozčuľujú. Prečo nie
sú manželia...? Prečo ten veľký vekový rozdiel? Tadeáško nikdy nebude tvoj syn...
Jedného dňa sa na ňu pozrel vražedným pohľadom
a ukázal jej dvere.
– Von, mami! – Pochopila, vlastný ju vyhodil z
bytu.
Nikdy to nebude tvoj syn. Nikdy to nebude tvoj
syn... Akoby počul znova matkine slová a opakoval si ich. Nechápal matku,
prečo svojím správaním ide proti nim.
Toto od nej nečakal ani v najdesivejšom
sne. To večné mentorovanie a sústavné osočovanie už ďalej nezniesol.
I Tadeáškovi to škodilo, veď je v takom veku, že chápe, čo sa okolo
neho deje. Počúval tie nepriateľské ataky a vôbec nebol rád, keď si ho
dospelí pohadzovali ako hračku.
Nikdy to nebude tvoj syn... Hučalo mu
v ušiach.
***
Raz, keď sa Šimon s Luciou rozprávali
o Šimonovej mame a rozoberali, ako sa príšerne správa, Tadeáško bol
nechtiac svedkom tohto rozhovoru. Slzy v jeho očiach boli boľavé a horké
ako oheň, ktorý páli.
Túžil mať babku, s ktorou zájde do
cukrárne na zmrzlinu, na prechádzku, alebo len tak do kina, keď dávali jeho
obľúbenú rozprávky. Najradšej mal Andersenovu rozprávku o dievčatku so
zápalkami, pretože jej bolesť mu bola blízka.
A prišlo to, čoho sa Lucia so
Šimonom najviac obávali. Citové vydieranie, ktoré si Tadeáško veľmi pripustil
k srdcu, sa skončilo epileptickým záchvatom.
Nebolo to príjemné. Bola sobota, čosi po
druhej v noci.
Šimon rozmýšľal, odkiaľ zavolať pomoc. Pokiaľ
by prišla sanitka, záchvat by sa mohol vystupňovať, preto Šimon rozhodol.
– Zavolám otcovi, Tadeáško potrebuje odbornú
pomoc čím skôr.
Ten sa na posteli skrúcal ako paragraf,
z úst mu vytekala slina.
S rukou vystretou k mame volal.
– Som iba tvoj a ockov.
Lucia syna pohladila na tvári
– Samozrejme si náš, môj a ockov.
Šimon zatiaľ vytočil z mobilu číslo. Jeho
otec práve fajčil pri okne.
V takomto čase bol ostrejší vzduch, bol nočný pokoj a cigareta mu
padla vhod. Potiahol si z cigarety, odrazu zazvonil mobil, ktorý mal na
stole. Rýchlo ho zdvihol, jasne počul synove slová.
– Otec, Tadeáško dostal epileptický záchvat.
– Rozumiem, oblečiem sa a hneď som pri
vás.
Šimonova mama sa zobudila, pretrhnutá zo
spánku, i ona chcela ísť autom k Šimonovi a Lucii. Rýchlo sa
obliekla. Jej manžel zobral kľúče od auta a venoval jej prísny pohľad.
– Vidíš, čosi zapríčinila. Už ti je lepšie?
Vravel som ti, že nemáš byť taká, ale ty si tvrdohlavá. Nepopustíš.
Šimonova mama rýchlo zamkla a náhlila sa
dolu schodmi na parkovisko. Nasadli do auta a šli k Šimonovmu bloku, kde
býval.
Keď Šimon niesol Tadeáška v kŕčoch,
konečne pochopila. Šimon žije iba pre rodinu a ona im veľmi ublížila.
V aute, idúc sa do nemocnice, mlčala ako
prázdny hrob.
Doviezli na pohotovosť malého bojovníka, ktorý
vedel bojovať s vlastným osudom a vždy sa vedel z epileptického záchvatu dostať.
Všetci lekári boli v pohotovosti, až jeho
kŕče postupne ustúpili.
– Vášho syna si necháme na pár dni u nás,
nech sa zotaví. Dostane pár výživ a môže ísť domov, – rozhodol lekár.
Šimonova mama, jej manžel, Šimon a Lucia
pomaly vychádzali z nemocničného areálu.
Šimon sa otočil k mame so slovami:
– Mami, máme starosti, ale sme šťastní,
chápeš, sme šťastní, – podotkol Šimon
a pokračoval:
– Daj nám svoje požehnanie.
– Najprv sa chcem ospravedlniť, Lucia, že
som ti tak ublížila, – dostala zo seba
Šimonova mama. Potom pozrela na syna, spojila svoju dlaň so synovou
a položila na ňu Luciinu.
– Dávam vám svoje požehnanie. Buďte šťastní.
Iba Lucia a Šimon poznali hodnotu týchto
slov, a ešte jeseň, ktorá im kráčala oproti a kliesnila si cestu
popri stromoch.
Kdesi, v ich byte na treťom poschodí,
začínal sa nový život, hoci s krížom, ale s o to väčšou láskou
a šťastím v očiach dvoch mladých ľudí, ktorí boli schopní milovať a
chceli zanechať čosi krásne na tejto zemi.
Gabriel Németh
::
Z tvorby autora:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.