Posledná rozlúčka s Antonom Semešom

Anton Semeš

V sobotu 25. januára 2020 sa vo farskom kostole svätej Kataríny Alexandrijskej a na cintoríne v Dechticiach rodina, priatelia i široká verejnosť rozlúčili s Antonom Semešom, politickým väzňom A-05658, trpiteľom za vieru, kňazom východného rítu, historikom, disidentom, vydavateľom a šíriteľom náboženského samizdatu, obetavým pracovníkom na Božom i národnom poli, otcom, starým otcom, múdrym, vzdelaným a dobrým človekom, večným optimistom, ktorý zomrel 20. januára 2020, desať dní pred svojimi 90. narodeninami.

Jeho odchod z tohto sveta sa dotkol mnohých, ktorým bude chýbať. Ale jeho odkaz má čo povedať nám všetkým, ako svedectvo o dobe, ktorá sa skončila novembrom 1989, a varovať nás pred pohŕdaním hodnotami, ktoré sú pre život najpotrebnejšie a najdôležitejšie.

Z tohto sveta odchádzajú už poslední väzni totalitného režimu, z desiatok tisícov ľudí, politických väzňov, ktorí boli prenasledovaní a väznení v rokoch 1948–1989 v bývalom Československu pre svoje presvedčenie, názor, vieru, vzťah k majetku, k pôde; počet tých, ktorí ešte sú medzi nami, rátame už len v desiatkach. Práve od nich sme čakali, že vydajú svedectvo o živote vo väzniciach a táboroch, čo aj mnohí urobili, ale že aj udajú smer vývoju spoločnosti po roku 1989. Anton Semeš sa neuzavrel, nezanevrel, napriek odsúdeniu, väzneniu a prenasledovaniu dokázal prežiť naplnený život a mnohých obohatil tým, čo rozdával z toho, čo sám dostal a mal.

Anton Semeš, rodák zo Zemplína, z Ložína, kde vyrastal v kresťanskej železničiarskej rodine, (*30. 1. 1930),  sa v Michalovciach počas gymnaziálnych štúdií stretol so saleziánmi a rozhodol sa pre kňazstvo a život v tejto mladej spoločnosti. Pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Trnave, noviciát absolvoval vo Svätom Beňadiku. Toto jeho rozhodnutie prerušila Barbarská noc a on sa dostal do sústreďovacieho tábora v Podolínci a odtiaľ do PTP na Libavu, do Plzne, kde pracoval na stavbe kasární. Pokúsil sa o útek za hranice s treťou, neúspešnou 22-člennou skupinou, vedenou Titusom Zemanom, aby mohol pokračovať v príprave na kňazstvo – bol zadržaný pohraničnými orgánmi. Zomrel teraz ako posledný z jej účastníkov. Podrobne sa o tom možno dočítať v knihe Viliama Mitošinku Pamäti kňaza aj v spomienkach Františka Revesa Živého ma nedostanete. Všetci boli odsúdení súhrnne na 308 rokov. On dostal ako vatikánsky či americký agent štrnásť rokov.

Najprv bol väzňom v Ilave, potom v Jáchymove, tu pracoval pod zemou pri dolovaní rudy aj pri jej zvážaní v likvidačnom tábore. Za zvláštnych okolností mu bol trest skrátený na polovicu. Po prepustení pracoval ako drevorubač v Liberci a neskôr v bratislavskom Matadore, tu si dokončil maturitu. Potom pracoval devätnásť rokov vo Výskumnom a vývojovom ústave prefabrikácií ako prekladateľ technickej literatúry z ruštiny a nemčiny.

Zapojil sa do činnosti tajnej cirkvi a udržiaval styky so saleziánmi. Zoznámil sa s Máriou Dubovskou a uzatvorili manželstvo, mali štyroch synov. V bratislavskej Petržalke postavil dom a tam prežil veľkú časť svojho života. S podporou priateľa Jána Krajňáka študoval tajne teológiu. V roku 1978 bol biskupom tajnej cirkvi Nikodémom Mikulášom Kretom OSBM vysvätený za kňaza byzantského rítu. V rokoch 1970–1990 viedol katolícky samizdat, spolupracoval na jeho tvorbe i šírení.

Jeho záľubou bola história. K tejto záľube sa dostal ako študent cez prednášky piaristu, kňaza Jozefa Braneckého a neskôr dvoch spoluväzňov, ktorý vo väzení dávali lekcie z európskej histórie. Vlastným úsilím sa vypracoval na výborného odborníka v oblasti najstarších dejín kresťanstva na Slovensku, ešte pred príchodom sv. Cyrila a Metoda, ktoré sú zhrnuté v jeho knihe Nie sme tu odvčera (International association Semes-Semmes 2014 a Post Scriptum 2017). Tiež je autorom dejín Zemplínskej župy, rodiny Semešovcov, ako aj mnohých článkov a štúdií.

Po roku 1990 sa Anton Semeš podieľal na budovaní gréckokatolíckej cirkvi, spolupracoval s biskupom Jánom Hirkom, vyše trinásť rokov sa podieľal ako knihovník na vybudovaní knižnice (vyše 13 500 zväzkov) pri Gréckokatolíckej teologickej fakulte v Prešove, pomáhal študentom pri záverečných prácach a prekladoch. Zapájal sa do činnosti bývalých politických väzňov. Spolupracoval s profesorom Stanislavom Ďuricom, pracoval v historického krúžku Vospolnosť. Prekladal aj z latinčiny, publikoval v časopise Kultúra.

Hlavným celebrantom svätej omše a pohrebných obradov bol emeritný trnavský arcibiskup Mons. Ján Sokol, koncelebrovali viacerí kňazi západného i východného obradu. Pred obradom prítomných privítal a svojho otca predstavil jeden z jeho synov. Poďakoval aj obyvateľom obce Dechtice za viacnásobnú pomoc, ktorej sa otcovi počas života viackrát v nej dostalo, kde si prial dožiť svoj život, čo sa mu aj splnilo. V kázni jeho plodný a bohatý život vo svetle evanjelia predstavil duchovný PV-ZPKO Ján Košiar. Tiež bola odspievaná gréckokatolícka panychída. Po skončení obradov sa ešte prihovoril saleziánsky kňaz v mene provinciála.

Anton Semeš bol pochovaný na cintoríne v Dechticiach do rodinnej hrobky, k manželke a jej predkom. Nech odpočíva v pokoji. Nech Pán Boh odmení jeho bohaté a mnohostranné modlitby a aktivity v prospech rodiny, Cirkvi, národa i sveta.

Ľudovít Košík

(Ilustrácie z knihy Nie sme tu odvčera; Bratislava, Post Scriptum, 2017)

::

Súvisiaci článok:

Svedectvo o rokoch temna

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!