O ceste domov – do Katolíckej cirkvi

Peter Seewald: Môj návrat k Bohu

Trnava, Spolok svätého Vojtecha, 2017

Nemecký novinár a spisovateľ Peter Seewald (1954) je známy i na Slovensku. Ako novinár pracoval pre významné nemecké periodiká (Stern, Spiegel, Süddeutsche Zeitung), napísal niekoľko kníh o pápežovi Benediktovi XVI. (obsiahle knižné rozhovory, napríklad Svetlo sveta), zaslúženú pozornosť vyvolalo tiež jeho encyklopedicky poňaté dielo Kult, ako aj kniha s názvom Ježiš Kristus (Biografia), v ktorej vykresľuje literárne pôsobivý a myšlienkovo bohatý portrét Ježiša Krista.

Peter Seewald vyrastal v nábožensky založenom prostredí, ale na prahu dospelosti odpadol od viery a stal sa prívržencom marxizmu. Po rokoch blúdenia, tápania a hľadania sa vrátil do Katolíckej cirkvi a odvtedy sa s novou intenzitou i zaujatím venuje náboženským témam. O svojej duchovnej ceste, ktorá ho znova priviedla ku kresťanstvu, píše v knihe Môj návrat k Bohu.

Vystúpenie z Cirkvi vnímal ako politický akt, ako výraz protestu proti spoločenským pomerom. Očarili ho myšlienky komunizmu a neskôr liberalizmu: „V časoch našej vzbury boli ľudia, ktorí sa orientovali na Svätú stolicu v Ríme, absolútne neprijateľní. Katolicizmus ako spôsob života bol úplne mimo nášho zorného poľa. Už dávno sme zabudli na to, čo je s tým spojené“ (s. 71).

Ale prišlo vytriezvenie. Európou sa prehnala pohanská vlna, ktorú v takej sile málokto očakával. Spoločnosť, keďže sa odlúčila od Boha, stratila orientáciu, stratila „ochranné štíty“, kritériá a zábrany. Na scénu prišla „chobotnica podlosti“, ktorá „nenávidí život“ (s. 78). Všetko sa akosi pomotalo, prevrátilo naruby: „Stala sa z nás spoločnosť ,akože‘, ktorá sa hanbí za svoj pôvod, relativizuje svoju identitu, zakopáva svoje hodnoty a je obťažkaná zmätkom a pochybnosťami o sebe samej a len preto udržiava fasádu, pretože tuší, že podstata za ňou sa rozpadla – a nie je za ňou nič okrem odpadu a prázdnoty ako na nejakom zrúcanisku“ (s. 51).

Peter Seewald, ako píše, si uvedomil, že ateistické revolučné ideológie a nedomyslené modernizačné programy nevedú k ničomu dobrému, nemajú žiaden pevný základ ani rozumný cieľ, iba rozkladajú kultúru, ktorá tu je stáročia. Začal znova premýšľať o Bohu a kresťanstve. Chcel mať vo veciach jasno. Bol to náročný vnútorný proces – proces objavovania a premeny: „Viera je ako dvere. Keď ich otvoríš, objavíš za nimi ďalšie a potom zasa ďalšie...“ (s. 25).

Návrat do Cirkvi nebol jednoduchý. Autor v knihe hovorí aj o svojich pochybnostiach a obavách: „Mal som strach, že sa jedného rána prebudím vydesený a že sa ocitnem holý a bezmocný na strane, na ktorej som v nijakom prípade nechcel stáť. Mal som strach... Strach, že stratím odstup, pozíciu tichého pozorovateľa. Ale podľa mňa išlo hlavne o strach, že sa budem musieť pravdepodobne zmeniť“ (s. 126).

Sme stále v područí osvietenstva. Uvažujeme v jednej dimenzii, zameriavame sa výlučne na pozemský život a konáme tak, akoby sme stvorili sami seba. Treba si však položiť otázku, kde je zdroj skutočných hodnôt. Treba dobre zvážiť, o čo sa môžeme s dôverou oprieť. Nie je práve kresťanstvo vzácnym a nenahraditeľným bohatstvom, ktoré ľahkomyseľne odvrhujeme?

Peter Seewald dospel k tomu, že kresťanstvo predstavuje celistvý životný program: „Je to to najlepšie hnutie, aké kedy existovalo, aby si človek zachoval dobré zdravie a dobre sa správal“ (s. 36). Kresťanstvo je náboženstvom slobody, je v záujme každého človeka pridŕžať sa ho. A plnosť jeho zjavenia sa nachádza v Katolíckej cirkvi – tu možno nájsť bezpečný duchovný prístav: „Katolícka cirkev spája učenie a tradíciu, odovzdávanie zvykov a pokrok, ducha a intelekt, telo a dušu, fyziku a metafyziku, zmysel a zmyselnosť“ (s. 133). Cirkev vo svojej pôvodnosti, v hĺbke tradície, uchováva Ježišov odkaz a vedie ľudí k Bohu.

Niekoho môže miasť novinársky štýl, uplatnený v tejto knižke. Autor píše o vážnych témach s istou ľahkosťou, akoby mimochodom, ale nie ľahkovážne. Zrejme nechce odradiť bežného čitateľa zložitým filozofovaním, preto niektoré otázky len načrtáva, vkladajúc svoje rozprávanie do súradníc súčasného sveta. Pritom sa nezrieka zámeru odovzdať dôležité posolstvo. Zdôrazňuje, že treba zapojiť náš život opäť do duchovného reťazca našej civilizácie: „Týka sa to toho, ako trávime všedný deň a nedeľu. Toho, čo si myslíme, čo robíme, ako rozprávajú naše deti a ako narábajú so svojím časom“ (s. 124). Pravdaže, nepôjde to bez námahy – aby sa človek dostal k jadru, musí čosi obetovať a musí si klásť otázky, vrátane tých ťažkých a nepríjemných.

Ján Maršálek

(Recenzia bola pôvodne publikovaná v mesačníku VOX.)

::

Odporúčané:

Viera, ktorá myslí

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.