Cirkev v úpadku?

Ľudovít Košík

V prvých novembrových dňoch si viac než inokedy pripomíname spoločenstvo svätých. Prvého novembra je Slávnosť všetkých svätých, ktorá je v našom štáte aj dňom pracovného pokoja. Druhého novembra si pripomíname Sviatok všetkých verných zosnulých – Dušičky. Naše kroky smerujú na cintoríny, ktoré sa v týchto jesenných dňoch premenia na zakvitnuté a sviečkami vysvietené nádherné záhrady.

Naše spomienky a modlitby sa sústredia osobitne na tých, ktorí tu s nami žili a dnes už tu nie sú, lebo neúprosný zákon života ukončil ich pobyt na tejto zemi – a my veríme, že pokračuje ďalej v dimenziách, o ktorých hovorí Božie slovo. A uvedomujeme si aj to, čo som videl napísané na cintoríne, myslím na moravskom Velehrade: „Čo ste vy, boli sme aj my a čo sme my, budete aj vy.“ Teda našu pozemskú, telesnú konečnosť a duchovnú večnosť.

Spoločenstvo svätých, ako  vyznávame v kréde, znamená to, že Cirkev tvoria oslávení v nebi – Cirkev oslávená, duše v očistci – Cirkev trpiaca (ktorí už zomreli a sú na ceste k večnej radosti v nebi) a my pokrstení kresťania na tejto zemi – Cirkev bojujúca, putujúca. Cirkev oslávená už dosiahla svoj cieľ, Cirkev trpiaca k nemu smeruje, pričom jej pomáha svojím orodovaním Cirkev oslávená a svojimi modlitbami a obetami aj my, Cirkev putujúca.

My ako členovia Cirkvi putujúcej máme svoj život naplno prežívať v službe Bohu, aby sme raz dosiahli cieľ, večnú spásu. Tí, čo tvoria Cirkev trpiacu, pomáhať nikomu nemôžu, ale sú na pomoc iných celkom odkázaní. Tí, čo už prešli bránou smrti, vedia o Bohu a večnosti oveľa viacej než my. Nám zatiaľ nám musia postačovať slová svätého Pavla: „Ľudské oko nevidelo, ľudské ucho nepočulo, do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (porov. 1 Kor 2, 9). Máme teda nádej, že po skončení nášho pozemského života náš život bude pokračovať vo večnej blaženosti. Aspoň takto to Cirkev naplno učila dve tisícročia.

Zdá sa mi, že v posledných rokoch akoby Cirkev zmenila svoju prax. Akoby svoju pozornosť a činnosť sústredila na pozemské starosti a šťastie človeka, a o večnosti sa toľko nehovorí. Iste k tomu smerovali postupne kroky od reformácie a francúzskej revolúcie. Cirkev akoby sa usilovala priblížiť viac požiadavkám reformácie, heslám o bratstve, rovnosti a slobode; v takom zmysle, ako sa často definuje požiadavka druhého Vatikánskeho koncilu – otvorenie sa svetu. Ale či týmto otvorením nenastal opak deklarovaných cieľov?!

Nedávno mi jeden priateľ prezentoval v počítači, ako v posledných rokoch rástli počtom členov iné náboženstvá, pričom počet katolíkov zostával na rovnakej úrovni, predovšetkým moslimovia katolíkov prerástli. Faktom je, že Cirkev stratila na kvantite i kvalite svojich členov a dnes sa stáva čoraz menšou, s existenčnými problémami, ktoré sú už značné v krajinách západnej Európy, ale vidíme ich v miernejšej forme aj u nás. A riešenia, ktoré aj zvnútra Cirkvi sú ponúkané, akoby celý proces sebadeštrukcie Cirkvi ešte urýchľovali.

Od Cirkvi sa postupne vzďaľujú a odchádzajú z nej jednotlivci, rodiny, obce, národy, krajiny... Nastala kríza kňazstva, rodiny, farností, spoločenstiev, národov, štátov... Myslím, že problémy zasahujú do samotnej existencie sveta, do ekológie, ekonomiky, politiky, výchovy, morálky, kultúry... Akoby úpadok postihoval všetky oblasti života. Cirkev sa otvorila svetu a mnohí uleteli do sveta bez uvedomenia si toho, kde vyrástli, zapreli svoj domov, a tak nás čoraz viac zaplavuje vlna novopohanstva. Pýtam sa: Či sa Cirkev tým, že sa sústredila viac na pozemské šťastie človeka, nevzdialila od Boha a tým aj od človeka?

Sloboda je dar, ale odpoveďou nemôže byť popretie a odmietnutie Stvoriteľa a Darcu života. Cirkev, ktorá háji slobodu bez hodnôt, ktoré ju i človeka budujú a presahujú, nemá budúcnosť. Cirkev nie je možné definovať len v prirodzenej rovine, vtesnať ju do prirodzených noriem, ani ju brať ako občianske združenie, spolok, neziskovú... či dokonca ziskovú organizáciu. Ježiš ju založil a dal jej sviatosti, kňazstvo, učenie i cieľ: „Choďte a učte všetky národy... (porov. Mt 28, 19). Ak si ju prispôsobíme svojim ľudským podmienkam, názorom, predstavám, požiadavkám... určite to nedopadne dobre pre ňu ani pre nás.

Cirkev bez hodnôt, ktoré Ježiš učil, žil a bránil, nemôže mať budúcnosť. Máme dnes vo svete stovky, možno tisíce cirkví a cirkvičiek, ktoré už desaťročia či stáročia fungujú tak, že si niečo zoberú z Ježišovho učenia a zvyšok si prispôsobia a rozličnými aktivitami získavajú členov, prívržencov, podporovateľov. To, o čo sa snaží súčasná Cirkev,  o ženatých kňazov, ženy pri oltári a v riadiacich funkciách, o demokraciu v rozhodovaní..., to majú takmer všetky protestantské Cirkvi. A predsa nerastú, proces delenia a úbytok veriacich pokračuje aj tam.

V Cirkvi nie je možné meniť pravidlá hlasovaním desiatok, stoviek či tisícov vybraných členov, ako sa to deje vo svete súčasnej demokracie, kde už takmer všade máme svetské zákony v rozpore s Božím poriadkom; a súčasný svet prichádza do základných existenčných problémov. Pribúdajú problémy, ktoré presahujú možnosti svetských riešení. Tam, kde sa poprú prirodzené a nadprirodzené pravidlá pre život, kde chýba hlboká a pevná viera v Trojjediného Boha, nastáva chaos.

U nás mnohé moderné reformy nemohli nastať hneď, keď boli centrom Cirkvi uvedené do plnej praxe, lebo tu vládla totalita – demokratizácia prišla až s Novembrom 1989. A tak sa mi zdá, že aj v našom národe postupne opúšťame vieru, ktorá nás držala viac než tisícročie, od sv. Cyrila a Metoda a vďaka ktorej sme prežili aj veľmi zložité obdobia. Nestačí uspokojiť sa s tým, že to je inde ešte aj horšie.

Zdá sa mi, že nie sme schopní zabrániť tomu, aby deštrukcia spoločnosti a Cirkvi pokračovala. Zdá sa mi, že proces je tak nastavený a dnes, aj keď si niektorí uvedomujú, že nejdeme správnou cestou, nie je možné rozbehnutú lavínu zastaviť ani spomaliť. Myslím, že svet je v kríze, pretože Cirkev je v kríze a akoby jej nezáležalo na jej budúcnosti. Niekedy mám dojem, že sa tvári, akoby chcela zachraňovať či ozdravovať svet, ale pokiaľ nevyrieši problémy vlastné, tak nemôže pomôcť ani svetu.

Deštrukčný proces pokračuje aj napriek viacerým varovaniam. Svetu je Cirkev ľahostajná, rád by bezodplatne síce prijal jej služby, no nie je ich schopná v požadovanej miere poskytovať. Niekedy sa mi javí ako zvetraná soľ, mnohí od nej odskakujú a potichu či nahlas odchádzajú, kláštory a semináre sa vyprázdňujú a zatvárajú, chrámy sa stávajú kultúrnymi stánkami, turistickými cieľmi, muzeálnymi objektmi, mnohé sa predávajú či bezplatne prevádzajú na rozličné subjekty a hľadá sa ich iné využitie, ale prestali byť miestami živej modlitby a bohoslužby na Božiu slávu, posvätenie sveta a posilu človeka.

Ponuka pohodlia, ľahšej cesty, nízkosti, konzumu prináša úpadok a skazu. A mnohí špekulanti z toho profitujú. Cirkev nevybudujeme ľudskými prostriedkami. Bez Boha sme stratení. Cirkev sa neubránila procesu, ktorý sa pred šesťdesiatimi rokmi začal v Holandsku, napriek tomu, že sa o ňom diskutovalo. Javí sa, že vypuklé problémy zasahujú najmä súčasné Nemecko, ale aj ďalšie krajiny, a tento proces môžeme badať aj u nás, no napriek tomu, sa diskusie o ňom vytrvalo bránime a tvárime sa, že je všetko v najlepšom poriadku.

Zostáva nám síce nádej, že Boh vzbudí nové vzopätie a nás zachráni. Ale ak my nebudeme počúvať a zachovávať jeho slová, ale ich ignorovať, tak si možno ponesieme dôsledky do krajnosti a nielen na tomto svete. Dostali sme mnoho darov, nielen na to, aby sme sa mali dobre a využili ich pre vlastné potešenie, ale budeme zodpovední za to, ako sme s nimi naložili. Tí, ktorí veľa dostali, od tých sa bude aj veľa požadovať (porov. Lk 12, 48).

Niekedy sa pýtam, či sme nepristali na hru tých, ktorí nás kresťanov potrebujú umlčať. Je na nás, či vieru, ktorú sme ako osoby, rodiny, národy, Európa i svet dostali ako základný dar do života, odovzdáme aj ďalším generáciám. Viera je základná hodnota, od ktorej záleží trvalé šťastie, je nenahraditeľná!

Ľudovít Košík

::

Súvisiace články:

Umieranie nášho sveta

Kde hľadať korene súčasných problémov Cirkvi?

Čo sejeme, budeme aj žať

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.