Denník N na vrchole moci!

Lekcia o nebezpečenstve mediokracie na Slovensku

Karol Dučák

Len nedávno bol publikovaný môj článok, venovaný pochybnostiam o nezávislosti Denníka N, a už prinášam ďalší príspevok o tomto frekventovanom médiu. Niekto by ma mohol upodozrievať zo zaujatosti, alebo dokonca z posadnutosti týmto denníkom. Ponechám to na posúdenie každého čitateľa, no ja sa budem naďalej venovať veľmi pozornému sledovaniu počínania redakcie Denníka N. Budem, lebo musím. Nemôžem totiž inakšie, pretože toto mimoriadne agilné médium začína diktovať smerovanie politického vývoja Slovenskej republiky a keďže Slovensko je moja vlasť, ktorú vrúcne milujem napriek všetkým problémom a nedostatkom, s ktorými sa moja domovina borí, mocenský vplyv Denníka N na politické dianie sa ma bytostne dotýka.

Je notoricky známou pravdou, že masmédiá tvoria siedmu veľmoc, ktorá sa vyšplhala na vrchol mocenskej pyramídy a jej chápadlá prenikajú skrz-naskrz celou spoločnosťou. Priveľká moc, koncentrovaná v masmédiách, je nešťastím spoločnosti. A Denník N hrá, žiaľ, prím v mediokracii na slovenský spôsob.

Zdá sa vám, vážení čitatelia, že preháňam? Ja si to nemyslím. Veď dnes si už ani nemožno predstaviť fungovanie štátnej moci v Slovenskej republike bez postupného zverejňovania ďalších a ďalších nezákonne získaných záznamov z korešpondencie Mariána Kočnera s vysokopostavenými predstaviteľmi výkonnej, zákonodarnej i súdnej moci na Slovensku, ktorými nás zásobuje Denník N. Dokonca aj každodenná činnosť slovenskej vlády a parlamentu sa odvíja podľa toho, čo uverejní toto mimoriadne agilné médium. Zase niekto by mohol namietať, že jeden denník predsa nemôže riadiť slovenskú vládu alebo parlament, lenže nie je to tak celkom pravda. Priamo naozaj nemôže, nepriamo však áno a Denník N veľmi intenzívne využíva túto možnosť. Uvediem len jeden z mnohých príkladov priameho angažovania sa tohto média v politickom vývoji na Slovensku.

Po zverejnení komunikácie medzi Mariánom Kočnerom a Dobroslavom Trnkom, ktorej sa nezákonným spôsobom zmocnil Denník N, pripravuje vláda SR znenie legislatívnych návrhov, ktoré zabezpečia zákonné a včasné vyvodenie zodpovednosti voči sudcom a prokurátorom.

Vláda teda vlastne koná pod tlakom Denníka N. Ideálne by bolo, keby slovenská vláda priamo požiadala toto médium o vypracovanie nových legislatívnych návrhov. Veď keď už sa chcú redaktori Denníka N tak veľmi angažovať, nech to stojí za to!

Aby som bol správne pochopený, považujem naozaj za šťastie pre nás, Slovákov, že máme médiá, ktoré kontrolujú výkon štátnej moci v našej krajine a kritizujú zistené nedostatky. Pokiaľ plnia dobre a spoľahlivo toto poslanie, je to vskutku záslužná činnosť, ktorú je potrebné kvitovať s uznaním. Bez nej by sme boli vystavení svojvôli orgánov štátnej moci na Slovensku a to by bola naozaj tragédia.

Je povinnosťou novinárov odhaľovať negatívne javy v spoločnosti, predovšetkým korupciu, rozkrádanie a kriminalitu. Ak však médiá začnú predurčovať udalosti a kastovať témy namiesto toho, aby ich zobrazovali a zachycovali so snahou o maximálnu nestrannosť, potom je niečo zhnité v kráľovstve slovenskom, ako by povedal Hamlet! Žiaľ, v tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že pôsobenie Denníka N nemožno hodnotiť ako nestranné. Aj to postupné, nekonečne dlhé zverejňovanie neoverených záznamov z Kočnerovej Threemy vyvoláva prinajmenšom vážne pochybnosti o úprimnosti úmyslov redaktorov Denníka N.

Kresba: Andrej Mišanek

Natíska sa oprávnená otázka, prečo tento denník takú dlhú dobu traumatizuje spoločnosť, prečo odhaľuje pravdu – ak je to pravda! – v takých malých dávkach... Samé záhady. Ako keby mali redaktori tohto média nejaké bočné úmysly, alebo ako keby pracovali na objednávku kohosi. Ale koho? Priznám sa, že neviem. Aspoň zatiaľ nie.

Ak by som používal pracovné metódy redaktorov Denníka N, prinášal by som senzačné odhalenia ako na bežiacom páse. Vlámal by som sa niekomu do mobilu a ukradol komunikáciu z neho, alebo by som sa nezákonným spôsobom dostal k informáciám z vyšetrovacieho spisu, ktorý ma zaujíma... Zo zákonov by som si pritom ťažkú hlavu nerobil. Lenže ja som iný. Ctím si zákony. Je to možno smutné, ale je to tak.

Niekto by to azda mohol považovať za alibizmus. Veď účel svätí prostriedky a v boji proti zločinu možno posvätiť aj zločinné metódy získavania informácií. Na takejto logike je však čosi choré. Podľa nej by mohla polícia v záujme boja so zločinom sama siahať k zločinným metódam. Podľa nej by mohla aj justícia porušovať zákon v boji proti tým, ktorí zákon porušujú. Neuznávam takéto metódy, preto pracujem len s faktami, ktoré možno získať legitímnym spôsobom a teda nemôžem priniesť také senzačné odhalenia, aké prináša Denník N o ľuďoch, ktorí sa dostali do centra pozornosti jeho redaktorov.

Denník N je veľkou záhadou od momentu svojho vzniku. Jeho redaktori pôvodne nechceli byť v spojení s jednou oligarchiou a tak sa spojili s inou. Toto médium totiž vytvorili koncom roka 2014 novinári denníka SME nesúhlasiaci so vstupom finančnej skupiny Penta do vlastníckej štruktúry vydavateľstva Petit Press, ktoré vydávalo denník SME. A tak sa spojili so spoločnosťou Eset, ktorá ich postavila na nohy. Aby som nebol voči redaktorom Denníka N nespravodlivý, spoločnosť Eset v roku 2014 nebola tým, čím bola investičná skupina Penta. Dodnes nie je. Na rozdiel od Penty nebola spoločnosť Eset zatiaľ verejne spájaná so žiadnou nezákonnou činnosťou a dúfajme, že to tak aj ostane. Omnoho horšie však je, že spoločnosť Eset má všetky atribúty oligarchie a čoraz intenzívnejšie sa politicky angažuje. A prepojenie oligarchie s politickou mocou je vždy začiatkom cesty do pekla. Toto by si mali redaktori Denníka N aspoň dodatočne uvedomiť. Možno ešte nie je neskoro.

Karol Dučák

::

Súvisiaci článok.

Ako si Denník N strieľa do nohy

::

Rozhovor s autorom:

November 1989 – zanechal viac pozitív alebo negatív?

::

Vážený čitateľ,
váš názor nás zaujíma – pomôžte nám skvalitniť túto stránku: redakčný dotazník.