Koronavírus a strata súdnosti

Ilustračná snímka: PriestorNet

Panika, ktorá nastala po objavení sa nového koronavírusu, v plnej nahote odhaľuje krutú pravdu o stave našej spoločnosti. Ocitli sme sa v hlbokej kríze – a nie je to prvotne kríza hospodárska či ekonomická, ba ani sociálna či politická, je to kríza morálna, kríza identity.

Človek dneška nevie, kam patrí a čí vlastne je, nemá oporu v kulte a tradícii, topí sa v tekutej modernite, podlieha kadejakým pochybným tézam a módnym trendom, spolieha sa na kvázi odborné riešenia – a v prípade problémov zostáva bezradný.

S krízou identity úzko súvisí kríza viery. Spoločnosť bez viery je spoločnosťou bez kompasu – nepozná smer, ktorým by sa mala uberať. Európu dnes ohrozuje choroba omnoho nebezpečnejšia než všetky vírusy: bezverectvo.

Náboženstvo, to nie je len chodenie do kostola, náboženstvo predstavuje ucelený systém zásad a pravidiel, prostredníctvom ktorých komunita veriacich vie, ako sa má správať, čo má robiť a ako má žiť. Keď sa ľudia náboženstva, na ktorom stojí ich kultúra, zrieknu, nastáva úpadok, dezorientácia a chaos.

Mať identitu znamená byť si vedomý svojej životnej úlohy, byť si vedomý toho, kto som a kam patrím – ku ktorej viere, rodine, kultúre, vlasti. Súčasná Európa už vlastne nemá žiadnu identitu, nemá nosnú ideu, pretože sa zriekla identity danej kresťanstvom.

Spoločnosť vystužená a stmelená vierou je odolná a životaschopná, má funkčný imunitný systém. Tá naša sa tak neprejavuje. Chválime sa modernosťou, výdobytkami vedy a techniky, ale konáme neraz iracionálne a zbabelo. Chceme sa sami zachrániť, sami spasiť, na Boha sa už nespoliehame. Namýšľame si, že nás ochránia lieky a byrokratické opatrenia. Aké naivné – a nekresťanské! Kresťan hľadá Božiu vôľu a nasleduje ju. Vie, že v konečnom dôsledku ho môže zachrániť len Božia milosť.

Správy o šírení nového koronavírusu vyvolávajú viaceré neprimerané až hlúpe reakcie. Pripomína to tragikomédiu alebo frašku či smutnú grotesku (spolu s bratmi Čechmi si môžeme spomenúť na Haškovho dobrého vojaka Švejka)... Čo budeme robiť, keď na nás doľahnú ozajstné morové rany?

Tlačová agentúra Slovenskej republiky informovala, že ústredný krízový štáb od 10. marca oficiálne zakázal organizovanie športových, kultúrnych aj všeobecne verejných podujatí na celom území štátu (vyhlásenie). Zakázané je – zatiaľ na dva týždne – verejné slávenie bohoslužieb! Napodiv, obchodné centrá, posilňovne a krčmy zostávajú otvorené. Nemožno to pomenovať inak len ako prejav duchovného úpadku.

Vdp. Ľubomír Urbančok na margo aktuálnej situácie napísal: „Pokiaľ bolo v minulosti bežné, že veriaci sa ešte horlivejšie v časoch choroby a nešťastia schádzali vo svojich chrámoch, dnes katolíci z chrámov utekajú podporovaní aj svojimi pastiermi, akoby Boží Syn, Ježiš Kristus podnecoval k ochoreniu a nebol lekárom tela i duše. Len niekoľko biskupov v Európe reagovalo zvolaním modlitbového zhromaždenia či procesie. Strata nadprirodzenej Viery ľudí, ktorí bežne navštevujú chrámy, je hmatateľná“ (príhovor).

Je to tak, robíme opak toho, čo by sme mali robiť. Nemali by sme sa ponáhľať so zatváraním kostolov, mali by sme ich práveže otvoriť a stretávať sa v nich pri spoločnej modlitbe za zdravie telesné, duševné i duchovné. Kostol predsa nie je priestor strachu, ale nádeje a milosti.

Od choroby bezverectva, ateizmu a sekularizmu ochraňuj nás, Pane!

Ján Maršálek

::

Odporúčané:

Napriek pochybnostiam

Hlas volajúceho na púšti

Kresťania a konflikt so svetom

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.