Pochod za život a kultúra smrti

V nedeľu 22. septembra 2019 sa v Bratislave konal tretí Národný pochod za život. Možno ho označiť za vydarený, z hľadiska organizačného aj z hľadiska účasti (prišlo naň viac než 50 tisíc ľudí). Ciele pochodu sú nepochybne ušľachtilé a tomu zodpovedajú mnohé reakcie z radov verejnosti. Prirodzene, vyskytli sa i menšie problémy. Vždy je čo vylepšovať a vždy sa nájdu veci, o ktorých možno viesť rozumnú diskusiu. Ja by som napríklad na takomto podujatí očakával viac vážnosti a modlitby, a tiež viac politiky – v zmysle dôrazného apelu na volených zástupcov a predstaviteľov štátu, aby dôslednejšie obhajovali stáročiami overené etické normy a aby nedovolili šírenie mravne rozkladných sociálnych experimentov. Tak či tak, organizátorom a podporovateľom pochodu patrí poďakovanie.

Žiaľ, ale to sa vlastne dalo očakávať, prišli aj reakcie úplne pomýlené, odmietavé až nepriateľské, nenávistné, a to najmä z prostredia „progresívno-liberálnych“ médií. Osobitne sa v tom vyznamenal Denník N a denník SME (nie bez dôvodu tieto periodiká už dávnejšie dostali prezývky: Denník Nenávisti a SMEti).

Všimnime si – pars pro toto – dva články dokumentujúce mentálny svet odporcov Národného pochodu za život.

Martin Šimečka publikoval v Denníku N (internetové vydanie, 24. 9. 2019) paškvil s názvom Otázka účastníkom pochodu za život. Pýta sa v ňom, či „môže byť nejaká idea správna aj napriek tomu, že sa k nej hlásia fašisti“. Chce vyzerať múdro, ale pritom považuje za zbytočné „hlbšie premýšľať o samotnom probléme interrupcií“, radšej sa oháňa údajnou hrozbou fašizmu; fašistom je podľa neho tuším každý, kto má iný názor než on sám. O organizátoroch pochodu za život tvrdí: „Za nepriateľa považujú odporcov zákazu interrupcií, a preto sú ich priateľom fašisti.“ Mimochodom, aj „fašisti“, aj „zlí ľudia“ (výraz M. Šimečku) zastávajú napríklad ideu lásky k vlastným deťom. Má to znamenať, že táto idea nie je správna?! Skrátka, Šimečkove otázky a pochybnosti sú falošné, slúžia len na prekrytie podlosti, s ktorou pristupuje k otázke ochrany nenarodených.

Podobný paškvil vyšiel z hlavy „teológa“ Michala Havrana (S kotlebovcami nemáme žiadne spoločné ciele; SME, tlačené vydanie, 26. 9. 2019). Článok je plný táranín o „bigotných kresťanoch“. Pravdaže, nechýba zmienka o slovenskej histórii a „klérofašistickej klike“. Zaujímavé, M. Havran videl na Národnom pochode za život hlavne „absurdné scény“, zelené vechte“, „metafyzickú bohorovnosť“ a desiatky slovenských katolíckych farárov a biskupov, ktorí „stáli v jednom šíku s fašistami a nepovedali ani jediné slovo“. Nuž, naozaj zvláštne videnie, alebo presnejšie: perfídne, hlúpe, demagogické.

Ani kvázi odborné mudrovanie, ani prekrucovanie dejín, ani liberálne pokrokárstvo nezmení pravdu. Veci treba nazývať pravým menom. Život je život a smrť je smrť!

Pravda napokon zvíťazí, presadí sa, falošní proroci padnú do zabudnutia, ale to neznamená, že si môžeme dovoliť mlčať, keď ide o obranu kresťanských (všeľudských) hodnôt. Postaviť sa za pravdu je vecou cti i zdravého rozumu. Nesmieme prenechať verejný priestor tým, čo šíria kultúru smrti.

Ján Maršálek

::

Odporúčané:

Politici tejto krajiny

Dúhový pochod: hrdosť a hanba

Politika a deformovanie jazyka

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!