Vlado Javorský |
praská krv a biele noci
objímaš drevo v nádeji i v noblese
že dokráčaš kam máš namierené
do vesmíru vo mne
ešte zaživa a na dlani city
inak je všetko zmarené
chodievaš si po rady k drevu
mlčí a tajnosti tvoje ukrýva
je to vŕba zádumčivá
trúba nehlasná
iba praskot a uplakané kroky
objím si konečne i mňa
stojím v letokruhoch súsoší
čakám na silu víchra
údolie rozkoší
a ty chodievaš objímať stromy v lese
praská krv a za obzorom roky
uhnem sa dobre vieš
na gestá veľké ako busty
si nepotrpím
nehádž po mne
zúfalé úsmevy láska
neuvidím ich dobre vieš
na masiek úškrny
si nepotrpím
skús hodiť po mne
čo veselé je v tebe
neuhnem sa
na to si potrpím
kryštáliky sĺz
padajú už tichšie sa nedá
ticho rodí
spiacu perinu
snehová vločka
chladne pokým
nedotkne sa
mňa aj teba
v nočnú hodinu
pri bozkoch
pod cencúľmi
ako pod baldachýnom
a zohreje sa
opäť sa zrodí
do ticha
ako para
z našich úst
po poznaní hlad sa pýtajúci
staň si o stupienok vyššie Ráchel
dôjdeš k poznaniu za obzorom
tam plnokrvný svet krásou sa pýši
raz škrupinku orecha otvoríš
múdrosť zohreje ťa Ráchel
o stupienok vyššie krôčik
nájdeš v sebe odvahu
v diaľke láska sa rodí Ráchel
a tak stúpaj
diaľky sú v očakávaní
krok za krokom
po schodoch k oblakom Ráchel
k svojim snom kráčaj
Práve som natrafil, čítajúc časopis Viera a život, na pekný výrok spisovateľa Antona Habovštiaka:
OdpovedaťOdstrániť„Najchudobnejší, kto žije bez poézie.“