Vietor vo vlasoch

Ilustračná snímka: PriestorNet

Čo už neprišiel. Je to dosť smutné. Čakala som na neho, dúfala som, že príde... Keď nepríde teraz, príde na druhý deň. Príde, určite. Držím v ruke záves a hľadím na okolie sídliska, na autobusovú stanicu, ktorá je blízko nášho bloku, na parkovisko, na všetko navôkol. Hľadám jedného, milovaného, chlapca svojho srdca.

Ľuboš, je skvelý chalan, obdivujem ho.

Viete, môj otec bol alkoholik, mama podľahla drogám. Vychovali ma starí rodičia. Oboch mám za to rada. Ďakujem, že ma vychovali na správne a statočné dievča. Stará mama so starkým sú skvelí. Keď som dovŕšila osemnásť rokov a zmaturovala som na samé jednotky, stará mama rozhodla, že jednoizbový byt prepíše na mňa a ona so starým otcom odídu prežiť jeseň svojho života k staršiemu bratovi starkej. Trojizbový byt im trom stačí, a ja budem mať konečne súkromie.

Ľuboš pracuje v reklamnej agentúre, celkom solídne zarába. Vyplatíme byt, čosi som si nasporila, a tak môžeme žiť slobodne – ako zaľúbený pár, ako ľudia, ktorým nič nechýba. Teraz je u svojho kamaráta, opravuje mu auto. Povedal mi, že sa zdrží. Mám ho rada, veľmi, preveľmi. Je to môj prvý chlapec, prvý vzťah, prvá láska. Chodili sme spolu na strojnícku priemyslovku, on hral za školu basketbal.

My dievčatá z nižšieho ročníka sme všetkých na palubovke obdivovali. Mne hneď padol do oka: krásny vysoký mladík s atletickou postavou, čiernymi vlasmi, slovom super chalan. Po jednom basketbalovom zápase som ho poprosila o autogram, na pohľadnicu s ružami a jedným srdiečkom. Usmial sa na mňa a povedal: „Takejto kráske by som rád rozdal i sto podpisov.“

Očervenela som, ale zároveň sa osmelila a povedala: „Stačí jeden.“

„K autogramu by patrilo pozvanie do baru na skvelé vínko. Ak by vám to, slečna, vyhovovalo v sobotu na pätnástu hodinu U troch mníchov... Podávajú tam skvelé menu a dobré vínko.“

Prišla som domov, v byte bolo prázdne ticho, ale ja som bola šťastná. Bol neskorý piatok, zdržala som sa u priateľky. Trochu sme si poklebetili, možno viac než dosť, pretože Soňa má ostrý jazyk.

Rýchlo som čosi navarila, zemiakovú kašu, upiekla som k tomu karfiol a spravila som zeleninovú polievku. Dúfala som, že Ľuboš príde ku mne. Keď som dovarila, šla som spať, chcela som ešte ráno čosi upiecť, ak sa mi to podarí.

Zobudila som sa o ôsmej, vybrala som z chladničky vajíčka, čerešne, múku, maslo, kryštálový cukor a pustila som sa do pečenia. Piekla som čerešňovú bublaninu, ktorú ma naučila piecť moja starká. Koláč bol za hodinu a pol hotový, dala som ho na kuchynský drez.

Najedla som sa, okúpala a pomaly som sa pripravovala. Žiarila som ako slnko na oblohe. Obliekla som sa. Náročky som nechala svietiť v obývačke svetlo, zamkla som byt a rýchlymi krokmi som šla na autobus číslo 25. Ten ma odviezol priamo k pešej zóne. Vystúpila som a pozrela sa na hodinky, bolo trištvrte na tri, krásne slnečné popoludnie. Ešte máš čas, pokoj... Čosi mi navrávalo, že to bude posedenie Rómea a Júlie. Bola som šťastná, až som rozkvitala ako lúka.

Pred barom U troch mníchov Ľuboš stál s ružou v ruke. Prekvapilo ma to. Usmiala som sa na neho, on na mňa. Vošli sme do baru. Ľuboš sa ma spýtal, aké menu by som si objednala.

„Už som jedla.“

„Tak potom aj ja som doma jedol,“ šibalsky sa na mňa neprestával usmievať.

„Dvakrát po dva deci modranského.“

V bare nikto nefajčil, bolo tu prekrásne prostredie. Všetko z dreva, na stene obrazy, milý personál. Všetko pekné, dôstojné, ako sa na jeden bar patrí.

S Ľubošom som sa cítila fantasticky, bolo nám spolu dobre. Čas rýchlo ubehol a my sme opustili bar.

„Slečna, môžem vás odprevadiť?“

„Samozrejme, mladý pán.“ Pustili sme sa znova do  smiechu.

Autobusom sme prišli k bloku, kde bývam, Ľuboš ma gavaliersky odprevadil. Keď som mu povedala, že bývam na treťom poschodil, zameral svoj zrak na okno, kde sa svietilo.

„Svieti sa u vás.“

„Áno, svieti, ale ja sa nebojím.“

„Ale čo keď sú u vás bubáci alebo mimozemšťania? Môžem vás odprevadiť? Pod svetlom býva najväčšia tma.“ A zase jeho úsmev, ktorému som nevedela odolať.

„Tak to jediné by som vám dovolila.“ Odrazu sa Ľuboš rozžiaril.

Vošli sme do bytu.

„Máte to tu pekné.“

„Sadnite si, mladý pán.“ Ľuboš si sadol na gauč.

„Aj ja mám dobré víno, biele. Kvalita.“

Naliala som nám obom. Sadla som si k Ľubošovi, zdvihla som pohár.

„Tak na zdravie a odhoďme to vykanie, ja som Elena.“

„Ja som akýsi Ľuboš.“

Popíjali sme trocha, vychutnávali sme vínko, až sme skončili v spálni. Bolo to krásne milovanie, plné vášne a ohňa, na to sa nedá zabudnúť.

A dnes je dnes. Ľuboš by mal prísť, povedal, že by to mal stihnúť dnes. Bude sa snažiť, ak nie, prespí u kamaráta.

Bolo už desať hodín, krásny hrejivý večer, Ľuboš prišiel. Okúpal sa, ja som zatiaľ prestrela večeru, pre nás, pre obidvoch. Vybrala som dva poháre, víno. Keď môj vybájený princ vyšiel z kúpeľne, sviežo voňal.

„Oslavujeme niečo?“

„Najprv si sadni. Mám pre teba novinu. Som tehotná.“

Ľuboš zbledol ako stena, rýchlo hodil do seba víno.

„Prepáč, to nie... Ja nie som pripravený na otcovstvo.“

„Prečo?“ Srdce mi zamrzlo, prestala som dýchať.

„Jednoducho, nie... veď sme mladí, nie som, a ani ty nie si pripravená na materstvo, aj keď si to myslíš. Vieš, čo je to mať dieťa? Prináša to starosti... zničíme si veľmi skoro život, ja mám slušne rozbehnutú prácu. Hneď by bolo po kariére. Nie, povedal som, nie!“

Ľuboš vstal a ako pred časom prišiel, tak aj odišiel. Zavrel za sebou dvere a šiel rýchlo dolu schodmi. Vybehla som za ním, utekala som, ale on sa strácal v nedohľadne. Rozplakala som sa, otočila sa a kráčala smutná, zronená domov.

Fúkal silný, chladný vietor, ale v mojich vlasoch horel a ničil ma. Z nášho vzťahu ostali iba omrvinky, málo a pritom veľa. Ostala som bez lásky. Moje srdce v ten večer plakalo.

Gabriel Németh

::

Prečítajte si ďalšiu poviedku:

Tadeáško