Odkaz živej a plodnej viery

Gérard Rossé: Ján Mária Vianney (Farár z Arsu)

Bratislava, Lúč, 2001

Ján Mária Vianney patrí v súčasnosti k najznámejším svätcom. Bolo o ňom napísaných viacero kníh – jednou z nich je kniha Gérarda Rossého, vydaná pomerne nedávno, ktorá približuje osobnosť tohto svätého kňaza v troch častiach: Život, Myšlienky, Kázne.

Prvá časť zachytáva svätcovu životnú cestu. Ján Mária Vianney sa narodil 8. mája 1786 vo francúzskej dedine Dardilly, ležiacej asi osem kilometrov od Lyonu. Vyrastal spolu s piatimi súrodencami v jednoduchej sedliackej rodine, kde zažíval atmosféru lásky a kresťanskej viery. Hlavne matka viedla všetkých členov domácnosti k zbožnosti. Obdobie Jánovho detstva bolo však poznačené i nepokojmi revolúcie, ktorá vypukla v roku 1789. Miestna škola bola niekoľko rokov zatvorená a keď Ján prvý raz sedel v školskej lavici, mal už sedemnásť rokov, čo mu značne sťažilo ďalšie štúdiá. Po mnohých ťažkostiach sa mu predsa len splnil životný sen o kňazstve. Po vysviacke sa stal na dva roky kaplánom v Écully, potom bol preložený do Arsu, kde pôsobil fakticky až do svojej smrti. Z tohto sveta odišiel s veľkým vnútorným pokojom 4. augusta 1859.

Druhá časť knihy obsahuje výber z Vianneyho myšlienok a tretia časť úryvky z kázní. Hoci on sám nikdy ani len nepomyslel na to, že by písal pre budúce generácie, predsa len nejaké texty zanechal (zopár listov, modlitieb a kázne z prvých desiatich rokov kňazstva). Je šťastím, že sa aspoň to málo uchovalo. Ďalším zdrojom informácií o jeho živote a zmýšľaní sa stali svedectvá arských farníkov a iných ľudí, ktorí sa s ním stretli a spoznali jeho svätosť a charizmy.

Ako už bolo povedané, svätý Ján Mária Vianney je v celej Cirkvi známy a oficiálne rešpektovaný (pápež Pius XI. ho v roku 1929 vyhlásil za patróna farárov), ale jeho prísne zásady a požiadavky na život v duchu evanjelia, ako aj tradičné chápanie cesty k spáse zjavne nekorešpondujú s názormi niektorých dnešných veriacich, ktorí majú tendenciu náboženstvo „modernizovať“ a prispôsobovať mentalite profánneho sveta. Takýto postoj je badateľný aj v recenzovanej publikácii. Gérard Rossé píše: „Vtedajší spôsob vyučovania teológie sťažoval radostný vzťah k Bohu. Dogmatika a morálka, ako sa vtedy vyučovala v seminári a ohlasovala ľuďom, bola pod rigoróznym vplyvom jensenizmu. Boh sa priveľmi predstavoval ako Sudca, prehnane sa v človeku vzbudzoval strach z pekla, nadmieru sa zdôrazňovala úbohosť človeka a ťažkosť dosiahnuť spásu“ (s. 15). Podobné slová nachádzame v redakčnom úvode – na margo kázní, ktoré Ján Mária Vianney prednášal: „Keď čítame tieto kázne, sme prekvapení ich literárnou formou, chudobou štýlu, opakovaním patetických výrazov a aj obsahovo nám už dnes niektoré veci znejú prehnane prísne“ (s. 5). K tomu sa žiada dodať, že ak v minulosti vidíme prehnanú prísnosť, v súčasnosti by sme nemali prehliadať prehnanú bezstarostnosť a benevolenciu – ak sa napríklad kedysi často hovorilo o pekle a potrebe skutočného pokánia, tak v našich časoch sa o pekle skoro vôbec nehovorí, akoby nikomu nehrozilo, akoby sme všetci mali isté miesto v nebi.

Svätý farár z Arsu videl Boha ako láskavého Otca i spravodlivého Sudcu, pritom si uvedomoval ľudskú slabosť a hriešnosť – aj svoju vlastnú. Istej panej raz povedal: „Dcéra moja, nikdy nežiadajte od Boha plné poznanie vlastnej úbohosti. Ja som raz o to prosil a bol som vyslyšaný. Keby ma Boh vtedy nebol podržal, tak by som upadol do zúfalstva“ (s. 16). Vzťah k Bohu by mal ovplyvňovať každú chvíľu nášho života. Čas, ktorý máme k dispozícii, by sme mali posväcovať modlitbou a prácou. Aj práca môže byť nábožným úkonom, môžeme ju vykonávať s úmyslom plniť Božiu vôľu, môže byť aktom kresťanskej lásky a poslušnosti i aktom pokánia, môže nás sprevádzať na ceste k tomu podstatnému: „Človek má jednu krásnu úlohu. Modliť sa a milovať... To je šťastie človeka na zemi“ (s. 52).

Ján Mária Vianney nie je svätcom patriacim minulosti, jeho odkaz by mala brať do úvahy každá generácia, pretože je závažný a inšpiratívny: „Aké nádherné a aké veľkolepé je poznať Boha, milovať ho a slúžiť mu! To je jediné, čo máme robiť na tomto svete. Všetko ostatné, čo robíme navyše, je stratený čas“ (s. 50).

Ján Maršálek

(Recenzia bola pôvodne uverejnená v časopise VOX.)

::

Recenzujeme dobré knihy:

Janko Silan: Dom opustenosti

Milan Hromník: Krížová cesta

Georges Bernanos: Mŕtva farnosť

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.