O revolúcii

Niektoré slovné spojenia sú nám všeobecne známe a zhruba vieme, o čo ide, napríklad:
revolúcia v doprave (napr. vynájdenie spaľovacieho motora),
revolúcia v zdravotníctve  (napr. používanie antibiotík),
revolúcia v poľnohospodárstve  (umelé hnojivá),
revolúcia v spracovaní a prenose informácií (rozvoj elektroniky a informatiky).

Sociálna revolúcia, ako pomenovanie skokovej zmeny vo vývoji ľudskej spoločnosti, je tiež slovo, pojem, ktorého zmysel je nám známy. V ďalšom budeme hovoriť práve o takejto revolúcii.

Podľa Slovníka cizích slov (Státní pedagogické nakladatelství, Praha, 1987) je to rozhodný prechod skokom zo starej kvality do kvality novej, z jedného spoločenského poriadku do nového, pokrokovejšieho.

Podľa Slovníka cudzích slov z roku 1997 je to:
1. zásadná zmena, základný prevrat, zvrhnutie starého a nastolenie nového politického režimu, často násilnými prostriedkami (Veľká francúzska revolúcia).
2. náhla a veľká zmena ako spoločenský proces v rôznych odboroch činnosti.

V písanej – oficiálnej – histórii, v dejepise (pre školákov a pre širokú verejnosť) sa popisujú príčiny každej revolúcie (za čias socializmu sme sa učili, že hnacím motorom revolúcií je zmena výrobných prostriedkov a s ňou súvisiaca zmena výrobných vzťahov) a ako sa spoločnosť po revolúcii zmenila.

V úvahe budeme vychádzať z toho, čo vieme o revolúciách v 20. storočí v našich krajinách. Veď máme o nich najviac informácií zo školy, z literatúry, z rozprávania starších ľudí (aj keď je to iba rozprávanie o tom, čo prežili – ide skoro vždy o pohľad obyčajného človeka, ale ako zdroj informácií je to nenahraditeľné), či z vlastnej skúsenosti:

Prvý fakt, na ktorý narazíme, je zmena hodnotenia tej istej revolúcie. Napríklad pred rokom 1989, pred tzv. Nežnou revolúciou, zo všetkých revolúcií najvyššie bola hodnotená VOSR a hneď po nej Víťazný február 1948. Po „Nežnej revolúcii“ tieto udalosti sú hodnotené vyslovene záporne. Zaujímavá je aj zmena hodnotenia husitského obdobia. Alebo: koľko sa popísalo a nahovorilo v poslednej dobe o vojnovom zločincovi Pinochetovi. Je to ten istý, ktorý v 60-tych rokoch v Chile „zachránil demokraciu“ a bol hrdinom. Pritom ho za hrdinu vyhlasovali tí istí ľudia, ktorí ho teraz odsudzujú ako vojnového zločinca.  Aj „Pražská jar“, z rokov 1968–1969, potom roky (1969–1989) hodnotená ako kontrarevolúcia, po „Nežnej“ je hodnotená veľmi vysoko – dokonca „Nežná“ bola akoby jej pokračovaním.

Pretože asi polovica z nás jedno aj druhé zažila, treba sa zamyslieť nad tým, prečo už krátko po „Nežnej“ “Pražská jar“ a jej predstavitelia (napr. Dubček) boli odsunutí do úzadia a v súčasnosti sa spomínajú už skoro len ako z povinnosti. Nie sú to žiadne výnimky, ako by sa mohlo zdať – napríklad vykopávky v Egypte ukazujú, že niekedy nový faraón dal po svojom predchodcovi odstrániť všetky nápisy, sochy a všetko, čo by ho pripomínalo budúcim generáciám.

Po týchto príkladoch sa vnucuje otázka, ktoré z uvedených hodnotení je správne. Asi najserióznejšia odpoveď znie: ani jedno! Už len preto, že ak je raz niečo dobré, tak je to dobré vždy. A ak je to raz dobré a raz zlé, potom nie sú v poriadku kritériá, na základe ktorých posudzujeme. A pretože pod slnkom nie je nič úplne nové, dá sa predpokladať, že po všetkých revolúciách dochádzalo k podobným javom.

Druhý fakt je, že revolúcia nenaplní očakávania obyčajných ľudí. Možno preto, lebo v revolučných časoch sa sľúbi aj to, čo sa naplniť nedá (napr. dvojnásobné platy).

Tretím faktom je to, že do revolučného diania sa vždy zapoja najmä mladí ľudia.

Štvrtým faktom hodným povšimnutia je periodickosť revolúcií – čas, ktorý prejde od jednej revolúcie po druhú.

Piatym faktom je to, že po revolúcii sa postupne dopredu (k moci, peniazom, bohatstvu) dostanú tí istí ľudia, čo tam boli tam predtým (možno o generáciu mladší, ale ľudsky tí istí).

Treba tiež povedať, že aj vojna má podobné dôsledky; jedno, či je víťazná, alebo prehratá; vždy má na život – najmä obyčajných ľudí – veľký vplyv a prináša so sebou aj radikálne zmeny.

Skúsme teraz hľadať taký model príčiny, vzniku, priebehu a doznenia revolúcie, ktorý by jednoducho vysvetlil vyššie uvedené fakty (o ktorých sa oficiálne nehovorí, alebo sa hovorí len okrajovo). Začnime periodickosťou revolúcií, vychádzajúc z revolúcií (a vojen) v 20. storočí v našej časti sveta – všimnime si roky: 

1914–1918 - - - 1. svetová vojna

1918 - - -  vznik 1. ČSR

1939–1945 - - - 2. svetová vojna

1948 - - - februárové udalosti

1968 - - - Pražská jar

1989 - - - Nežná revolúcia

Roky 1914–1918 – vojna, končiaca sa v našich krajinách rozpadom Rakúsko-Uhorska a vznikom 1. ČSR. Dochádza k radikálnej zmene v spoločnosti – revolúcia.

Roky 1939–1945 – vojna, končiaca sa v našich krajinách februárovými udalosťami roku 1948 – revolúcia.

Rok 1968 – „Pražská jar“, ktorá mala heslo „socializmus s ľudskou tvárou“ a ktorá sa skončila „oslobodením od kontrarevolucionárov“. Tiež šlo o revolúciu, aj keď sa to nezdá. Došlo po nej k zmenám (zmena zákonov, upevnenie vedúcej úlohy strany, tvrdšia centralizácia a pod.), ktoré charakterizujú revolúciu.

Rok 1989 – „Nežná revolúcia“ – radikálna zmena; socializmus bol nahradený demokraciou,  kapitalizmom  (zdá sa, že až prvotnopospolným; takým, aký bol v 17.–18. storočí v Anglicku) – revolúcia.

Z uvedeného vidno, že ak vojnu berieme ako prípravnú fázu revolúcie (prípadne po vojne revolúcia ani byť nemusí – efekt je v princípe rovnaký), medzi dvoma po sebe idúcimi revolúciami uplynie asi dvadsať rokov. A ak si uvedomíme, že dvadsať rokov môžeme považovať za čas výmeny generácií, dospievame k zaujímavým záverom.

Uvažujme, že sme tesne po revolúcii. Začínajú platiť nové zákony, vydané novým porevolučným zákonodarným zborom, vedením spoločnosti sú poverení tí, ktorí sú „čistí“, ktorí nemajú nič spoločné s tými „zlými“, ktorí viedli spoločnosť predtým. Celá spoločnosť je v eufórii, nové zákony sú prijímané  bez výhrad (aspoň tak sa to zdá). Ale pretože neexistujú zákony, ktoré by vyhovovali všetkým a ktoré by bezo zbytku pokryli všetky oblasti života (jednoducho z princípu nemôžu existovať – ak by sa tak stalo, stratili by sme slobodu) – sú v nich medzery, ktoré sa dajú využiť. (Neuvažujeme o možnosti, že medzery sú do zákonov vložené náročky.)

V spoločnosti sa vždy nájdu takí, ktorí zákony poznajú lepšie ako ostatní; niektorí sa o to vôbec nezaujímajú (možnože na to nemajú čas), stačí im, čo im o tom povedia ti, ktorí sú tým poverení (propaganda). Tí, ktorí zákony poznajú dobre, začínajú z nich ťažiť (to, že ich poznajú, využívajú na obohatenie sa – znalosť zákonov zneužívajú). Ale znalosť zákonov postupne preniká aj medzi obyčajných ľudí a ak sa dá z nich niečo vyťažiť, potom to chcú všetci. To sa principiálne nedá – nároky by rástli tak rýchlo, že snaha všetkých uspokojiť by viedla ku krachu. (Teraz sa nám ako ideál ponúka život „priemerného Američana“, skoro všetky knihy, časopisy, filmy, seriály a rôzne správy, ponúkané masmédiami nás presviedčajú o tom, že to je to „najlepšie“. Len sem-tam sa objaví správa, že keby všetci obyvatelia mali štandard „priemerného Američana“, zdroje – najmä energetické – na Zemi by sa vyčerpali behom niekoľkých rokov.)  

Preto tí, ktorí z porevolučných zákonov vyťažili, využili  všetko, čo sa využiť dalo, začínajú narážať na „zvyšujúce sa právne povedomie“ väčšiny občanov spoločnosti. Hrozí im, že by svoje privilegované postavenie v spoločnosti stratili – a začínajú s prípravou novej revolúcie. Tu predpokladáme, že zákony sa medzi revolúciami nemenia. Uvedený predpoklad je dosť dobre splnený pri všetkých revolúciách pred „Nežnou revolúciou“. Po „Nežnej“ to neplatí.  Teraz žijeme v stave akoby permanentnej revolúcie, zákony sa menia skoro každý deň, neustále sa niečo vylepšuje, zdokonaľuje; pritom to vypadá, akoby dôsledky týchto zmien nikoho nezaujímali – akoby sa zmeny robili len kvôli samotným zmenám. Robí sa to veľmi nenápadným spôsobom; využívajú sa pritom všetky ľudské slabosti – napr. vlastnosť, že nikdy nie sme spokojní s tým, čo máme, vždy chceme „lepšie“,  „viac“, alebo aspoň „iné“ – to čo máme je už zastarané, nemoderné, hoci to môže byť lepšie ako to nové. Samotná kvalita akoby nás nezaujímala, podstatný je efekt. V „modernej“ spoločnosti to platí dvojnásobne. Orientovať sa v neustálom príleve informácií je ťažké a oddeliť „kvalitné“ informácie od balastu (od informácií určených na vymytie mozgu) je skoro nemožné. Ale dá sa vysledovať, že sa nám podsúvajú (veľmi skryto a nenápadne) najmä rôzne „overené“ informácie o tých, ktorí vedú spoločnosť; produkujú a vyrábajú sa rôzne aféry, kauzy, súdne spory (bez konca); zlá je vláda, parlament, polícia, zdravotníctvo, cirkev, školstvo...  V dôsledku tejto činnosti sa zvyšuje kriminalita, rozdúchavajú sa národnostné rozbroje, vyvolávajú sa vojny a podobne. Nakoniec je zlé všetko a všetko treba zmeniť. A najlepší recept na to majú „oni“.

Starší občania – tak nad päťdesiat rokov –, ktorí zažili aspoň jednu revolúciu aj s jej dôsledkami a ktorých myslenie je preto kritickejšie a odolnejšie voči reklamným sloganom, sú opatrnejší. Nie sú až takí ochotní ísť za „vodcami“, ktorých sa vynorí vždy viac než dosť a o ktorých v podstate nikto nič nevie okrem toho, že vedia pekne hovoriť a že hovoria vždycky presne to, čo poslucháči chcú počuť. (Ak sa náhodou objaví hlas dobre informovaného, ten sa dostane k slovu len raz – aj vtedy akoby nedopatrením, napr. v roku 1989, v začiatkoch „Nežnej“, na námestí SNP synovec Laca Novomeského bol po pár vetách doslova stiahnutý z tribúny, lebo nehovoril tak, ako predpokladali tí, čo ho tam vystrčili.)

Ale čo mladí? Tí ani nemôžu mať také vlastné skúsenosti. V škole sa učia, že revolúcia je vždy pokrokom. (V súčasnosti sa od tohto spôsobu upúšťa; rozvoj informatiky ponúka iné, efektívnejšie, dokonalejšie a nenápadnejšie spôsoby ovplyvňovania a „vymývania mozgov“.) Ulica, médiá, propaganda a aj v práci im vtĺkajú do hlavy, že starší ľudia sú skostnatení, opatrní, bojazliví, boja sa riskovať, majú zastarané názory atď., atď. A tak mladí uveria hocikomu a hocičomu, len neveria starším; dokonca neveria ani svojim rodičom. To má zasa na svedomí „moderná výchova“ a spôsob života modernej spoločnosti. Rodina je verbálne a formálne chránená, ale v skutočnosti je rozbíjaná ako sa len dá – manželstvá homosexuálov, život osamote (v niektorých krajinách osamote žije až 40 percent ľudí), moderné rodiny s jedným dieťaťom (až na výnimky výchova sebcov, egoistov) a podobne. Ich nespokojnosť, výdatne živená kadejakými zaručenými správami a klebetami, narastá. Potom stačí v správny okamih vhodná zámienka a revolúcia je na svete. („Nežná“ bola odštartovaná údajnou smrťou študenta Schmidta – neskôr sa zistilo, že to bol podraz ŠtB.)  Z mladých ľudí sa stávajú revolucionári. Začína sa revolúcia a cyklus sa opakuje.

Takto popísaný cyklus nám dáva odpovede na všetky otázky, ktoré sme si položili:         

Zmena hodnotenia tej-ktorej revolúcie vyplýva priamo z toho, čo sme v predchádzajúcom povedali. Aby mladí boli ochotní ísť do revolúcie, treba im niečo podhodiť, treba ich presvedčiť o tom,  že spoločenský systém, ktorý práve je, nie je dobrý a treba ho zmeniť. Dá sa povedať, že zmena hodnotenia je nutná – inak by k revolúcii nedošlo.

Z rozprávania starších aj z vlastnej skúsenosti môžeme povedať napríklad toto: z gardistov  sa po roku 1948 stali komunisti, ktorí po roku 1968 oľutovali svoje omyly v Pražskej jari, aby sa z nich v roku 1989 stali VPN-kári (a znova oľutovali svoje oľutovania), aby sa pozdejšie z nich stali KDH-áci, HZDS-kári, SDK-ári atď., atď... (V tomto ohľade je zaujímavé HZDS, ktoré zosmiešňovali, že mu fandia najmä „babky-demokratky“. Podľa toho, čo sme už povedali, „babky-demokratky“ sú najmä starší skúsenejší ľudia, na ich slová a intuíciu by sme sa mali spoľahnúť! Žiadna škola, ani vysoká, nenahradí životné skúsenosti. Školy skôr vymývajú mozog – učia myslieť „správne“.)

Nenaplnené očakávania – v princípe nemožné – sú to len medové motúzy, preťahované popod nos; keď sa dopredu dostanú tí „praví“, na sľuby sa spravidla zabúda.

Mladí ľudia – sú vlastne zneužití – na to sme už odpovedali v predchádzajúcom, v celkovom popise priebehu revolúcie.

Periodickosť – to sme tiež vysvetlili.

Tí istí ľudia – fakt, že sa po revolúcii dopredu, na výslnie postupne dostanú vlastne tí istí ľudia – to sme vyššie tiež vysvetlili.

A teraz sa pozrime na to, čím by nám pri vysvetlení pomohla „teória chaosu“. Je to teória, ktorá popisuje  javy nepravidelné, ktoré sa nedajú presne predpovedať. V jej rámci sa hovorí napr. o „efekte motýlieho krídla“. Využijeme pritom najmä dva jej dôsledky:

a, V reálnom systéme mnohých prvkov (každý z prvkov systému má určitú voľnosť), z ktorých pohyb každého prvku sa nedá popísať lineárnymi rovnicami, ale je popísaný nelineárnymi  (diferenciálnymi) rovnicami, hocijaká malá zmena, týkajúca sa každého prvku systému, bude mať pre celý systém neodhadnuteľné dôsledky.  

b,  Aj keď takýto systém sa správa nepredvídateľne, jeho správanie má určité hranice, určité mantinely dovolených stavov. Ak však naň pôsobíme neustále malými zmenami v tom istom zmysle, alebo ak zmena je veľmi veľká, celý systém sa skokom môže dostať do novej triedy dovolených stavov – má nové hranice, nové mantinely.                                             

Z prvého dôsledku priamo vyplýva, že ak v spoločnosti každú chvíľu niečo zmeníme, čo sa bude dotýkať každého člena spoločnosti (napr. zmeníme nejaký zákon), po určitom čase autostabilizačné mechanizmy nebudú stačiť zmeny absorbovať, vyrovnať (ľudia sa nebudú stačiť prispôsobiť, zmeny zabudovať do vlastného systému hodnôt a z toho vyplývajúceho správania) a spoločnosť sa začne správať nepredvídateľne, chaoticky. Správanie ľudí sa vôbec nedá opísať nejakým jednoduchým modelom:  každý človek je slobodný – veď okrem predpokladanej voľnosti pre prvky fyzikálneho systému v „teórii chaosu“ má člověk navyše slobodnú vôľu, preto rozhodovanie každého človeka je málo predvídateľné (okrem prípadov,  keď je človek „zmanipulovaný“) a nedá sa popísať deterministicky.

Pekne je to vidieť na našich podnikoch  – vypuklým príkladom je Slovenská televízia. Tu bol po zmene režimu zhruba každý rok vymenený ústredný riaditeľ. Z toho vyplynuli zmeny v organizácii, výmeny vedúcich pracovníkov, zmeny interných predpisov. Po každej zmene celková úroveň o stupienok poklesla. Po trinástich rokoch takéhoto vedenia je výsledok jasný. Slovenská televízia si skoro vôbec neplní povinnosti vyplývajúce zo zákona a stáva sa len vysielacou televíziou.

V dnešnej spoločnosti panuje neistota, strach, apatia. Každý sa uzatvára do svojho bytu, len k svojej rodine, sám do seba – neverí druhým; ľudia sa už dávno prestali starať o „veci verejné“, narastá nespokojnosť.

Čo sa to vlastne deje? A ak si uvedomíme, aké podobné udalosti otriasajú celým svetom (rôzne  sexuálne aféry, zmätky okolo volieb, úplatkárske aféry, „humanitárne akcie“ – napr. Juhoslávia, „boj proti nacionalizmu, antisemitizmu, terorizmu“ – Afganistan, Irak... atď.), vypadá to tak, že na rozdiel od predchádzajúcich revolúcií – v rámci jedného národa alebo štátu – sa pripravuje revolúcia celosvetová.

(2004)

Dodatočná poznámka (2014): Mnohé sa nám v poslednej dobe ujasnilo. Myslím si však, že vyššie napísané nám má aj dnes čo povedať. Napríklad teória chaosu bola do použiteľnej podoby vypracovaná v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. A odvtedy sa dajú pozorovať narastajúce revolučné tendencie na celom svete. Recept je zázračne jednoduchý: vyvolajte nespokojnosť medzi ľuďmi tak, že neustálymi zmenami zákonov a spôsobu hospodárenia spôsobíte krízu; ovládnite médiá aj klebety a máte perfektne pripravenú pôdu na revolúciu – akú chcete!!!

Dodatočná poznámka (2019): A sme zasa starší, obohatení o mnohé skutočnosti, napr. o nové slová: „fejk“, „hoax“, „politická korektnosť“...

Zaujímavé je vyčistenie bežne dostupných zdrojov informácií od „zbytočností“ (stačí porovnať zmenu pestrosti a serióznosti informácií na internete za posledné dva-tri roky) a zvýšenie ich vedeckej úrovne aplikovaním „vedačtiny“ (modernej „slovenčiny“, hmýriacej sa cudzími slovami) s desať až sto stránkovými traktátmi (pozri znenia nových zákonov). Aj „úniky informácií“ (napr.: Wikileaks, u nás úniky z vyšetrovania kauzy Kočner – Kuciak) sú veľmi, veľmi zaujímavé.

Hodna pozornosti je aj zmena spôsobu informovania verejnosti. V časoch plynovej krízy na Ukrajine informácia bola roztrhnutá na niekoľko častí, ale v priebehu jednej relácie bola poslucháčovi-divákovi sprostredkovaná kompletne (STV). Posledné dva-tri roky je v móde „koktejl“, či „guláš“. Ten vzniká tak, že do jednej relácie zaradíte rôzne – aj protirečiace a navzájom nesúvisiace informácie, ktoré prepojíte slovom – komentárom tak, že v danom okamihu to dáva zmysel, ale vo výsledku máte dokonale zamotanú hlavu. V dokumentoch, vyrobených takouto „technológiou“ sa napríklad zamieňajú milimetre s decimetrami, míle s kilometrami, kilogramy s kilonewtonami (jednotky sily), desatiny s percentami...

Čím nás prekvapia ďalšie roky? Podľa Platóna (kniha „Štát“, „Ústava“, kapitola 8) nás čaká tyrania.

Ako čeliť informačnému balastu, ktorý sa na nás hrnie so všetkých strán, ako nájsť taký smer žitia a myslenia, aby to malo zmysel – teraz, aj o hodinu, aj zajtra, aj o päť generácií? Hľadajme v Evanjeliách a v našich ľudových rozprávkach.

Pavel Duraj

Pavel Duraj

::

Rozhovory s autorom:

Ísť svojou cestou

Učme sa z vlastného života

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.