November ’89 (Sny a obludárium) II

(Druhá časť)

Zmeny v spoločnosti, či už na báze ekonomickej, filozofickej, sociálnej, mali by sa najprv v teoretickej rovine koncepčne pripraviť. Rozanalyzovať možnosti a načrtnúť perspektívu. To je teória, ktorej sa však prax nedrží. Napokon to ani nejde, lebo ak nie sú vopred pripravené hranice fungovania na báze zákonnosti, vo forme paragrafov, nastáva chaos. A tu som pri prameni zásadných problémov po Novembri ʾ89. To, čo sa predtým uznávalo, Marxova kritika kapitalizmu, sme zmietli zo stola. Kapitalizmus a jeho fungovanie sme vnímali iba cez pohľad do jeho „výkladnej skrine“.

Tribúni ľudu na uliciach, v sálach divadiel načrtli novú dimenziu doby, nazývali to „slobodou“. V podstate sme im verili, všetci s nadšením tlieskali miláčikom javísk, lebo na javisku sa hovorila odjakživa pravda. Neraz v inotajoch, v prešmyčkách, ale pravda.

Čo je to sloboda? Nie je sloboda najväčšou neslobodou, ak ňou nevieme narábať?! Voľnosť na každom kroku, ukryté chute sebavyjadrovania sa stali súčasťou každodenného života. „Nežná revolúcia“ zmietla staré štruktúry a vtedy nikto netušil, že sa formujú štruktúry nové, oveľa nebezpečnejšie. V čom? Práve využívaním medzier v právnom systéme, ktorý nutne potreboval nové dikcie a formulácie. Spoločnosť potrebovala nové pravidlá, a to chce vždy čas. Vystúpenia hercov, spevákov a populárnych osobností už nestačili. Bolo treba rýchlo konať, transformovať spoločnosť do fungujúcej symbiózy. A tu vidím kameň úrazu tzv. Nežnej. Neskontrolovali sme si, neskádrovali ľudí, ktorí preberali moc z ulice do novovybudovaných úradníckych štruktúr.

Bez patričnej kontroly financie štátu dostávali zvláštnu rotáciu. Nikto netušil, ako sa spočiatku so štátnymi financiami narábalo. Vášne okamžite viedli k radikálnym postojom v spolužití dvoch národov... Málokto si vtedy uvedomil, že ponúknutá možnosť stať sa spolumajiteľom majetku štátu je „fintička“, ktorej naletela fakticky celá spoločnosť. Dnes už vieme, že podobný systém kupónovej privatizácie v Kanade stroskotal, priam pohorel. My sme sa bezhlavo vrhli do tvorby fondov, ktoré odčerpali financie štátu do vreciek niekoľkých jedincov. Mám podozrenie, čisto súkromné, že táto časť „porevolučných“ udalostí bola najdokonalejšie pripravená. Prebrať moc a majetok štátu do rúk úzkej skupiny ľudí.

I stalo sa... Z občanov sa cez noc stali akcionári... A ruku na srdce, nadišiel čas, keď sme prázdne a bezcenné akcie zadarmo darovali opäť štátu... Toto sklamanie bolo prvým šokom porevolučnej doby. Prvé vytriezvenie. Trh sa začal s podporou nejestvujúcej legislatívy správať naozaj trhovo, bezhlavo narábal s cenami. V záujme ziskov bol každý podvod dobrý a v mnohých prípadoch aj nevyšetrený a nepotrestaný.

Ilúzie o ceste spoločnosti kapitalistickou záhradou sa rozplývali. Pod tlakom vznikol zákon o úžere, ale doteraz chýba zákon o marži. Voľná tvorba cien, nadhodnotenie ceny práce a tovaru je v mojich očiach jedna z najodpornejších foriem úžery. Obchod sa stáva aj za prispenia zahraničného kapitálu a investícii  akýmsi štátom v štáte – organizovaný zločin, ktorý zneužíva svoje postavenie v spoločnosti. Možno je moje hodnotenie pritvrdé, ale ak za nejaký výrobok zaplatíte o 300 percent viac, než je jeho hodnota, tak čo je to potom, ak nie podvod?!

Krátko po zmene spoločenského systému sa zdvihli hlasy za obnovenie slovenskej štátnosti, suverenity. Rozdelenie Československa, v podstate vzorové, bez hlbších konfliktov, znamenalo novú éru Slovenska. Mali sme samostatný štát... Suverenitu a úctu svetovej verejnosti. Dokázali sme, že sme kultivovaný a múdry národ, ktorý vie, čo chce. Naozaj sme to vedeli? Nie, netušili sme, že ožije „hydra“ zločinnosti. Majetok lákal, podnikatelia museli čeliť tvrdej realite zvyšujúcich sa daní a odvodov, museli čeliť kriminálnym skupinám a tlakom vo forme výpalného. Všetko sa dialo spočiatku bez záujmu médií, vyzeralo to, že ide o ojedinelé javy, ale bol to problém celospoločenský. Nárast kriminality, následne vznik exekučných úradov, násilie na každom kroku... V mene zisku!

Nadnárodné spoločnosti si kládli podmienky, vyhoveli sme im v nádeji, že prinesú pracovné príležitosti a vyššiu životnú úroveň. V súčasnosti sledujeme, že kriminalita siaha až po najvyššie miesta spoločnosti. Časť elity národa sa borí v blate zločinnosti. Sme v šoku, ako sa to mohlo stať, ako sme to mohli dopustiť. Niektorí, čo dvíhali varovný prst, boli odstránení mafiánskymi praktikami. Nuž, takto to chodí vo svete, kde nejestvujú mantinely a hĺbkové kontroly stavu vecí.

Spoločnosť pod ťarchou svedectiev, čo sa deje za múrmi „palácov“, trpí depresiou. Pribúda osobných bankrotov, samovrážd. I medzi deťmi. Zlyhávajú štátne inštitúcie v základných povinnostiach. Skorumpovaní úradníci sú na súdoch, na rôznych postoch verejnej správy.

Máme slobodu, ale čo s ňou, keď nie sme na počudovanie schopní zabezpečiť si svoj vlastný pokrm? Vedia ľudia, že zabezpečenie jedla pre národ je prvým a základným pilierom ekonomiky? A druhým je ochrana pred nepriazňou prostredia počasia, teda bývanie? Možno vedia, ale tlieskajú, keď na úrodných poliach odrazu ktosi vybuduje sériu automobiliek, ktoré sa časom z krajiny vysťahujú...

Čelíme korupcii na všetkých stupňoch reálneho života. Vidíme aj pokusy o jej odstránenie, ale to je prakticky nemožné. Korupcia ako fenomén – dávať veci úspešne do pohybu – vznikol historicky v Číne, ktorá proti tomu bojuje svojím vlastným spôsobom. Korupciu trestá hrdelnými rozsudkami...

Je mi ľúto, že sa vraciame na tribúny s heslami, ktoré nemožno nikdy naplniť. K moci sa derú tí, čo sa vyhlasujú za vyvolených. Nie sú vyvolení, iba chcú uchopiť moc a narábať s mocou podľa vlastných predstáv. Je mi ľúto, že po roku 1968 odišlo z krajiny veľa talentovaných a pracovitých ľudí, ktorí sa už nikdy nevrátia. Je mi ľúto, že po roku 1989 odišlo za šťastím vyše pol milióna talentovaných a pracovitých ľudí...Je mi ľúto, že akosi nič nechápeme a opäť budeme veriť prázdnym sľubom.

Viem, že svoju úlohu v procese obrody ducha zohrala aj cirkev. Pritiahla mnohých k poznaniu pravosti základov ľudskej existencie. Neprislúcha mi túto snahu a úlohu hodnotiť, nezaoberal som sa ňou dostatočne. Hlbšia analýza si vyžaduje čas a poznanie všetkých dôležitých faktov, ktoré nie je možné obísť či ignorovať... Zámerne som nespomenul slovo „demokracia“. Má toľko významov, že by som sa iba opakoval... a to by som nerád.

Vlado Javorský

Predchádzajúca časť: November ’89 (Sny a obludárium)

::

Diskusný kruh PriestorNetu k výročiu Novembra ҆89:

Ovocie pomýleného života

O revolúcii

Pokus o zbežné posúdenie Nežnej revolúcie

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!