Bude výstavba štátnych nájomných bytov reštartom krajiny?

Karol Dučák

Pred rokom 1989 sme tu mali príkazovú ekonomiku, v ktorej absolútne dominoval štátny sektor. Prax ukázala, že takýto ekonomický model nemá budúcnosť. Po páde totalitného režimu v roku 1989 sme sa však dostali z dažďa pod odkvap. Jeden extrém vystriedal iný. Totálne príkazovú ekonomiku vystriedala totálne trhová ekonomika, lepšie povedané trhová anarchia, v ktorej bol cieľavedome likvidovaný štátny sektor a došlo aj k čiastočnej likvidácii družstevného sektoru, aby sa uvoľnilo voľné pole pre absolútnu dominanciu súkromného sektora a neobmedzené ryžovanie nadnárodných korporácií v slovenskej ekonomike.

Dnešná prax dokazuje, že ideálom nemôže byť ani príkazová, ani trhová ekonomika, ale zmiešaná ekonomika, vyznačujúca sa silnými kompetenciami štátu a koexistenciou rôznych foriem vlastníctva: štátneho, družstevného i súkromného. Tento ekonomický systém spája prvky tak centrálne plánovanej, ako aj trhovej ekonomiky, a voľný trh je v ňom limitovaný štátnym intervencionizmom. Štát je významným vlastníkom predovšetkým strategických podnikov. Štátne podniky sú globálnym fenoménom a sú bežné v USA, Číne, Francúzsku, Nórsku a mnohých iných krajinách sveta.

Jednou z foriem vlastníctva štátu sú akciové spoločnosti so stopercentnou majetkovou účasťou štátu. Tento model spoločností sa vo svete osvedčil a je zastúpený napríklad aj vo francúzskej ekonomike, v ktorej má francúzsky štát stopercentnú majetkovú účasť v takých známych spoločnostiach ako je SNCF, RATP, France Télévisions a Radio France (porov. insee.fr).

Takéto podniky máme aj v slovenskej ekonomike, ba, je dosť možné, že v blízkej budúcnosti sa podiel spoločností so stopercentnou majetkovou účasťou štátu v slovenskej ekonomike zväčší. Nedávno predstavilo hnutie Sme rodina Borisa Kollára svoj volebný program, súčasťou ktorého je excelentný bod – výstavba štátnych nájomných bytov. Pozoruhodná politická inovácia, za ktorú treba Borisovi Kollárovi nahlas zatlieskať.

Hneď sa však ozvali zástancovia neoliberalizmu, predovšetkým z SaS, ktorí sa snažili tento zámer čo najviac spochybniť. Kým napríklad Richard Sulík stojí  na strane súkromných podnikateľov a považuje štátny sektor v ekonomike za div nie škodnú v revíre, Boris Kollár veľmi smelo preferuje štát pri výstavbe bytov. V jeho predstavách by to mala byť spoločnosť, založená podľa súkromného práva, so stopercentnou majetkovou účasťou štátu.

Vo vyspelom svete je takýchto spoločností veľa a ich význam rastie. Je však potrebné dodať, že v štátnych podnikoch nemusí mať štát stopercentnú majetkovú účasť. V zmysle definície je štátny podnik taký podnikateľský subjekt, v ktorom má štát majoritu, teda minimálne 51 percent akcií.

Lenže kým u nás sa v rokoch divokej privatizácie po roku 1989 cielene decimoval štátny sektor v ekonomike, vo svete po excesoch neoliberalizmu naopak význam štátneho sektora v ekonomike rastie. Podľa najčerstvejších údajov z januára 2020 sa medzi desiatimi najväčšími spoločnosťami sveta podľa obratu v roku 2018 umiestnili tri čínske štátne podniky. Najväčším je síce americký maloobchodný reťazec Walmart, no hneď po ňom nasledujú dva čínske štátne podniky. Na druhom mieste podľa obratu v miliardách dolárov je China National Petroleum Corporation, ktorá je z hľadiska predaja najväčšou ropnou a plynárenskou spoločnosťou na svete. Na tretej priečke sa nachádza Sinopec, ďalšia čínska ropná a plynárenská spoločnosť. Napokon na piatom mieste sa umiestnil State Grid, v poradí tretí čínsky štátny podnik z prvej desiatky najväčších podnikov sveta, ktorý je najväčším elektrárenským podnikom na svete, zásobujúcim elektrinou približne 1,1 miliardy Číňanov (porov. weltexporte.de).

Nárast významu štátu v ekonomike môžeme dokumentovať na vývoji francúzskej ekonomiky, druhej najsilnejšej v EÚ. Koncom roka 2016 štát priamo ovládal vo Francúzsku 85 francúzskych spoločností. Pomocou nich a ich dcérskych spoločností kontroloval celkom 1 702 francúzskych spoločností (tzv. verejné spoločnosti), zamestnávajúcich 778 100 ľudí. V porovnaní s rokom 2015 sa počet týchto spoločností zvýšil o 71 jednotiek. Majoritný podiel štátu v najväčších priemyselných gigantoch Francúzska v roku 2017 bol nasledovný:

SNCF – 100 %

RATP – 100 %

France Télévisions –      100 %

Radio France –               100 %

EDF –                              84 %

La Poste –                       74 %

Française des Jeux –       72 %

Naval Group (DCNS) –     62 %

Aérport de Paris –            51 %

(porov. insee.fr).

Napokon, štát však môže byť aj minoritným spoluvlastníkom v podniku. Môžeme si to znovu dokumentovať na pomeroch vo Francúzsku. Minoritný podiel francúzskeho štátu v jednotlivých podnikoch v roku 2017 bol nasledovný:

STX – Chantiers de l'Atlantique – 33 %

Eramet – 26 %

Thales – 26 %

ENGIE – 24 %

Renault – 15 %

Air France – KLM – 14 %

Safran – 14 %

Orange – 13 %

Airbus – 11 %

PSA – 7 %.

(porov. insee.fr).

Zaujímavosťou je, že v známom leteckom gigante Airbus má okrem Francúzska svoju majetkovú spoluúčasť aj nemecký štát (11,1 %) a španielsky štát (4,17 %). Na týchto údajoch je zjavné, aké dôležité sú pre vyspelé krajiny sveta podnikateľské aktivity štátu. V tomto ohľade Slovensko, žiaľ, zaostáva za vyspelým svetom.

Podiel štátneho sektora je relatívne vysoký v rýchle rastúcich svetových ekonomikách, predovšetkým v Číne. V tejto najvýkonnejšej ekonomike sveta (z hľadiska HDP, na základe parity kúpnej sily) je 167.000 štátnych podnikov, ktoré majú masívny podiel na čínskej ekonomike (porov. handelsblatt.com).

Pomerne vysoký je podiel štátneho sektora v Ruskej federácii. Podľa údajov z roku 2019 sa pohybuje okolo 33 percent (porov. rbc.ru). A práve silný štátny sektor  v ruskej ekonomike umožňuje štátu financovať rozsiahle projekty v prospech obyvateľov Ruskej federácie.

Pritom ruská ekonomika napreduje míľovými krokmi a patrí medzi najrýchlejšie rastúce v celosvetovom meradle. Dnes je Rusko z hľadiska HDP, podľa parity kúpnej sily, na šiestom mieste na svete, tesne za piatym Nemeckom (porov. de.statista.com). Podľa prognóz odborníkov bude v roku 2050 ruská ekonomika šiestou najmocnejšou svetovou ekonomikou (porov. finweb.hnonline.sk).

Aj v Nemecku majú podnikateľské aktivity štátu veľmi dlhú tradíciu. Nemecký štát, ale aj jeho jednotlivé spolkové republiky majú majetkovú účasť v mnohých podnikoch. Sú to pivovary, napríklad mníchovský Hofbräu München alebo Badischen Staatsbrauerei Rothaus AG, štátne vinárstva v spolkovej krajine Porýnie-Falcko, štátna manufaktúra na výrobu porcelánu Staatliche Porzellan-Manufaktur Meissen, železničná spoločnosť Deutsche Bahn, približne 400 štátnych sporiteľní po celom Nemecku, atď. Aj v najväčšej nemeckej automobilke Volkswagen, ktorá zamestnáva okolo 600 tisíc ľudí, má jednu pätinu akcií nemecká spolková krajina Dolné Sasko (porov. sueddeutsche.de).

V zmysle všetkých uvedených faktov je potrebné konštatovať, že z hľadiska účasti štátu na ekonomických aktivitách v národnom hospodárstve Slovensko výrazne zaostáva za vyspelým svetom. Éra neoliberalizmu v slovenských podmienkach vinou ekonómov ako boli Ivan Mikloš, Richard Sulík, Pavol Rusko a iných, výrazne poškodila slovenskú ekonomiku. Títo ľudia mali záujem len na tom, aby sa na Slovensku nabalili cudzinci a nie Slovenská republika. Výsledkom bol podvyživený štát, ktorý často neutiahol bremeno finančných výdavkov a to sa negatívne odrážalo na životnej úrovni obyvateľstva.

Je absolútnou nevyhnutnosťou revitalizovať štátny a družstevný sektor na Slovensku v záujme zlepšovania životnej úrovne obyvateľstva. Štát sa musí viac podieľať na podnikateľských aktivitách. Je naliehavou úlohou našich národohospodárov zabezpečiť vstup štátu do veľkých akciových spoločností, zvlášť automobiliek. Príkladom nám môžu poslúžiť krajiny ako Francúzsko a Nemecko. Vo Francúzsku má štát 15 percent akcií v automobilke Renault a 7 percent v automobilke PSA. V Nemecku má zase spolková krajina Dolné Sasko pätinu akcií v automobilke Volkswagen. Kedy bude Slovenská republika vlastniť akcie v slovenských automobilkách? To je jedna z najvážnejších otázok pre našich politikov a národohospodárov.

Volebný program hnutia Sme rodina Borisa Kollára, súčasťou ktorého je výstavba štátnych nájomných bytov, je svetlom na konci tunela neoliberalizmu. Treba dúfať, že nebude posledným. Hádam sa aj slovenský národ dočká lepších časov.

Karol Dučák

::

Súvisiaci článok.

Diagnóza patovej situácie pred voľbami a po voľbách

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!