(Prvá časť)
Každá doba sa skôr či neskôr zlomí do inej
dimenzie. Nikto vopred netuší, čo nová doba prinesie zrušením základných
existenčných pravidiel tej minulej. Jedna éra fungovania spoločnosti môže
zaniknúť klimatickými zmenami, či akýmsi netvorivým prístupom, či zmenami
revolučnými. Boli rôzne pokusy, povedzme vzbury otrokov, sedliacke povstania,
revolučné hnutia, ale dobu možno zlomiť iba perspektívou vidiny niečoho, po čom
väčšina túži. Sloboda je tou hybnou silou, ale málokto si uvedomuje, že
neorganizovaná podoba slobody je len a len ďalšie otroctvo.
Čo si počnúc so slobodou, ktorú sme nepoznali
v jej možnostiach? Ako so slobodou narábať? Priamo so slobodou je
podvedome spätá forma demokracie. Čo to je? Vláda názorov, možnosť pretaviť ich
do praxe? Vláda ľudu? To tu už predsa bolo, a predsa sme ju zavrhli. Čo
s takou vládou, ktorú nemožno akceptovať v praxi osobného života?
Problémom „lámania dejín“ je aj zbytočná, ba
až prehnaná eufória. Tá má za výsledok sklamania a stratu ilúzií
o slobode, ktorá bola kedysi viditeľná v praxi za „železnou oponou“, je
to aj o možnostiach sebarealizácie a napĺňania svojich snov. Napokon
s úžasom skonštatujeme, že slobode
v jej širokej podobe bráni
totalita v nás. Prekážka, s ktorou nikto nepočítal.
Prečo venujem slobode toľko priestoru? Lebo
práve vopred pripravený, technicky absolútne dokonalý prevrat v novembri
1989 so symbolom slobody najviac operoval! Nie, nebola to žiadna revolúcia,
tobôž nie „nežná“! Revolúcie sú krvavé strety,
stačí si pozorne naštudovať Veľkú francúzsku, či iné po nej nasledujúce.
Najvýznamnejšou bola Ruská, lebo tá prebudovala skutočne krvavým spôsobom
spoločnosť od nevoľníctva po socializmus. Bez pochopenia a s jasným
ignorovaním historického poslania kapitalizmu.
 |
| Ilustračná snímka: archív autora |
Prevrat v roku 1989 bol jasným dôkazom
neudržateľnosti ekonomického systému centrálneho plánovania. Štát ako zlý gazda
umožňoval rozkrádať zo spoločného. Ruku na srdce, kradol každý, kto mal na to
podmienky. Od krmiva na družstvách, až po spinky na spisy na úradoch... Ale
nechcem zľahčovať. Historická zmena vývoja spoločnosti už bola nalinkovaná,
chcelo to iba rozbušku. A viete, že stačilo naozaj iba málo, aby to bolo
inak?
Ak by sa otvorili hranice, ak by bolo umožnené
slobodné vyznávanie náboženstva, k zmene by došlo o niečo neskôr. Ale
došlo by... lebo... človeku chýbali na uľahčenie života výdobytky vedy, ktoré
inde hojne využívali už roky. Technická revolúcia nás zastihla nepripravených,
darmo sme mali na každej ulici „výskumný ústav“... Vývoj na západ od nás šiel
tak ohromne dopredu, že v podstate, ak sme chceli existovať na báze
obchodu, museli sme všetko prekopať od základu.
Viem, niekto bude oponovať, že my sme skrutky
a matice nevyvážali, že sme budovali na kľúč veľké celky. Elektrárne,
priehrady, telekomunikačné trasy... Ale to bolo v rozvojových krajinách,
lebo sme boli najlacnejší. Zvážme ešte jeden fakt, prečo muselo dôjsť
i k zmene myslenia, nielen v oblasti ekonomických vzťahov
a štruktúr. Socializmus bol ideálny pre priemerných ľudí. Priemer sa hodnotil
ako kvalita populácie. Bol to však omyl, šlo len a len o poslušnosť, či
obyčajný ľudský strach. Každý vyšší intelekt sa trestal, až na výnimky – ak
slúžil ideológii, každý kto vysoko vystrkoval hlavu, bol odstránený. Tu je
koniec cesty vo vývoji ideológie. Človek rastie vzdelávaním sa, chápaním
súvislostí, a tie sa natískali každým dňom.
Vnútorná revolta, túžba najmä po materiálnych
statkoch, bola tou primárnou rozbuškou. Potom sa zapaľovali tie
s nadstavbou, túžba po naozajstnej slobode vierovyznania, cestovaní, túžba
po súkromnom vlastníctve. Veď časť nášho imania patrila štátu, či
družstvám... V tom čase spred troch desaťročí sme vnímali osobné majetky
nadobudnuté podnikaním za blaho kapitalistického systému. Zaiste, niečo na tom
pravdy je, ale opäť došlo až tak k drastickému zlomu v myslení ľudí, že
nastal priestor na ich manipuláciu. Čakalo sa iba na príležitosť. Skôr či
neskôr sa otvorí ventil a s ním aj signál na vypuknutie revolty.
Nespokojnosť nemožno dlho udržiavať pod pokrievkou...
(Pokračovanie)
Vlado Javorský
::
Rozhovor s autorom:
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.
Zatiaľ som prečítal ešte len prvú časť príspevku Vlada Javorského a už musím vyjadriť isté výhrady k jeho textu. Vlado Javorský píše o neudržateľnosti centrálne plánovanej ekonomiky. Považujem však za potrebné uviesť toto vyjadrenie na pravú mieru. V žiadnom štáte na svete nevyrieši všetky národohospodárske problémy trhová ekonomika. Uvediem jeden rukolapný dôkaz, ktorý je absolútne nespochybniteľný: elektrifikácia automobilov. Ak by sme proces elektrifikácie automobilov ponechali na trhovej ekonomike, nevyriešil by sa ani za dlhé roky. Prečo? Pretože elektromobily sú a ešte dlho budú podstatne drahšie ako klasické autá. Preto musí do tohto procesu vstúpiť ŠTÁT formou dotácií, aby DOČASNE (!) eliminoval toto znevýhodnenie. Všetko, čo je nové a nevyrába sa v mamutích sériách, je drahšie ako zavedené technológie, produkujúce kvantá výrobkov. Trhová ekonomika má zaiste nezastupiteľné miesto v malom, napríklad v spotrebnom priemysle, atď. Výstavba jadrových elektrární, vodných elektrární, diaľníc a realizácia iných veľkých celonárodných projektov však musí byť centrálne plánovaná. Je tomu tak v každej vyspelej ekonomike. Preto by som na mieste Vlada Javorského použil inú formuláciu: problémom zriadenia pred Novembrom 1989 nebolo centrálne plánovanie, ale všemocnosť centrálneho plánovania, jeho absolútna priorita v ekonomike a úplne ignorovanie princípov trhovej ekonomiky. Dnes už poprední svetoví ekonómovia chápu, že ideálom môže byť jedine centrálne plánovaná trhová ekonomika, v ktorej sa určité procesy riadia centrálne a určité musia podliehať zákonom trhovej ekonomiky. Preto považujem obdobie rokov 1948 – 1989 za experiment, ktorý síce priniesol mnohé problémy, ale na druhej strane bol akýmsi ekonomickým laboratóriom, z ktorého čerpali poznatky ekonómovia celého sveta. Aj vďaka ním dosiahla napríklad Čína pozoruhodné národohospodárske výsledky, ktoré ju posunuli na prvé miesto na svete z hľadiska HDP, na základe parity kúpnej sily. Kapitalizmus je prežité spoločenské zriadenie, ktoré ohrozuje existenciu ľudstva a budúcnosť patrí solidárnej ekonomike.
OdpovedaťOdstrániťMám aj iné výhrady voči autorovi, ktoré by sa dali zjednodušene vyjadriť slovami: nikde to nebolo úplne čierne ani úplne biele. Po prvý raz som bol na Západe ešte tesne pred Novembrom 1989 a už vtedy som sa začal zoznamovať aj s tienistými stránkami západnej civilizácie, ktorej umierania sme svedkami v súčasnej dobe, takže z tohto uhla pohľadu hodnotím aj November 1989 veľmi triezvo. Ak niekto u nás ukradol nejaké krmivo z družstva, bol považovaný – právom síce! – za zlodeja, ale ak George Soros okradol Veľkú Britániu tým, že položil britskú libru a zarobil na tom údajne až 2 miliardy dolárov, nebol považovaný za gaunera, ale za šikovného židovského chlapca, ktorý geniálne prešiel cez rozum tým „hlúpym“ Angličanom. Takže kým sa u nás kradlo v malom, na Západe sa okrádali celé národy a o tomto rozsahu megakrádeží sa nám za Železnou oponou ani nesnívalo. Ale o tom snáď niekedy inokedy.
Myslím, že v druhej polovici osemdesiatych rokov si už drvivá väčšina ľudí uvedomovala neudržateľnosť komunistického systému. Ľudia to vnímali hlavne cez prizmu ekonomiky, resp. životnej úrovne, ale tí hlbšie uvažujúci videli aj ideovú eróziu vládnej moci a celej štátnej mocenskej štruktúry (aj v radoch komunistickej strany bolo málo naozaj presvedčených, ostatní sa len viezli alebo využívali členstvo v strane na získanie výhod).
OdstrániťČo je však podstatné, komunistický systém, založený na marxizme-leninizme, tzv. vedeckom materializme a teórii triedneho boja, bol v samotnom jadre zlý, neľudský a teda dlhodobo neudržateľný – a to nemohlo zmeniť ani mlieko za dve koruny, ani nenávratné pôžičky mladomanželom, ani plná zamestnanosť.
Pán Dučák, súhlasím s Vami, v podstate som to aj tak myslel ako ste to jasne formulovali.Nie som ekonóm, preto je aj moja formulácia nie presná, ak sa zdá, ale v podstate som túto tému "o laboratóriu" nerozširoval. Môj súkromná názor je, že každý ekonomický model je vždy iba akýmsi skúšobným laboratóriom, lebo až budúcnosť ukáže na akých pevných základoch stojí.Istý prognostik vyslovil názor, ktorý ma dosť dlho znepokojoval. V socializme všetci pracovali, vyrábalo sa a predsa bol nedostatok...toto mi nikdy nešlo do hlavy. Prečo?Koloval vtip, že ľudia sa tvária, že pracujú a štát sa tváril, že ich za to platí...Fungovala skrytá nezamestnanosť. Poznáme klasické príklady zamestnávania futbalistov, trénerov a iných príživníkov v podnikoch, ktorí si chodievali iba po výplaty. Poznám z vlastnej praxe...Zlým nastavením štatistickej praxe je podobná skrytá nezamestnanosť i teraz, ibaže kto z občanov by sa tým zaoberal...Ktovie, prečo sa ľudia pýtajú, ako to, že na všetko boli peniaze, a dnes, kde sa obzrieme, chýbajú...Odpovedí je viac, ale nechcem zachádzať do konšpiratívnych názorov. Ďakujem Vám za koment, ja som obdobie socializmu i súčasného klientelizmus vnímal ako súčasť umeleckého a tvorivé sveta, ktorý som si pre svoj život vybral. Alebo on si vybral mňa, ktovie ako to bolo...
OdstrániťPovažujem za správne rešpektovať prirodzené hierarchické usporiadanie spoločnosti. Rodinné záležitosti má riešiť rodina, obecné obec, celospoločenské štát... Podobne v ekonomike, drobné a stredné podnikanie má byť súkromné (živnosti, firmy, družstvá), veľké podnikanie a veci všeobecného záujmu majú byť v rukách, resp. pod kontrolou štátu (napr. energetika, zdravotníctvo).
OdstrániťUzavrel by som to asi takto: zažili sme tu totalitné ateistické zriadenie aj vulgárny kapitalizmus. Oba tieto zriadenia sa sprofanovali, ale v oboch bolo aj čosi pozitívne. Je potrebné neustále sa učiť z minulosti. To je jediný spôsob ako sa vyhýbať v čo možno najväčšej miere omylom v budúcnosti. Je potrebné vytvoriť spoločenské zriadenie, v ktorom budú pozitíva predchádzajúcich ekonomických modelov a naopak, nebudú tam ich negatíva.
OdpovedaťOdstrániť