Turecko – pôvodne kresťanská krajina

Karol Dučák

Podarí sa vrátiť Turecko kresťanskému svetu?

Paradoxne, aj keď patrí Turecko v súčasnosti k najmocnejším krajinám moslimského sveta, islam nie je pôvodným náboženstvom tejto krajiny. Turecko je popri Palestíne, Egypte a Libanone jednou z biblických krajín, ktoré sú často spomínané vo Svätom písme. Vrch Ararat, na ktorom pristála Noemova archa, sa nachádza na východe súčasného Turecka a je zároveň najvyšším vrchom krajiny. Starozákonný Abram žil v juhotureckom Harrane, v blízkosti hranice so Sýriou, keď ho Boh povolal do Kanaánu. V Apokalypse je uvedených sedem cirkví, ktorým je adresovaných sedem listov. Všetkých sedem cirkví z Apokalypsy sa nachádza na území dnešného Turecka.

V čase zrodu kresťanstva pred dvetisíc rokmi patrilo Turecko k najstarším oblastiam kresťanskej civilizácie. Ukončila tu svoju pozemskú púť Panna Mária a odtiaľ bola vzatá so svojím telom do neba. Na území dnešného Turecka sa narodil svätý Pavol apoštol a tu sa vracal počas svojich apoštolských ciest. Žil tu aj apoštol Ján, ktorý tu vykonal množstvo zázrakov. Pôsobili tu aj iní svätci Katolíckej cirkvi, napríklad svätý Ignác z Antiochie, svätý Polykarp zo Smyrny, svätý Ján Zlatoústy a mnohí ďalší. Odohrávali sa tu koncily Cirkvi, ktoré boli rozhodujúce pre budúce smerovanie kresťanstva.

Konštantínopol, dnešný Istanbul, bol druhým Rímom. Dodnes o tom svedčí 150 zachovaných kostolov z tej doby. Ešte začiatkom 20. storočia tvorili kresťania približne 30 percent obyvateľstva Malej Ázie a Istanbulu s okolím, teda zhruba dnešného Turecka. Dnes ich tam žije ani nie jedno percento. Iba 2 až 3 promile obyvateľov Turecka tvoria kresťania. Genocída kresťanov v 20. storočí je smutnou kapitolou a veľkou škvrnou dejín Turecka. Paradoxne ju však nespôsobil islam, ale hnutie Mladoturkov, presadzujúce panturkizmus a turkizáciu Osmanskej ríše.

Aké sú v stručnosti kresťanské dejiny tejto krajiny?

Počas celého prvého tisícročia po Kristovi bolo turecké územie neoddeliteľnou súčasťou kresťanského sveta. Význam tejto oblasti stúpol, keď cisár Konštantín v roku 325 prijal kresťanstvo a o päť rokov neskôr presunul centrum Rímskej ríše z Ríma do Konštantínopolu (pôvodný názov Byzantion, latinsky Byzantium), dnešného Istanbulu. Po Konštantínovej smrti došlo k rozdeleniu Rímskej ríše na Západorímsku, ktorá v roku 476 zanikla, a Východorímsku, teda Byzantskú ríšu (hlavné mesto Konštantínopol), ktorá s väčším alebo menším rozsahom vydržala ďalšie tisícročie do roku 1453. Keď sa v prvej polovici 7. storočia na Arabskom polostrove zrodil islam, nové náboženstvo, Turecko bolo spočiatku mimo jeho dosah. Dejiny islamu v Turecku sa začali až o niekoľko storočí neskôr a sú spojené s príchodom Turkov na územie Malej Ázie, známej aj pod menom Anatólia.

Turci patria k turkickým národom, pochádzajúcim zo strednej Ázie. Pôvodne išlo o nomádske kmene chovateľov koní, ktoré boli súčasťou kmeňového zväzu ázijských Hunov. Etniká, ktoré neskôr kreovali Osmanskú ríšu, patrili k oguzskej skupine turkických národov. Význam slova Turek zodpovedá v slovenčine výrazom silný alebo mocný. Mýtickým zvieraťom Turkov bola vlčica.

Turci pôvodne neboli moslimovia. Islam má arabský pôvod a Turci ho prevzali od Arabov. Až v druhej polovici 10. storočia prestúpil na islam celý kmeň tureckých Karachánovcov spolu so svojím panovníkom a tak vzniklo prvé turecké moslimské kráľovstvo. Vtedy sa po prvý raz stalo, že islamské náboženstvo prijal celý nezávislý turecký kmeň, ktorého mohutnosť vyjadril arabský kronikár počtom 200 000 stanov kmeňa. Predtým boli známe iba individuálne prestupy na islam. Od tej doby sú islamizovaní Oguzovia označovaní v islamských prameňoch ako Turkméni.

Turecký islam od začiatku charakterizovalo nesmierne zanietenie za nové náboženstvo, kvôli ktorému sa Turci vzdali aj svojej národnej identity. Žiaden iný národ sa nestotožnil s islamom s takou úprimnosťou a vážnosťou ako práve Turci.

Do povedomia islamského sveta vstúpili Turci ako žoldnieri v cudzích armádach. Tvorili elitné vojenské jednotky v službách arabských kalifov z Bagdadu. Oficiálne boli otrokmi kalifov a tomu zodpovedalo aj pomenovanie tureckého otroka mamlúk, teda po arabsky „vlastnený“. V skutočnosti však tureckí žoldnieri tvorili osobitnú vojenskú kastu a z nej vzišli vládcovia a zakladatelia dynastií. Odvedenci, ktorí vstúpili do služieb svojich pánov a prijali islam, prestali byť z právneho hľadiska otrokmi a natrvalo ostali v službách štátu. Pri migrácii v 12. a 13. storočí sa kočovní Turci dostali cez Perziu do Zakaukazska a Anatólie. Cestou si osvojili mnohé cudzie prvky vrátane iránskych a gréckych.

Prvou významnou tureckou dynastiou boli seldžuckí Turci alebo aj Seldžukovia, vyznávači ortodoxného islamu (suniti), pomenovaní po náčelníkovi Seldžukovi. Dostali sa do susedstva Byzantskej ríše a začali ohrozovať byzantskú nadvládu nad Malou Áziou. V boji medzi Byzantskou ríšou a Seldžukmi však ťahala Byzancia za kratší povraz. Začiatok konca pre ňu znamenala bitka pri Mantzikerte v roku 1071, v ktorej zvíťazila turecká armáda pod velením Alp Arslána a zajala dokonca aj byzantského cisára Romana IV. Diogena. Byzantská ríša sa dostala do vleklej krízy, spôsobujúcej kolaps byzantskej vlády v Malej Ázii. Anatóliu začali vo veľkom osídľovať tureckí kočovníci, ktorí sa miesili s miestnym obyvateľstvom. Postupne strácali mongoloidné črty a časom u nich prevládol zmiešaný a europoidný vzhľad.V roku 1077 Sulejman, člen klanu Seldžukov, založil štát, známy ako rumský sultanát (po turecky: Anadolu Selçuklu Devleti), ktorý zanikol v roku 1308.

Kresťanský svet sa bránil moslimskej invázii na pôvodne kresťanské dŕžavy a aj cez územie Turecka postupovali mocné kresťanské armády pri krížových výpravách, ktoré vážne ohrozili panstvo Seldžukov. Začiatok krížových výprav (1096–1097) spôsobil vytlačenie Seldžuckých Turkov na Anatolskú náhornú plošinu. V 12. storočí Seldžuci urputne bojovali o prežitie, avšak napokon udržali svoje pozície a dokonca zaznamenali triumfálne víťazstvo nad Byzanciou v bitke pri Myriokefalone (po turecky: Miryokefalon Savaşı) 17. septembra 1176.

Táto porážka Byzantíncov znamenala koniec byzantského veľmocenského postavenia v Prednej Ázii a definitívnu stratu Malej Ázie pre kresťanský svet. Je smutnou obžalobou západného kresťanstva, že úpadku Byzancie napomohla v 13. storočí i kresťanská Európa, zvlášť štvrtou krížovou výpravou, počas ktorej križiaci v roku 1204 dobyli a spustošili Konštantínopol, hlavné mesto Byzancie. Z tohto úderu sa Byzantská ríša už nikdy nedokázala spamätať. Práve toto zlyhanie kresťanského Západu napokon významne prispelo k definitívnemu zániku Byzantskej ríše.

Silu Seldžuckých Turkov však nakoniec definitívne zlomili ich príbuzní – Mongoli, ktorí v bitke pri Köse Dağı v roku 1243 porazili seldžucké vojská. To bol začiatok konca vplyvu seldžuckej dynastie v Anatólii. Seldžukovia sa stali vazalmi Mongolov až do roku 1308, keď rumský sultanát zanikol.

Seldžukovia však neboli najúspešnejšou tureckou dynastiou v Anatólii. Začiatkom 14. storočia vstúpil do tureckých dejín Osman Gazi († 1326), známejší pod skráteným pomenovaním Osman. Bol to zakladateľ Osmanskej ríše a Osmanskej dynastie, najúspešnejšej v tureckých dejinách. Pod jeho velením a neskôr pod velením jeho nástupcov dosiahli osmanskí Turci, alebo skrátene aj Osmani, veľké dobyvateľské úspechy a postupne rozširovali územie ríše. Paradoxne však mnohí z prvých prívržencov Osmana boli kresťania, ktorí sa chceli obohatiť na jeho vojnových výpravách. Keďže bol Osman štedrým veliteľom, pridávalo sa k nemu čoraz viac bojovníkov, takže vojenské oddiely Osmanov rástli rýchlym tempom. V úspechoch Osmana pokračoval jeho syn Orhan (1324–1362) a jeho nasledovníci a postupne začala vznikať jedna z najmocnejších ríš v dejinách ľudstva. Orhanov syn Murad I. zahynul v bitke Turkov so Srbmi na Kosovom poli v roku 1389.

Už od samého začiatku bola typická pre osmanských sultánov, absolútnych vládcov Osmanskej ríše, náboženská tolerancia voči kresťanom a Židom, ktorá uľahčovala správu mohutnej ríše a zabraňovala rebéliám dobytého obyvateľstva. Pre Osmanov bol typický istý paradox. Pri svojich vojenských výbojoch sa správali ako krutí dobyvatelia, ktorí plienili a drancovali dobyté územia a ich obyvateľov bezcitne kántrili, avšak vo vnútri štátu Osmanov vládla relatívne solídna miera etnickej a náboženskej tolerancie.

Osmanská ríša bola počas celej svojej existencie až do začiatku 20. storočia pestrou etnickou zmesou mnohých národov a rôznych náboženstiev. Na zvládnutie takéto zlepenca rozličných etnických a náboženských skupín obyvateľstva bola etnická a náboženská tolerancia prvým a nevyhnutným predpokladom a toto si osmanskí vládcovia veľmi dobre uvedomovali.

Osmani napokon úplne zničili veľkého konkurenta, Byzantskú ríšu, ktorá prestala existovať v roku 1453, po dobytí jej hlavného mesta Konštantínopolu, premenovaného Osmanmi na Istanbul.

K vojenským úspechom Osmanov výrazne prispeli aj janičiari, nová armáda, ktorú začal vytvárať už Osmanov syn Orhan v 14. storočí. Bola to akási pešia garda osmanských sultánov. Oddiely janičiarov boli vytvorené z „poturčencov“, teda z cudzincov, ktorých Turci získavali buď na vojnovom poli, alebo ich kupovali na trhoch, predovšetkým však násilným odoberaním kresťanských detí ich rodičom (devşirme).

Všetkých takto získaných otrokov Turci násilne islamizovali a podľa ich fyzických a intelektuálnych schopností ich vychovali pre službu panovníkov. Janičiari boli verní služobníci sultánov a hoci boli formálne otrokmi, v skutočnosti mnohí z nich dosiahli významné postavenie v armáde i administratíve Osmanskej ríše. Prax násilnej islamizácie kresťanských detí však bola v rozpore s islamským právom (po turecky: şeriat), ktoré zakazovalo vynútené konverzie kresťanov a Židov na islam. Nakoniec dochádzalo k paradoxnej situácii. Pôvodné turecké etnikum, ktoré založilo ríšu, sa dostávalo do defenzívy a postupne ho do značnej miery nahrádzala dynastická vládnuca elita netureckého pôvodu, ktorá preberala kľúčové pozície v armáde i administratíve. V 16. storočí dokonca väčšina veľkovezírov (obdoba dnešných predsedov vlád v krajinách súčasného sveta) a vezírov (v modernej terminológii: ministrov), ktorí  boli najvyššími sultánovými pomocníkmi a radcami, pochádzala práve z radov sultánových otrokov kresťanského pôvodu. Napokon aj sultán Sulejman I. (1520–1566), na kresťanskom Západe zvaný Nádherný, ktorý priviedol Osmanskú ríšu k najväčšiemu mocenskému rozmachu, územnej celistvosti a kultúrnemu rozkvetu, mal väčšinu veľkovezírov netureckého pôvodu, dokonca dvoch z nich slovanského pôvodu.

Od ľudí vytrhnutých z kresťanského prostredia sa očakávala verná a oddaná služba sultánom, to však neznamenalo, že museli vždy zabudnúť na svoju pôvodnú vlasť. Sú zaznamenané aj prípady niektorých vysokých hodnostárov Osmanskej ríše, ktorí udržiavali styky so svojimi pôvodnými rodinami a vďaku svojmu postaveniu im účinne pomáhali.

Jeden z nich, Mehmed Paša Sokolović (po turecky: Sokollu Mehmet Paşa), ktorý sa narodil v srbskej pravoslávnej rodine, dokonca pomohol obnoviť srbský pravoslávny patriarchát (podľa rôznych prameňov v roku 1556 alebo v roku 1557), a do jeho čela presadil vlastného brata Makariju Sokolovića. Napokon práve Sokollu Mehmet Paşa bol neskôr, po smrti sultána Sulejmana I., istú dobu skutočným vládcom ríše. V roku 1565 sa totiž stal veľkovezírom a keď o rok neskôr prevzal vládu po smrti svojho otca Sulejmana I. jeho syn Selim II. (1566–1574), ukázalo sa, že nový sultán nezvláda svoje povinnosti. Selim II. bol totiž evidentne alkoholik, preto do značnej miery prenechával štátne záležitosti svojmu veľkovezírovi, ktorým bol práve Sokollu Mehmet Paşa. Došlo tak ku kurióznej situácii, keď správa veľkého moslimského impéria takmer úplne spočívala v rukách veľkovezíra slovanského pôvodu. Sokollu Mehmet Paşa bol veľkovezírom nepretržite až do roku 1579, keď sa stal obeťou vraždy. Je tiež známe, že aj ďalší veľkovezír sultána Sulejmana I., Pargalı İbrahim Paşa, sa hlásil k svojmu gréckemu pravoslávnemu pôvodu.

Nemoslimovia boli tiež zapojení do systému prideľovania vojenských lén (tımar), prideľovaných zaslúžilým bojovníkom. Až do 16. storočia dostávali tieto vojenské léna aj kresťania, ktorí sa podieľali na dobyvateľských úspechoch Osmanov.

Dá sa teda konštatovať, že v Osmanskej ríši vládla pomerne úctyhodná miera náboženskej a etnickej tolerancie k netureckému obyvateľstvu. Osmani neprikladali etnickému pôvodu prvoradý význam, takže – ako už bolo uvedené – v 16. storočí bola aj vládnuca elita Osmanskej ríše (vrátane väčšiny veľkovezírov) prevažne netureckého pôvodu.

V období vrcholného rozvoja Osmanskej ríše boli etnickí Turci považovaní skôr za prekážku ako za oporu samovlády sultánov. Medzi osmanskými vládcami a etnickými Turkami bola akási bariéra nedôvery a toto dávalo odvedencom z kresťanských rodín veľkú šancu na oslnivú kariéru po boku osmanských vládcov. Všeobecne sa usudzuje, že takto vytváraná neturecká elita bola menej náchylná k organizovaniu intríg voči panovníkom. Paradoxne si osmanská prax odvádzania kresťanských chlapcov získala isté porozumenie a sympatie aj medzi kresťanmi, pretože schopným mužom kresťanského pôvodu umožňovala dostať sa až do najvyšších mocenských úradov v Osmanskej ríši. Museli sa však stať moslimami, pretože Osmanská ríša bola islamským štátom, v ktorom bol spoločenský vzostup výsadou moslimov.

Nemoslimovia mohli na základe slobodnej vôle prestúpiť na islam, mohli si však svoje náboženstvo aj zachovať, ale ako protihodnota za to sa od nich žiadala lojalita voči štátu a prijatie diskriminačného štatútu zimmí (chránenec). Okrem toho, že platili daň z hlavy (cizye), boli aj inakšie právne diskriminovaní, predovšetkým stavebnými obmedzeniami, zákazom zriaďovať si nové modlitebne a osobitnými predpismi o obliekaní, ktoré pre nich platili. Je však potrebné pripomenúť, že aj v tomto ohľade platila vysoká miera ohľaduplnosti. Významná časť nemoslimského obyvateľstva bola vyňatá z platenia dane z hlavy. Cizye nemuseli platiť nemoslimské ženy, deti, starí a chorí ľudia, otroci, členovia významných rodín a takisto aj nemoslimovia, ktorí poskytovali isté služby v zastúpení štátu.

Aj keď Osmani videli zmysel existencie svojho štátu ako prostriedok na šírenie islamu, islamské právo ako právny základ krajiny zakazovalo vynútené konverzie na islam. Preto vtedajší Osmani neuskutočňovali nútenú plošnú islamizáciu kresťanských poddaných, takže tí si mohli uchovať svoju kresťanskú vieru, aj keď nepatrili k plnoprávnym obyvateľom Osmanskej ríše. Mnohí kresťania sa však dobrovoľne zriekli svojej viery a prestúpili na islam, aby tak získali rovnoprávne postavenie s moslimami.

Kresťania a Židia v Osmanskej ríši mali síce diskriminačný štatút zimmí, napriek tomu však patrilo ich postavenie k najpozoruhodnejším špecifikám osmanského štátu. Už bezprostredne po dobytí Konštantínopolu v roku 1453 sultán Mehmed II. dosadil do úradu gréckeho patriarchu a o niekoľko rokov neskôr (podľa rôznych prameňov v roku 1458 alebo v roku 1461) aj arménskeho patriarchu. Takýmto spôsobom integroval obe najpočetnejšie kresťanské cirkvi, ktoré mali vlastné náboženské štruktúry, do správneho aparátu ríše. O niečo neskôr(podľa rôznych prameňov v roku 1556 alebo v roku 1557), bol opätovne založený srbský ortodoxný patriarchát so sídlom v kosovskom meste İpek (dnes Peć).

Iné kresťanské skupiny neboli natoľko pevne integrované do štátneho aparátu ríše. Išlo o nestoriánov z juhovýchodnej Anatólie, monofyzitských egyptských koptov, sýrskych jakobitov či libanonských maronitov, unifikovaných s Katolíckou cirkvou. V podobnej situácii boli až do 19. storočia aj Židia. Napriek tomu však všetky tieto náboženské obce získavali čiastočný podiel na moci v rámci štátom stanovenej deľby práce. Týmto racionálnym spôsobom sa sultáni snažili vypestovať v osmanských nemoslimoch pocit spolupatričnosti k jednej obrovskej ríši, vďaka čomu sa im do značnej miery darilo eliminovať ich prípadné snahy o osamostatnenie sa.

Postavenie nemoslimov sa začalo výrazne zlepšovať od konca 17. storočia po tvrdom údere, ktorý spôsobila Osmanom zdrvujúca porážka osmanskej armády pri Viedni v roku 1683. Od tohto momentu sa Osmanská ríša dostáva do trvalej defenzívy a ocitá sa pod silným tlakom kresťanskej Európy. Vďaka tomu dochádza v 18. a 19. storočí k výraznému oživeniu kresťanského života v Osmanskej ríši. Tento stav spôsobila slabnúca moc Osmanov a rastúca sila kresťanských štátov. Vojenské úspechy Európanov, ktorí spôsobovali Osmanom mnohé potupné porážky na vojenskom poli, prinútili sultánov akceptovať požiadavky na zlepšovanie postavenia nemoslimského obyvateľstva Osmanskej ríše. Týkalo sa to aj postavenia osmanských katolíkov. Už v roku 1740 sa Francúzsko ujíma protektorátu nad katolíkmi ríše. Ochrancom pravoslávnych kresťanov sa stáva ruský cár. Na základe mierových rokovaní v Kücük Kaynarca v roku 1774 prevzalo Rusko ochranu nad všetkými ortodoxnými poddanými, ktorí žili v osmanských oblastiach. Vďaka protektorátu Ruska získali ortodoxní kresťania v ríši pomerne významné postavenie nielen v gréckych a balkánskych provinciách, alebo na sýrskych územiach, ale aj na území dnešného Turecka, predovšetkým v Istanbule. V Anatólii tvorili ortodoxní početné minority, avšak aj ich význam vzrastal. Populácia katolíkov v Osmanskom impériu nebola taká početná ako komunita ortodoxných veriacich a predstavovali ju predovšetkým maroniti v Libanone, ktorý bol v tej dobe súčasťou ríše.

Moslimské i nemoslimské obyvateľstvo ríše bolo po stránke náboženskej organizované v takzvaných milletoch. Keďže Osmanská ríša bola islamskou krajinou, najpočetnejší bol pochopiteľne moslimský millet. Jeho príslušníci sa riadili pravidlami a zákonmi svojho vierovyznania a boli plnohodnotnými obyvateľmi ríše za predpokladu, že nevykonávali nijakú činnosť, ktorá by bola v rozpore so zákonmi a záujmami moslimskej ríše.

V rámci nemoslimského obyvateľstva Osmanskej ríše bol najmocnejší grécky millet, ktorý mal v niektorých častiach ríše, predovšetkým na Balkáne, veľmi silné postavenie. Tvorili ho okrem etnických Grékov vyznávači ortodoxných cirkví najrozličnejšieho pôvodu. Na Balkáne to boli Srbi, Bulhari, Rumuni, Albánci, v Ázii kresťania, ktorí hovorili po turecky a arabsky. Menej početné boli ďalšie dva millety: arménsky a židovský. Je v tejto súvislosti potrebné pripomenúť, že katolícki Gréci a Arméni, ktorí boli v jednote s Rímom, nepatrili k žiadnemu z predtým uvedených kresťanských milletov, teda ani ku gréckemu, ani k arménskemu.

Dôležitým momentom, ktorý prispel k zvýšeniu prestíže kresťanského obyvateľstva v Osmanskej ríši, bol vznik gréckej aristokracie, ktorá sa vytvorila v 17. a 18. storočí v Istanbule, metropole impéria, a tešila sa neobyčajnej priazni Osmanov. Jej príslušníci, pochádzajúci z vplyvných patricijských rodín, boli podľa svojich rodových sídiel v istanbulskej štvrti Fanar označovaní ako fanarioti. Časom si vytvorili doslova monopol na niekoľko dôležitých úradov v štáte. Patril k nim aj úrad dragomana Vysokej porty (najvyššieho vládneho orgánu Osmanskej ríše). Oficiálne síce išlo o post obyčajného tlmočníka, v skutočnosti však dragoman zodpovedal za zahraničné styky impéria. Fanariotom taktiež prináležal úrad miestodržiteľov podunajských kniežatstiev, z ktorých sa neskôr etablovalo rumunské kráľovstvo.

Kresťania časom získali významné postavenie vo sfére obchodu a finančníctva na úkor Židov, ktorí v tejto oblasti dominovali predtým, v čase rozkvetu Osmanskej ríše. Keďže v tej dobe boli ako jediní oboznámení s európskou vzdelanosťou a ako príslušníci nekresťanského náboženstva nemohli byť upodozrievaní zo sympatií k európskym nepriateľom osmanského impéria, hrali Židia dôležitú úlohu v ekonomicko-politickej správe ríše. Preto práve oni najviac doplatili na úpadok osmanského štátu od konca 17. storočia. Na rozdiel od kresťanov nemohli dúfať v pomoc a protektorát európskych kresťanských vlád a tak ostali do istej miery v spoločnosti izolovaní. Ich postavenie sa čiastočne zlepšilo až v druhej polovici 19. storočia. Z obchodu, finančníctva a štátnych úradov ich v prevažnej miere vytlačili Gréci, Arméni a arabsky hovoriaci kresťania z Levanty (Východného Stredomoria).

Dobytie Egypta Napoleonom v roku 1798 vyvolalo potrebu reforiem v Osmanskej ríši. Osvietený sultán Mahmud II. (1808–1839) sa už v období svojej vlády snažil zreformovať Turecko natoľko, aby ho európske mocnosti začali vnímať ako súčasť Európy. On sám začal éru radikálnych reforiem v Turecku, ktoré priniesli pozitívne zmeny aj pre Katolícku cirkev. Vďaka spoločnému zásahu Rakúska a Francúzska pri Vysokej Porte bol v roku 1829 katolíkom Osmanskej ríše udelený status millet (štátom uznané spoločenstvo). Diplomatická aktivita pápeža Pia VIII. a nátlak kresťanských panovníkov primäli sultána Mahmuda II. vydať v roku 1830 dekrét, ktorý umožnil arménskym katolíkom slobodne vyznávať svoju vieru a stavať kostoly. Na základe toho pápež Pius VIII. zriadil 6. júla 1830 primaciálne Konštanínopolské arcibiskupstvo pre arménskych katolíkov.

Slabosť Osmanov umožňovala dominantným Európanom takmer neobmedzené právo zasahovať do vnútorných záležitostí Osmanskej ríše. Ochrana náboženských minorít v praxi znamenala možnosť budovania vzdelávacieho systému pre osmanských kresťanov a Židov. Rastúci počet misijných škôl a iných vzdelávacích, kultúrnych a spoločenských inštitúcií prispel k tomu, že nemoslimovia dosahovali v osmanskom impériu vyššiu vzdelanostnú úroveň ako moslimské obyvateľstvo. Podľa jedného prameňa z celkového počtu 366 zamestnancov osmanského ministerstva zahraničných vecí v rokoch 1850 až 1908 bolo 107 nemoslimov (29 percent). Ak si uvedomíme, že nemoslimovia tvorili v tej dobe 23–24 percent celkovej populácie Osmanskej ríše, znamená to, že percentuálne zastúpenie nemoslimov v službách osmanského ministerstva zahraničných vecí bolo vyššie ako percentuálne zastúpenie nemoslimského obyvateľstva v rámci celkovej populácie impéria. Kým polovica moslimských zamestnancov štátnej správy ovládala tri cudzie jazyky, nemoslimskí zamestnanci v mnohých prípadoch ovládali päť a viac cudzích jazykov.

Práve vzdelanie sa stalo nezanedbateľným prostriedkom rozširovania kultúrneho, hospodárskeho i politického vplyvu krajiny, ktorá mala v danom sektore protektorát. Najviac sa darilo v počiatočných fázach predovšetkým Francúzom, neskôr sa viac začali presadzovať Taliani, Briti, Nemci a Američania, zatiaľ čo Rusi v tomto ohľade výrazne neuspeli napriek svojmu veľkému vplyvu v prostredí osmanských ortodoxných kresťanov.

V tomto období zaznamenávame intenzívnu činnosť misionárov, ktorí sa pokúšali o konverziu moslimov na kresťanskú vieru, avšak s minimálnym úspechom, pretože islamský zákon trestá odpadlíctvo trestom smrti. Väčšie presuny nastali v kresťanskej populácii. Boli tu zaznamenané konverzie ortodoxných, arménskych a iných východných kresťanov ku katolicizmu alebo nejakej forme protestantizmu. Celkove však protestantské misie nezaznamenali v osmanskom impériu výraznejšie úspechy. Napriek intenzívnej činnosti britských, nemeckých a amerických misionárov sa protestantské obce veľmi nerozrástli.

Smrťou sultána Mahmuda II. sa éra reforiem v Osmanskej ríši neskončila. Už krátko po jeho smrti v roku 1839 jeho nástupca sultán Abdülmecid, prečítajúc Hatt-ı Şerifi (Vznešený edikt) z Gülhane, otvoril novú epochu významných reforiem, známych pod označenímTanzimât-ı Hayriye (Blahodarné opatrenia).Tie prebiehali počas niekoľkých ďalších desaťročí a prispeli k výraznej modernizácii Osmanskej ríše. Čo je však najdôležitejšie, priniesli garanciu istoty, cti, privátneho majetku a náboženskej slobody aj pre nemoslimských obyvateľov Osmanskej ríše. Pre kresťanov nastali vari najlepšie časy v celých dejinách Osmanskej ríše. Diali sa významné udalosti.

V roku 1848 prichádza do Istanbulu vyslanec Svätého stolca. V roku 1850 bolo zriadených šesť nových biskupských sídel v Turecku. V rokoch 1852–1853 si Napoleon III. vynucuje zvláštne výsady pre osmanských katolíkov. V roku 1857 dochádza k vari najvýraznejšiemu prejavu zrovnoprávnenia osmanských nemoslimov s moslimami. Bola zrušená daň z hlavy (cizye) pre nemoslimov. V roku 1860, po zrážkach drúzov a maronitov v Libanone, získavajú Arméni patriarchátnu ústavu. V roku 1861 sa stáva Libanon, v tej dobe súčasť Osmanskej ríše, autonómnou provinciou, spravovanou kresťanským guvernérom, ktorého menovala Vysoká porta. V roku 1868 boli nadviazané diplomatické styky medzi Svätým stolcom a Osmanskou ríšou.

Tento trend zlepšovania postavenia nemoslimského obyvateľstva vrátane katolíkov v Osmanskej ríši sa zachoval až do začiatku 20. storočia. Prejavoval sa nielen vysokou mierou náboženskej tolerancie, ale aj hospodárskym a spoločenských povznesením osmanských nemoslimov. Kresťanská obchodná buržoázia mala čoraz silnejšie postavenie v osmanskej spoločnosti. Na začiatku 20. storočia ovládali svet osmanského finančníctva príslušníci náboženských minorít v ríši a cudzinci. V zozname z roku 1912 sa medzi 40 menami súkromných bankárov nachádza 12 Grékov, 12 Arménov, 8 Židov, 5 Levantíncov alebo Európanov. Podobný obraz poskytuje aj zoznam 34 istanbulských maklérov, spomedzi ktorých bolo 18 Grékov, 6 Židov, 5 Arménov, ale ani jeden Turek. Obdobie úpadku Osmanskej ríše možno teda označiť za zlatý vek kresťanstva v impériu. Kresťanská populácia sa vzmáhala po každej stránke a mala veľkú zásluhu na modernizácii Osmanskej ríše.

Ešte aj začiatkom 20. storočia tvorili kresťania približne 30 percent obyvateľstva Istanbulu s okolím a Malej Ázie, teda zhruba dnešného Turecka. Lenže posledné obdobie existencie Osmanskej ríše, ktorá zanikla v roku 1922,bolo poznamenané krutým vyhladzovaním kresťanského obyvateľstva.Nespôsobil ho však islam, ale hnutie Mladoturkov, ktorí po Mladotureckej revolúcii v roku 1908 postupne ovládli politický život Osmanskej ríše a začali presadzovať panturkizmus a turkizáciu ríše.

Zničenie 3,5 milióna kresťanov v poslednej dekáde osmanskej vlády – pred, počas a po prvej svetovej vojne – je nekompromisnou obžalobou hnutia Mladoturkov, ktoré prispelo k založeniu Tureckej republiky.

Nimi ovládaná osmanská vláda nariadila etnické čistky, v rámci ktorých zahynuli milióny kresťanov. Obzvlášť krutá bola arménska genocída v roku 1915, ktorá pripravila o život podľa rôznych odhadov od 300 tisíc až do 1,5 milióna Arménov. Určiť presné počty je veľmi ťažké, keďže neexistujú oficiálne štatistiky. Arméni hovoria o počte dva milióny, Turci často uvádzajú iba desatinu z tohto počtu. Číslo jeden milión je však vo svete všeobecne uznávané ako reálny počet obetí masakry.

Predzvesťou krutého osudu Arménov však boli už krvavé udalosti z konca 19. storočia. Vtedajší sultán Abdülhamit II. pod zámienkou odhalenia atentátov arménskych nacionalistov, sčasti skutočných, sčasti vymyslených, realizoval sériu masakrov, pri ktorých bolo zabitých asi 300 tisíc Arménov. Paradoxne však hlavnými aktérmi tohto krviprelievania neboli samotní Turci, ale Kurdi. Aj grécke a asýrske menšiny boli zdecimované rozsiahlymi masakrami.

Po rozpade Osmanskej ríše a vzniku Tureckej republiky v roku 1923 došlo k asymetrickej grécko-tureckej výmene obyvateľstva, v rámci ktorej museli odísť z Turecka do Grécka pravoslávni Gréci a z Grécka zase boli vysídlení moslimovia, ktorí našli novú vlasť v Turecku. Takto sa Turecko fakticky takmer úplne „očistilo“ od kresťanov. Prsty v tom mal Mustafa Kemal Atatürk, prvý prezident novodobej Tureckej republiky. Paradoxne, aj keď Atatürk verejne pohŕdal moslimským náboženstvom a usiloval sa o totálnu degradáciu islamu vo svojej vlasti, práve on sa pričinil o zdecimovanie kresťanstva v Turecku viac ako moslimskí tureckí sultáni z čias najväčšieho rozmachu Osmanskej ríše, ktorí sa vyznačovali tolerantným prístupom k inovercom. Po odsune Grékov z Turecka a príchode moslimov z Grécka do Turecka v roku 1923 sa stali kresťania v Turecku nepatrnou minoritou a tento stav de facto pretrváva dodnes. Vinu na tom však nenesie islam, ale predovšetkým hnutie Mladoturkov a jeho výrazný predstaviteľ Mustafa Kemal Atatürk.

Mierová zmluva, ktorá bola podpísaná v júli 1923 v Lausanne, síce garantovala právne uznanie niektorým náboženským minoritám, netýkala sa však osmanských katolíkov, takže Katolícka cirkev dodnes nie je v Turecku právne uznaná ako náboženská minorita.

Boli tiež ignorované nároky Arménov a Kurdov na nezávislosť, takže v zmysle uvedených skutočností možno považovať mierovú zmluvu z Lausanne za neospravedlniteľné zlyhanie kresťanských veľmocí a časovanú bombu, ktorá ohrozuje mierovú existenciu Turecka, i celého regiónu aj do budúcnosti.

Po vzniku novodobej Tureckej republiky sa počet Arménov a Grékov ďalej znižoval v dôsledku balíka reštriktívnych opatrení a štátom zinscenovaných násilností proti nemoslimom, predovšetkým Grékom. Arméni a Gréci sa pravidelne ocitali v úlohe rukojemníkov v časoch zahraničnopolitických a vnútropolitických kríz a konfliktov (Cyprus 1955, 1964, Náhorný Karabach 1991–1994, konflikt v Kurdistane). Zvyšky kresťanského osídlenia sa udržali predovšetkým v najväčšom tureckom meste Istanbule, aleveľmi vzácne aj na území ázijskej časti Turecka.

Predsa sa však aj v Turecku začína kresťanom blýskať na lepšie časy.Súvisí to okrem iného aj so snahou Turecka stať sa plnoprávnym členom EÚ. V roku 2015 povolila turecká vláda po prvý raz od roku 1923 stavbu nového kostola v krajine pre sýrskych kresťanov. Možno dokonca hovoriť o celkovom oživení života kresťanov v krajine. Množia sa správy o rastúcom počte konverzií moslimov na kresťanstvo. Navyše, podľa ťažko kontrolovateľných odhadov žijú v Turecku stovky tisícov alebo dokonca milióny takzvaných kryptokresťanov, teda ľudí, ktorých kresťanskí predkovia boli nútení konvertovať na islam kvôli daňovým znevýhodneniam alebo pod priamym nátlakom. Často si dokázali uchovať svoj jazyk a uchovali si aj určité kresťanské (reliktné) zvyky. Mnohí Arméni, ktorých počas genocídy (1915/16) uniesli v dospelom alebo detskom veku, a umiestnili ich do moslimských rodín, pričom boli nútení konvertovať na islam, sa desiatky rokov neodvážili zo strachu z prenasledovania vyznávať svoj kresťansko-arménsky pôvod. V súčasnej dobe ich vnúčatá začínajú rozprávať príbehy ponížených a traumatizovaných predkov v pamätných knihách alebo v románovej podobe. Takto sa v nich prebúdzajú ich kresťanské korene.

V Turecku sa pohybujú aj milióny zahraničných kresťanov. Sú to dovolenkári a migrujúci robotníci, ktorí majú v krajine len dočasný pobyt, lenže v Turecku žijú aj dôchodcovia zo západných krajín, ktorí dožívajú svoj život v tejto slnečnej krajine.

Zlepšovanie postavenia kresťanov v Turecku sa týka predovšetkým pravoslávnych veriacich. Katolícka cirkev je na tom v Turecku dodnes horšie, pretože nie je právne uznaná, dokonca ani ako takzvané „prípustné vyznanie“, ktoré Lausanneská zmluva z roku 1923 priznala iba Arménskej apoštolskej cirkvi, Gréckej pravoslávnej cirkvi a židovskej komunite. Napriek tomu Katolícka cirkev v Turecku vo veľmi nepatrnom rozsahu existuje a má tu svoju hierarchiu i svoje kostoly a rehole. Dokonca veľmi nesmelo ožíva aj kláštorný život.

Katolícki biskupi na čele s predsedom Konferencie biskupov Turecka sa už dlhšiu dobu usilujú o prinavrátenie vlastníctva 200 nehnuteľností skonfiškovaných vládou v 30-tych rokoch minulého storočia. V roku 2012 sa stretli s komisiou tureckého parlamentu pre zmierenie. V zozname objektov, ktoré Katolícka cirkev v Turecku predložila, sú rôzne objekty, predovšetkým kostoly, školy, sirotince a nemocnice. Tieto nároky sú uplatňované na základe zoznamu, vypracovaného v roku 1913 medzi veľkovezírom Osmanskej ríše a Francúzskom v čase, keď malo Francúzsko protektorát nad Katolíckou cirkvou v ríši. Nádej na vrátenie objektov je však diskutabilná. Predovšetkým tieto objekty často menili majiteľov a nemožno ani zaručiť možnosť ich vrátenia Katolíckej cirkvi. Najväčším problémom však je skutočnosť, že Katolíckej cirkvi v Turecku chýba právne uznanie, takže ani nemôže byť oficiálne vlastníkom nehnuteľností. Tie možno prideliť iba súkromným osobám, teda katolíckym laikom, zviazaným s Cirkvou, ale toto má nejasné právne dôsledky.

O oficiálnom uznaní Katolíckej cirkvi sa hovorí už desaťročia. Aj pápež Benedikt XVI. pri stretnutí s novým veľvyslancom Turecka pri Svätom stolci (7. januára 2010) opakovane žiadal právne uznanie Katolíckej cirkvi v tejto krajine. Turecko zrejme nemôže donekonečna odkladať toto uznanie, keďže Svätý stolec má diplomatické styky s Tureckom už vyše 150 rokov. Boli nadviazané v roku 1868, pôvodne medzi Svätým stolcom a Osmanskou ríšou. Už samotný fakt dlhodobých diplomatických stykov dáva nádej do budúcnosti, veď Katolícka cirkev v Turecku je v istom zmysle súčasťou Svätého stolca. Nám ostáva len veriť a modliť sa za skorú realizáciu úsilia Svätého stolca o právne uznanie Katolíckej cirkvi v Turecku a jej nehatený rozkvet v tejto krajine.

Karol Dučák

Použitá literatúra:

1. Anadolu Selçuklu Devleti (1077–1308). In: Türkiye Kültür Portalı. Dostupné na internete: kulturportali.gov.tr.

2. Bronková J.: Kdo jsou turečtí katolíci. Dostupné na internete: radiovaticana.cz.

3. Gebelt J. a kol.:Ve stínu islámu: Menšinová náboženství na Blízkém východě. Praha: Vyšehrad, 2017. ISBN978-80-7429-692-5. 442 s.

4. Hofmann T.: „Wer in der Türkei Christ ist, zahlt einen Preis dafür“, 2007. Dostupné na internete: igfm.de.

5. Jak žijí křesťané v Turecku? ‚Oficiálně neexistujeme, snažíme se udržet naši identitu‘. Dostupné na internete: irozhlas.cz.

6. Katolícka cirkev v Turecku chce stovky nehnuteľností. Dostupné na internete: tkkbs.sk.

7. Konštantínopolský ekumenický patriarchát, in Impulz. Dostupné na internete: impulzrevue.sk.

8. Korobeinikov, D.: Byzantium and the Turks in the Thirteenth Century. 1. edition. Oxford: Oxford University Press, 2014. ISBN 978-0-19-870826-1. xxi+372 s.

9. Kreiser, K. – Neumann, Ch. K.: Dějiny Turecka. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2010. ISBN 978-80-7422-012-8. 333 s.

10. Lewis B.: Dějiny Blízkeho východu. Praha: NLN – Nakladatelství Lidové noviny, 2003. ISBN 80-7106-191-3. 384 s.

11. Lilie, R. – J.: Die Schlacht von Myriokephalon (1176): Auswirkungen auf das byzantinische Reich im ausgehenden 12. Jahrhundert. In: Révue des études byzantines, 35, 1977, s. 257–275.

12. Miryokefalon Savaşı. In: Tarihi Olaylar. Dostupné na internete: tarihiolaylar.com.

13. Nosková, M.: Ďalší vývoj a úpadok Osmanskej ríše. In: Magistra História. Dostupné na internete: magistra-historia.sk.

14. Nosková. M.: Zrod Osmanskej ríše a jej rozširovanie. In: Magistra História. Dostupné na internete: magistra-historia.sk.

15. Pirický G.: Turecko. Praha: Libri, 2006. ISBN 80-7277-323-2. 198 s.

16. Praceius, O.: Die Modernisierung in der Türkei unter Mustafa Kemal Atatürk. München: GRIN Verlag, 1998. Dostupné na internete: grin.com.

17. Recska, J.: Európska perspektíva Turecka. Bratislava, 2007. Diplomová práca. Univerzita Komenského, Pedagogická fakulta, Katedra etickej a občianskej výchovy.

18. Turecko je svätou zemou ranej Cirkvi. In: Postoj. Dostupné na internete: svetkrestanstva.postoj.sk.