Stretol som nedávno dve myši. Jedna hovorila druhej: „Budem voliť mačky, lebo sľúbili, že nebudú chytať myši.“
|
Vlado Gregor |
Milí moji, demagógia si nachádza stále nové a netušené možnosti. Určite sú poľutovaniahodné javy ako korupcia, protekcionizmus, klientelizmus a podobne, ale nemusia byť vždy zlé a už vôbec to nie sú javy práve tie neodpustiteľné a najhoršie. Pretože bez toho, aby sa medzi sebou podporovali ľudia a skupiny ľudí, by sa civilizácia zrútila. Dobre to vystihuje Ježiš v podobenstve o nepoctivom správcovi. Nebudem uvádzať kapitolu a verš, veď vy mladší a technicky zdatní si to poľahky „vygúglite“.
Mimochodom, ak by rodiny, spoločenstvá veriacich a jednoducho dobrí a milosrdní ľudia nedržali spolu, ako by mohol sústavne vznikať na Zemi dočasný raj, hoci len lokálne a časovo obmedzený? Sám by som sa bez otcových známostí nedostal ani na gymnázium, ani na vysokú školu, ktorú som však aj tak pre obludné mrzačenie dejín, ktoré som tam študoval, nebol schopný psychicky dokončiť, hoci intelektuálne ma história od malička nadchýnala.
Hnevá ma, ako sa historické fakty nekriticky prenášajú do súčasných pomerov, bez ohľadu na vtedajšie možnosti a podmienky, a ako sa vyrábajú nekritizovateľní hrdinovia z nereálnych, ba občas až fanatických fantastov.
Citujem z článku o jubilantovi Vincentovi Šabíkovi, zakladateľovi Literárneho týždenníka: „Na postave takého intelektuála, ako je V. Šabík, by sa dalo rekonštruovať obdobie socializmu. Jeho spomienky by pomohli rozmotať pravdivý obraz času, ktorý sme všetci žili a evidovali. Podľa neho inštitúcie skôr chránili, najhorší boli jednotlivci – udavači, „kostolníci“, ako im Šabík hovorí, ktorí si zapisovali a udávali. V. Šabík je totiž zástanca „pozitívnej deviácie“, ktorý nie veľmi súhlasí s demonštratívnym disidentstvom a úplným dištancom od vládnucej a manipulatívnej strany. Zdôvodňuje to tým, že byť v procese je aj šanca napomáhať zmierňovaniu jeho ostrosti a aj niečo konkrétne v prospech kultúry robiť. Tento postoj je rovnako legitímny a oprávnený ako disidentský“ (Slovenské pohľady, 9/2017, krátené).
Sám som bol celý život disidentom, verejne od roku 1979, ale nikdy som nemal neúctu k ľuďom, ktorý si predstavovali život ináč a chceli slušne a charakterne žiť aj za cenu určitého prispôsobenia sa okolnostiam. Často nie je totiž hrdina len ten, kto bojuje a protestuje, ale aj ten, kto mlčí, uvažuje a ticho koná.
O dôležitosti prispôsobenia sa a schvaľovaní túžby po dokonalosti a svätosti vie svoje aj katolícka Cirkev, ktorá účinkovala v mnohých neľahkých časoch a mnohým ľuďom uľahčovala a spestrovala ich život, dávala im pocit dôstojnosti a nádeje. Často aj v neľútostnom, a priznajme si, niekedy aj v krivdiacom boji proti rôznym druhom nereálnych fantastov. Dogmy Cirkvi sa nenariaďovali zhora, schvaľovali sa až potom, keď sa zistilo, že veľká väčšina veriaceho ľudu si ich váži a ctí. Nejde teda ani tak o ich doslovnú realitu, ale o pravdivý ideál a konkrétne usmernenie, ktoré predstavujú.
Sú to azda ťažké myšlienky a skúmania a presahujú možnosti tejto úvahy, ale vyzývam mladé a nadšené mozgy, aby sa nad nimi vážne zamysleli. Možno im to dodá možnosť aj niečo konkrétne a reálne urobiť a pomôcť mnohému dobrému, ktoré sa nie možno, ale určite deje okolo nás. Neučme sa teda bohapusto nadávať, ale ticho a reálne pomáhať!
A SLOVO NECH SA STANE TELOM!
Vlado Gregor
::
Parlamentné voľby 2020:
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.
Mrzačenie histórie je dnes rovnako obludné ako za komunizmu. Hlavne 1. Slovenská republika je terčom staronových politrukov.
OdpovedaťOdstrániťPripúšťame znevažovanie našich národných dejín, a tým v konečnom dôsledku znevažujeme sami seba.
Kolega Gregor, ďakujem za príspevok, ktorý za mňa zapôsobil veľmi dobrým dojmom. Nadviažem na Vaše myšlienky. Čítal som raz spomienky jedného kňaza, ktorý strávil roky v jáchymovských baniach. Uvádzal tam, že väznení kňazi pomohli práve v tomto ťažkom prostredí nájsť cestu k Bohu mnohým spoluväzňom bez viery. Dávali nádej ľuďom, ktorí boli často na pokraji zúfalstva. Boli v pravom zmysle slova Kristovými misionármi v bezbožnom prostredí.
OdpovedaťOdstrániť