Spochybňovanie neomylnosti kanonizácií je útokom na Kristovu Cirkev

Karol Dučák

Niektorí ultrakonzervatívni katolíci, ktorí chcú za každú cenu znesvätiť Katolícku cirkev po Druhom vatikánskom koncile a jej svätorečených pápežov, robia všetko, čo je v ich silách, a pre svoj zámer sú ochotní uchýliť sa k akejkoľvek podlosti. O dôkazy nie je núdza dnes a denne. Jednému je venovaný tento príspevok.

V roku 2018 uverejnil portál Rorate Caeli článok Johna Lamonta, zaoberajúci sa problematikou neomylnosti svätorečení, ktorý mal názov „The authority of canonisations“: Do all canonisations need to be accepted as infallible? – a special guest article („Autorita kanonizácií“: Je potrebné všetky kanonizácie prijímať ako neomylné? – špeciálny hosťovský príspevok). (1)

Keďže sa článok stretol s pomerne značným ohlasom, rozhodol sa autor nie tak dávno uverejniť pokračovanie článku pod názvom Follow-up Article – Paul VI: The Infallibility of Canonizations and the Moral sof the Faithful (Pokračovanie článku – Pavol VI: Neomylnosť kanonizácií a mravnosť veriacich). (2)

Článok následne publikovali české Duše a hvězdy v preklade p. Lucie Cekotovej pod názvom Neomylnost kanonizací a mravnost věřících. (3)

Autor článku John Lamont sa s nesmiernou angažovanosťou pokúša spochybniť neomylnosť kanonizácií, avšak každému čo len trochu vnímavejšiemu čitateľovi je jasné, že problematika neomylnosti kanonizácií je v tomto prípade len zásterkou autorovho skutočného zámeru a tým je snaha spochybniť nie neomylnosť kanonizácií, ale legitimitu pápežov po Druhom vatikánskom koncile, ako aj celej pokoncilovej Katolíckej cirkvi.

Nie je poslaním tohto článku siahodlho sa zaoberať problematikou neomylnosti kanonizácií, pretože tá je v danom kontexte podružná. Nemožno však neuviesť aspoň zopár najzávažnejších argumentov v prospech neomylnosti kanonizácií, predovšetkým to, že neomylnosť kanonizácií deklarovali mnohé veľké osobnosti Katolíckej cirkvi, napríklad svätý Tomáš Akvinský, kardinál Lambertini (neskorší pápež Benedikt XIV.), kardinál Newman, či pápeži Pius XI. a Pius XII.

Paradoxne, dokonca aj samotný John Lamont, ktorý sa vo svojom článku usiluje spochybniť neomylnosť kanonizácií, uvádza v ňom sám súčasne aj protiargumenty proti svojim vlastným tvrdeniam. Okrem iného totiž píše: „Nicolau and Salaverri (4) tvrdia, že formula, užívaná pri svätorečení, dokazuje, že kanonizácie sú neomylné. Citujú kanonizačné dekréty Pia XI. a Pia XII., ktoré výslovne uvádzajú, že ide o neomylný akt (‘superno lumine iterum ferventiusque implorato, infallibilem Nos, uti Catholicae Ecclesiae supremus Magister, sententiam in haec verba protulimus: Ad honorem etc. ’ … ‘Nos universalis Catholicae Ecclesiae Magister, ex Cathedra una super Petrum Domini voce fundata, falli nesciam hanc sententiam sollemniter hisce pronunciavimus verbis: Ad honorem etc. ’(5).“ (6)

Slúži ku cti Johnovi Lamontovi, že v rámci maximálnej objektivity uvádza aj ďalšie protiargumenty, ktoré do istej miery spochybňujú jeho vlastné tvrdenia. Cituje napríklad kardinála Newmanna, ktorý takisto obhajuje neomylnosť kanonizácií, odvolávajúc sa pritom na kardinála Lambertiniho a svätého Tomáša Akvinského. (7)

Lenže ako už bolo uvedené v predchádzajúcom texte, účelom tohto článku nie je taxatívny výpočet všetkých veľkých teológov Katolíckej cirkvi, ktorí dokazovali neomylnosť kanonizácií, ani definitívne uzavretie polemiky. Cieľom je poukázať na diskutabilnú hodnovernosť niektorých argumentov Johna Lamonta, spochybňujúcich pravosť svätorečení predovšetkým pokoncilových pápežov sv. Jána Pavla II. a sv. Pavla VI.

Lamont napríklad poukazuje na zmeny v súčasných procesoch formálnej kanonizácie, pri ktorých bol zrušený promotor fidei (obranca viery), nazývaný aj advocatus diaboli (diablov advokát), a taktiež sa znížil počet zázrakov, nutných k svätorečeniu, zo štyroch na dva. Došlo aj k celkovému zjednodušeniu a skráteniu procesu formálnej kanonizácie, čo podľa Lamonta spochybňuje neomylnosť kanonizácií. Sú to však naivné argumenty. Ak by sme totiž mali brať skutočne do úvahy napríklad absenciu diablovho advokáta v kanonizačných procesoch, museli by sme spochybniť všetky kanonizácie pred zavedením tohto úradu niekedy v 16. storočí.

Prvá formálna zmienka o osobe, ktorá plnila úlohu diablovho advokáta, je z obdobia prípravných prác na beatifikáciu Vavrinca Justiniána (1381–1456) počas pontifikátu Leva X., ktorý bol pápežom v rokoch 1513–1521, avšak oficiálne bol úrad diablovho advokáta založený v roku 1587 za pontifikátu Sixta V. Niektorí odborníci však tvrdia, že aj Lev X. čerpal z omnoho staršej právnej tradície, keď požadoval prítomnosť diablovho advokáta v procese beatifikácie Vavrinca Justiniána, ktorý bol napokon blahorečený až v roku 1524 za pápeža Klementa VII. (8) a kanonizovaný v roku 1690 počas pontifikátu Alexandra VIII. (9)

Teda, prísne vzaté, všetky svätorečenia pred zavedením úradu diablovho advokáta možno podľa logiky Johna Lamonta spochybniť. Taktiež ak Lamont vo svojom článku kritizuje zníženie počtu zázrakov, podmieňujúcich beatifikáciu či kanonizáciu v súčasnosti, treba povedať, že aj toto je veľmi úbohý argument. Kto sa aspoň trochu zaujímal o dejiny beatifikácií a kanonizácií v dejinách Katolíckej cirkvi, vie, že v Cirkvi máme veľa svätcov, pri svätorečení ktorých sa vôbec neskúmal počet zázrakov. Hneď prvý z nich, sv. Dismas, teda lotor, ktorý visel na kríži napravo od Pána Ježiša, sa stal svätým bez toho, aby sa v jeho prípade skúmal počet zázrakov na jeho príhovor, aj bez toho, aby do jeho svätorečenia zasahoval promotor fidei. Máme mnoho svätých, u ktorých nepoznáme ani len dátum narodenia či smrti.

Ostatne už Kódex kanonického práva z roku 1917 pripúšťal možnosť pápežského dišpenzu od zázraku v prípade dokázaného mučeníctva (kauzy super martyrio). Kán. 2116: § 2 uvádza, že ak chýbajú zázraky v prípade dokázaného mučeníctva, je príslušná posvätná kongregácia oprávnená rozhodnúť, či v danom prípade postačia znamenia, a ak aj tie chýbajú, „či sa v tomto prípade má vzniesť prosba k Svätému Otcovi o dišpenz od znamení.“ (10) To isté platilo aj v prípade rovnocennej beatifikácie (lat. beatificatio aequipolens), trvajúcej od nepamäti. (11)

Dišpenzy od zázraku teda nie sú úplnou novotou, zavedenou po Druhom vatikánskom koncile. Takisto k zmenám v beatifikačných a kanonizačných procesoch nedochádzalo len po koncile, ale už omnoho skôr. Posledné veľké reformy uskutočnili pápeži Pius XI., Pavol VI., Ján Pavol II. a Benedikt XVI. Ešte predtým, v roku 1917, boli do novovzniknutého Kódexu kánonického práva zakomponované výsledky práce kardinála Lambertiniho (neskoršieho pápež Benedikta XIV.), následne bolo tiež záväzne stanovené uskutočniť prípravné skúmanie spisov a povesti svätosti a mučeníctva najprv v diecézach, a dosvedčiť, že nebol verejne preukázaný nepovolený kult, až následne na výsledky tohto diecézneho skúmania nadväzoval proces v príslušnej kongregácii. (12)

Ak John Lamont kritizuje kanonizáciu Jána Pavla II., strieľa si sám do nohy. Na príhovor Jána Pavla II. bolo zaznamenaných už pred jeho svätorečením do 250 (!) zázrakov. (13)

V súčasnosti ich môže byť aj viac, ale toľko je oficiálne doložených. Nie je vylúčené, že o mnohých ďalších ani nevieme. Čiže – prísne štatisticky – ak by sme podľa Johna Lamonta zobrali ako potrebné minimum pre kanonizáciu štyri zázraky, Ján Pavol II. nielenže „splnil plán“, ale ho aj 62,5-násobne „prekročil“. Pritom práve pápež Ján Pavol II. je jedným z najobľúbenejších terčov kritiky ultrakonzervatívnych katolíkov. Vytýka sa mu, že bozkal Korán, ale aj mnohé iné veci, z ktorých mnohé sú neoprávnené výhrady.

Lenže ak bol niekto svätorečený, neznamená to, že bol bezchybný človek. Svätý Peter trikrát zaprel Pána Ježiša a predsa sa stal prvým pápežom. Už spomínaný sv. Dismas bol lotor, vrah. Sv. Mária Magdaléna bola žena ľahkých mravov a evanjeliá uvádzajú, že Ježiš z nej vyhnal sedem zlých duchov. A predsa ju Cirkev vyhlásila za svätú! Svätý apoštol Pavol pred svojím obrátením, kým bol židovským farizejom Šavlom, sám kruto prenasledoval kresťanov a sotva už niekedy zistíme, či niektorí z nich nezaplatili toto prenasledovanie aj svojím životom. Isto vieme, že niesol spoluvinu za ukameňovanie sv. Štefana. On sám chcel hádzať kamene, ale bránila mu v tom skutočnosť, že bol rímsky občan a teda sa nesmel pliesť do záležitostí Židov. A predsa je dnes apoštolom národov! Sv. Augustín žil 14 rokov vo voľnom zväzku s jedným dievčaťom a mali spolu nemanželského syna Adeodata. A takto by bolo možné pokračovať ešte dlho, predlho.

Sv. Ján Pavol II. žil naproti tomu cnostným, mravným životom. Má nespochybniteľnú zásluhu na páde železnej opony, ktorá rozdeľovala Západ a Východ. Aj keď bozkal Korán, nikdy sa explicitne nevyjadril, že islam je na úrovni katolíckeho učenia. Nikdy! Každopádne bol velikánom Katolíckej cirkvi. Bohu vďaka zaňho!

Čo dodať na záver? Súčasná Katolícka cirkev sa zaiste borí s vážnymi problémami, ale snahy niektorých ultrakonzervatívnych katolíkov spochybniť úplne všetko, na čom súčasná Cirkev stojí, je cestou do pekla rovnako, ako je cestou do pekla snaha ultramodernistov v Katolíckej cirkvi spochybniť čokoľvek z Tradície Cirkvi. Všetko „ultra“ je dielom diabla, ktorý sa zo všetkých síl usiluje rozbiť jednotu Katolíckej cirkvi a vďaka zaslepenosti fanatikov s klapkami na očiach sa mu to do značnej miery darí.

Karol Dučák

::

Rozhovor s autorom:

Koncil bol popri všetkých nedostatkoch požehnaním

::

Poznámky:

(1) Lamont, J.: “The authority of canonisations“: Do all canonisations need to be accepted as infallible? – a special guest article.In: Rorate-caeli. Dostupné na internete: rorate-caeli.blogspot.com.

(2) Lamont, J.: Follow-up Article – Paul VI: The Infallibility of Canonizations and the Morals of the Faithful. In: Rorate-caeli. Dostupné na internete: rorate-caeli.blogspot.com.

(3) Neomylnost kanonizací a mravnost věřících.I n: Duše a hvězdy. Dostupné na internete: duseahvezdy.cz.

(4) P. Michaele Nicolau and P. Ioachim Salaverri, Sacrae Theologiae Summa, vol. I, Theologia Fundamentalis, 3rd ed., 725.

(5) Porov. Pius XI: AAS 25 /1933/ 425–426; 26 /1934/ 539 s; Pius XII: AAS 39 /1947/ 209, 249, 281, 329, 377. Pius XII: AAS  33 /1941/ 105; 41 /1949/ 137.

(6) Lamont, J.: Follow-up Article – Paul VI: The Infallibility of Canonizations and the Morals of the Faithful. In: Rorate-caeli. Dostupné na internete: rorate-caeli.blogspot.com.

(7) Porov. Lamont, J.:Follow-upArticle – Paul VI: The Infallibility of Canonizations and the Moral sof the Faithful. In: Rorate-caeli. Dostupné na internete: rorate-caeli.blogspot.com.

(8) Porov. History of the Devil's Advocate. In: Unam Sanctam Catholicam. Dostupné na internete: unamsanctamcatholicam.com.

(9) St. Lawrence Justinian. In: New Advent. Dostupné na internete: newadvent.org.

(10) Porov. Kódex kánonického práva z roku 1917, kán. 2116: § 2.

(11) Porov. Kódex kánonického práva z roku 1917, kán. 2134.

(12) Porov. Historický vývoj kanonizačních procesů. In: Knihovna pražské metropolitní kapituly - KPMK. Dostupné na internete: kpmk.eu.

(13) Porov. Cousturié I.: Les miracles attribués à Jean Paul II. In: Aleteia. Dostupné na internete: fr.aleteia.org.