Úvaha o súčasnej Cirkvi

Svätý Michal Archanjel
(neznámy majster, okolo roku 1700)

Jedným z najčastejších slov, ale aj pocitov u ľudí súčasnosti, je kríza. Kríza ekonomická, politická, hospodárska, spoločenská, kríza vzťahov, rodín, kríza morálna, hodnotová, ba i kríza Cirkvi. V súčasnej situácii sa usiluje každý prežiť a riešiť svoj život tak, ako mu to vyhovuje, ako si myslí, že je to najlepšie pre neho. Ale svet je organizmus, kde všetko so všetkým súvisí. Ak bolesť, choroba zasiahne jeden z údov, postihuje to rozličnou mierou aj všetky ostatné údy.

Chorých častí v dnešnom tzv. modernom svete je veľa a zdá sa, že ich stále pribúda, len miera postihnutia je možno rôzna. Bolo by dobré, keby sme svet, spoločnosť zlepšovali, ozdravovali, liečili ako pri postihnutí organizmu: začíname od tých orgánov, ktoré sú pre život najdôležitejšie a najpotrebnejšie, až potom riešime menšie poranenia a chybičky krásy.

Všetko v živote človeka i spoločnosti má mať svoju hierarchiu hodnôt. Ak sa táto naruší, všetko je choré a pomýlené. Ak je hierarchia hodnôt v správnej konštelácii, tak všetko môže byť v poriadku a všetko má svoje patričné miesto, všetko môže dobre fungovať. Svätý Augustín konštatoval: „Ak je Boh v živote na prvom mieste, všetko ostatné je na správnom mieste.“

O tom, že súčasný svet je v kríze, bude asi so mnou polemizovať málokto. No záleží na tom, akú mieru krízy priznáme. Ak sme veriaci, môžeme vidieť aj rozličnú mieru krízy v Cirkvi a v jej živote. Tu by bola asi polemika o tom, či naozaj je Cirkev v kríze, aká hlboká je kríza súčasnej Cirkvi, či a ako je možné ju zmenšiť, či vyriešiť úplne.

Mnohí kresťania to riešia rôzne, niektorí Cirkev opúšťajú a nachádzajú spoločenstvá veriacich, ktoré im viac vyhovujú, iní sa celkom prestávajú o duchovný život zaujímať, stávajú sa apatickí, niektorí sa uspokoja s kritikou, niektorí sa usilujú riešiť lokálne problémy v diecézach, farnostiach, hnutiach, spoločenstvách...

Faktom je, že proces, ktorý sa v päťdesiatych rokoch začal v Cirkvi, úbytok jej členov, pokračuje a z krajín západnej Európy ako Holandsko, Nemecko, Francúzsko či Česko sa preniesol i do ďalších (Belgicko, Španielsko, Portugalsko), a môžeme ho štatisticky i vizuálne badať aj u nás na Slovensku, i keď ešte nie vo všetkých regiónoch rovnako. Upadá Cirkev, upadá rodina, upadá kultúra, morálka, ekológia, spoločenský život, vzťahy, spolunažívanie...

Ak sa zahľadíme do Cirkvi, vidíme, že krízu prežíva kňazský stav, počtom i kvalitou, rehole, vzdelávanie, médiá, liturgia, umelecká úroveň priestorov, ochota počúvať, vysluhovanie sviatostí a svätenín; niekedy sa vytráca aj základná slušnosť a nastávajú konflikty.

Myslím si, že ešte nenastal koniec úpadku, že časom bude narastať a kríza naberie ešte väčšie rozmery. Rád by som sa v tomto mýlil. Bolestné rany, ktoré Cirkev zasiahli, ešte mnohé dôsledky prinesú. Cirkev možno využívať len do času, ako hovorí príslovie: Božie mlyny melú pomaly, ale isto – a isto si nájdu aj tých, ktorí Cirkev zranili a zraňujú.

Kde žijú ľudia, tam sú aj problémy, ale kde vládne Boh, tam sa problémy vyriešia. Možno mi niekto pripomenie slová svätého Františka Saleského, že lepšie, než kritizovať tmu, je zapáliť aspoň malú sviecu. O to sa denne usilujem, ale nechcem mlčať k súčasnému úpadku, keď vidím, ako často ľudia vnútorne prázdni, frustrovaní, povrchní, mocichtiví preberajú iniciatívu a usilujú sa presadiť na popredné miesta ako v spoločnosti, tak aj v Cirkvi; keď sa používa na presadenie osoby či programu reklama, populizmus, médiá, protekcia, polopravdy, zákulisné kroky, svetská moc...

Cirkev nemôže fungovať na princípoch zisku, klamstva, poloprávd, hriechu, ani nemôže plniť požiadavky bezhodnotového sveta a byť filantropickou organizáciou, ktorá len zmierňuje tvrdé údery proti tým najbiednejším, najchudobnejším a najzraniteľnejším zo strany mocných sveta. Jej úlohou je ohlasovať evanjelium. Cirkev bola vždy matka a učiteľka. Ježiš ju založil aby ľudí učila, ako majú žiť, aby boli šťastní na zemi i vo večnosti; a tak aj robila. Aj napriek tomu, že svet a jeho mocní ju nemali radi, dokázala vybudovať civilizáciu na základe kresťanských hodnôt. Svet sa od Cirkvi učil a s ňou spolupracoval a mali z toho prospech všetci.

Boh je Stvoriteľ a Pán sveta, človek je užívateľ. Ak má všetko fungovať, je dôležité, aby človek prijal Boží poriadok. Ak sa to naruší, nastane tragédia. Pokušenie človeka, náklonnosť k hriechu – k egoizmu, k tomu, že si vystačí sám – je silné. Zdá sa mi, že príčinou dnešnej krízy Cirkvi i sveta je, že Cirkev sa začala učiť od sveta a prijala jeho zásady, spôsoby, metódy, formy, hodnoty... a postupne odsúva Boha do úzadia, vyzdvihujúc človeka. Chce byť akási ľudská, až sa z nej to božské, čo do nej vložil svojím životom a učením Ježiš a naučil to apoštolov, ktorí to rozniesli do sveta, vytráca. Ale ak chce Cirkev vyjsť z krízy, a myslím, že to je podmienka aj riešenia kríz sveta, žiadne nové ľudské či svetské pravidlá, reformy a normy jej nepomôžu. Alebo prijme svoje pôvodné poslanie a bude verná Bohu, alebo nebude na nič iné súca, len na vyhodenie – ako zvetraná soľ.

Cirkev prebrala skúsenosť vyvoleného izraelského národa do svojho života a praxe. Má učenie Ježiša Krista, ktorý ju založil a poslal jej Ducha Svätého. A má dvetisícročnú prax v celom svete. Ona sa nemôže podriaďovať módnym trendom ani požiadavkám sveta a jeho mocných. Ján Pavol II. to kedysi povedal: „Alebo tretie tisícročie bude a bude kresťanské, alebo nebude vôbec.“

Ak chceme prežiť, je zbytočné a hriešne ďalej experimentovať a skúšať Božiu i ľudskú trpezlivosť. Nie je potrebné počúvať a nasledovať hlas ľudí, ktorí profitujú z rozkladu a úpadku Cirkvi. To nie je možné trvale, to je možné len do času. Kristus vybral za hlavu Cirkvi a vodcov jednoduchých ľudí a povedal im: Kto chce byť medzi vami prvý, nech je sluhom všetkých... A tu chcem vyjadriť vďaku všetkým kňazom a kresťanom, ktorí aj dnes zodpovedne vedú duchovný život a obetavo slúžia na rozličných postoch pre dobro Cirkvi, ľudí i spoločnosti.

Cirkev vždy bola vystavená pokušeniam vlastniť, vládnuť, ovládať, ale vždy dokázala prijať Ježišom dané prostriedky – pokánie, modlitbu, almužnu, pôst, Sväté písmo, službu, obetu... a vyšla víťazne zo všetkých problémov a kríz. Ak to znova neurobí, splynie so svetom a svet možno nebude vedieť ako ďalej a ľudia nebudú vedieť ako žiť, pretože ich to nikto nebude učiť a udávať smer.

Ježišovo učenie nie je vysokou vedou, ale je programom náročného každodenného života postaveného na láske k Bohu i človeku, postaveného nie na ľudských, ale na Božích pravidlách. Ak budeme do Cirkvi vnášať len ľudské normy a pravidlá, ak budeme mať na zreteli len pozemské dobro človeka, určite budeme komplikovať život ľuďom, rodinám, národom i svetu. Ak Cirkev upadá, ak upadajú a sú v kríze mnohé rodiny, národy, štáty, ba celý svet, má to svoje príčiny, na odstraňovaní ktorých máme pracovať – nielen ľudským rozumom, ale treba nám prijať predovšetkým Božiu múdrosť. Nemá zmysel budovať ľudskú cirkev, ale iba Božiu, Kristovu.

Ak budeme siať zvrátenosti, aké ovocie budeme zbierať?!

Na záver pripomeniem výrok učiteľa Gamaliela zo Skutkov apoštolských (5, 38–39), keď prenasledovali apoštolov v Jeruzaleme: „Preto vám teraz hovorím: ‚Nechajte týchto ľudí a prepustite ich, lebo ak je tento zámer alebo toto dielo od ľudí, rozpadne sa, ale ak je od Boha, nebudete ich môcť rozvrátiť. Aby ste sa neocitli v boji proti Bohu!‘ I súhlasili s ním.“

Ľudovít Košík

::

Rozhovor s autorom:

Kresťanstvo vybudovalo Európu

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!