Cirkev a Veľká noc v čase pandémie

Zamyslenie Ľudovíta Košíka a Jána Maršálka

:::::::::: 

Ľudovít Košík

Pôstne obdobie sme prežívali netradičným spôsobom – na Slovensku sme od 11. marca nemali možnosť osobnej účasti na žiadnych bohoslužbách. Podobné je to aj v iných krajinách. Hlas pôstnych kazateľov k nám mohol znieť len vďaka médiám a modernej technike. Máme viac času i samoty, aj možností zamyslieť sa nad hodnotami, ktoré preferujeme v našom živote. Sme nútení prijať mnohé obmedzenia a zriekať sa mnohého, na čo sme si navykli ako na niečo samozrejmé. Tiež máme príležitosť v krízových situáciách overiť si schopnosti a zodpovednosť tých, ktorých sme si zvolili za svojich zástupcov, aby viedli našu krajinu, obce a inštitúcie.

Celý svet nečakane, bez prípravy, zasiahla takpovediac morová rana – a silno nám zasahuje do života. Jej skutočný rozsah a dosah sa ešte len ukáže. Prišla počas pôstu, pokračuje cez Veľkú noc. Nevieme, dokedy nás ešte bude obmedzovať a ohrozovať. Nepoznáme ani liek, ktorým by sme ju mohli liečiť, jediným spôsobom, ako sa brániť, je dôsledná a zodpovedná prevencia... Už nič nebude ako predtým. Ide teraz o to, aby negatívnych dôsledkov bolo čo najmenej.

Oslavujeme Veľkú noc. Nie takým spôsobom, ako sme zvyknutí. Mnohého sme sa museli zriecť, niečo obmedziť, bez všeličoho sa zaobísť. Osobne som také dlhé obdobie bez možnosti účasti na bohoslužbách nezažil od vojenskej služby, čo je 40 rokov. Nevedel som a stále si neviem dobre predstaviť nedeľu bez svätej omše; bežne sa jej zúčastňujem aj počas týždňa. Teraz aj v čase najväčších sviatkov mi musí stačiť priamy prenos v televízii, a som vďačný aj za túto možnosť. Keďže žijem sám, je to pre mňa o to náročnejšie. Obmedzujú ma zatvorené kostoly, hranice, obchody, školy, inštitúcie, nemožnosť slobodne cestovať a pohybovať sa, navštevovať... Kontakty udržiavam hlavne prostredníctvom telefónu a pošty. Cez vinohrad mám možnosť byť v kontakte s prírodou. Ale osobné kontakty sa nahradiť celkom nedajú. Viac si uvedomujem, že sme v Božích rukách, že čo Boh robí, dobre robí. Viac si uvedomujem hodnotu života, zdravia, rodiny, domova, priateľstva, spolupatričnosti, domoviny, solidarity, služby, obety, vzťahov, prírody...

Epidémie a pandémie boli aj v minulosti. My sme predpokladali, že nás niečo také dnes už nezasiahne, a tak nastalo prekvapenie. Vlna choroby zasiahla svet nepripravený a chorý – nevedel ako ďalej ani vtedy, keď tu pandémia nebola. Choré sú mnohé vzťahy, varuje nás ekológia... Ohrození sú všetci, najzraniteľnejšie skupiny sú chorí, starí, zdravotníci, bezdomovci, ľudia v osadách...

Nezostáva nám nič iné ako situáciu s vierou a pokorou prijať a chrániť seba, svoju rodinu a ostatných. Nič nie je dôležitejšie, okrem vzťahu k Bohu a ľuďom, ako ochrana zdravia svojho i iných. Je potrebné prejaviť zodpovednosť viac ako inokedy. V krízových situáciách máme možnosť overiť si, aké je to v Cirkvi, v štáte, v národe, vo verejnoprávnych inštitúciách, v  obciach... Pocítime, ak zastávajú vedúce funkcie ľudia, ktorí na ne nedorástli ľudsky, odborne či morálne.

Vidím, že svet je chorý a chorá, oslabená je aj Cirkev. Iste to má hlboké príčiny a je ich veľa. Možno je vhodné pripomenúť príbeh márnotratného syna, ako ho zachytil evanjelista Lukáš. Koľko takých a podobných vzbúr a odchodov z rodiny Otca nebeského, ale aj neprirodzených odchodov z ľudských rodín sme mali možnosť sledovať! Osobitne mladí ľudia sú vystavení silnému pokušeniu sa takto správať. Myslia si, že rodičia, učitelia, vychovávatelia, starší... robia všetko zle a oni to vidia najlepšie, často cez ružové okuliare, s mladistvým elánom a silou. Ale ak zradia Otca, dopadne to tak ako v evanjeliu, po istom čase príde vytriezvenie.

Nie všetci nájdu odvahu na cestu späť do Otcovho domu. Mnohí to riešia ďalšími útekmi a náhradkami, drogami, alkoholom, nezriadeným sexom, amorálnosťou, komplikovaním vzťahov a života iným, ubližovaním, samovraždami... Jediná možnosť záchrany je cesta domov, k Otcovi. Cez skutočné pokánie, uznanie svojich hriechov, zlyhaní, chýb, omylov a snaha o nápravu aspoň toho, čo sa napraviť dá. Pri úprimnej snahe nám Otec pomôže dotiahnuť aj to, čo nezvládneme sami.

Krízy, epidémie, pandémie, tragédie boli a zrejme aj budú. Je predpoklad, že aj pandémia koronavírusu odznie. Na každom záleží, ako sa k problémom dokážeme postaviť, či sa cez ne dáme poučiť, alebo ich budeme ignorovať. Mnohé problémy a nešťastia si spôsobujeme sami svojím pomýleným životom. Iste nám aj tá súčasná pandémia môže byť poučením. Možno je to posledné varovanie.

Myslím si, že čosi podobné zažíva súčasná Cirkev, keď oficiálne zreformovala to, čo fungovalo takmer dve tisícročia. V akejsi snahe byť ľudskejšia, modernejšia, zrozumiteľnejšia, jednoduchšia, otvorenejšia... sa rozhodla prispôsobiť svetu. V túžbe po niečom novom ponúkla ľuďom pohodlnejšiu a ľahšiu cestu života. Výsledok sa mi zdá tragický. Proklamovaná a očakávaná nová jar, nové Turíce nenastali a ak to niekde ešte ako tak funguje, je to tam, kde ešte prežíva, čo bolo zabehnuté a čo fungovalo pre dobro Božieho kráľovstva i dobro ľudí. Ako  v praxi vyzerá súčasná Cirkev, vidíme už aj u nás, ale ak chceme vidieť plný obraz, možno sa ísť pozrieť do Holandska, Nemecka a ďalších krajín západnej a severnej Európy.

Na druhej strane, mnohí jednotlivci či skupiny sa spamätávajú a prehlbujú svoju spiritualitu. Bohu vďaka za to, ale kladiem otázku, či by nebolo vhodné aj pokánie Cirkvi ako takej, cez jej najvyšších predstaviteľov, ktorí nesú za súčasný stav najväčší diel zodpovednosti. Im je predovšetkým zverená zodpovednosť za to, akú Cirkev odovzdajú ďalším generáciám; aj keď oni často a radi túto úlohu pripomínajú nám veriacim, ale my potrebujeme ich príklad – slová a gestá nestačia. Nie je súčasný čas pandémie najvhodnejším časom na pokánie? Je možné ešte čakať na ďalšiu príležitosť? Pravdu nie je možné nahradiť názorom väčšiny, či prijatím verejnej mienky. Je len na nás, či prijmeme Božiu pravdu, alebo si vystačíme s vlastnými názormi a predstavami, ale potom je zbytočné sa čudovať.

Veľká noc nás učí, že cez kríž a smrť je cesta k vzkrieseniu. Cez bolesť a utrpenie sa dá prísť k radosti, cez obetu k víťazstvu. Život nám všetkým, ale nie rovnakou mierou, prináša i bolestné a ťažké chvíle. Byť šťastný nemusí znamenať byť bohatý a mať všetko, čo si práve zmyslíme.

Kiež sa nám darí v týchto dňoch, keď si viac uvedomujeme krehkosť nášho zdravia a života, lepšie chápať, že šťastný život nezávisí od materiálneho dostatku či nadbytku, že treba byť dôsledný v konaní dobra a v láske k Bohu a ľuďom, že pravé hodnoty sú pre život nevyhnutné, že ich môžeme mať, ako to chápali naši rodičia či starí rodičia, aj v skromnosti, nedostatku či biede; a dosiahnuť ich možno tým, že ich dávame. Ako hovorieval páter Angelus Senáši OFM Cap: „Radosť rozdávaním rastie.“

Majme odvahu byť k sebe pravdiví a žiť naplno pre Boha i ľudí, ako nám to ukázal Ježiš pri umývaní nôh apoštolom aj príkladom celého svojho života.

Ľudovít Košík

::::::::::

Ján Maršálek

Ľudovít Košík vo svojom zamyslení s vážnou starosťou a láskou k Cirkvi uvažuje o problémoch súčasnosti, o kríze, ktorá zasahuje do všetkých oblastí života, náboženskú sféru nevynímajúc. Vírusová pandémia dneška je výzvou a príležitosťou – výzvou na pokánie a príležitosťou na nápravu a obnovu v kresťanskom duchu... Bude azda prospešné pozrieť sa na vec trochu aj z iného uhla – to chcem v nasledujúcich riadkoch urobiť.

Kristova Cirkev prešla v doterajších dejinách mnohými skúškami a ohrozeniami. Súčasné ťažkosti teda nie sú ojedinelé a majú hlboké korene. Bolo by chybou myslieť si, že v minulosti šlo všetko hladko a priamočiaro a až v posledných desaťročiach došlo k akémusi zvratu či zlyhaniu. Cirkev vždy pripomínala bárku na rozbúrenom mori, len občas a nie nadlho prichádzali obdobia pokoja.

Skúšky a pokušenia majú svoj hlboký zmysel, slúžia na očistenie a – obrazne povedané – oddelenie zrna od pliev. Ako to svojho času múdro povedal francúzsky jezuita Henri Pinard de la Boullaye, verné duše sa nemusia báť: „Bohu nie je ťažšie vyhrať hroznú vojnu s hŕstkou ľudí ako s veľkou armádou. Všemohúcemu nejde o počet. To, čo požaduje, je jedine vernosť Kristovi“ (Ježiš a dejiny. Trnava, Posol Božského Srdca Ježišovho, 1944). A taliansky velikán Giovanni Papini zas napísal: „Keby prenasledovania, kataklizmy, apostázie, pohromy zredukovali Cirkev čo i na trinásť ľudí – koľko ich bolo na počiatku – a jeden z týchto ľudí by bol kňazom, katolicizmus by ešte vždy nebol mŕtvy a bol by rovnako katolícky, t. j. všeobecný...“ (Láska alebo smrť. Trnava, Spolok svätého Vojtecha, 1943).

Do tretice spomeniem súčasného velikána Cirkvi, kardinála Roberta Saraha, ktorý pochádza z Afriky, ale dobre pozná aj situáciu v Európe a inde vo svete. Jeho slová majú váhu, oplatí sa ich počúvať a prijať, môžu nám pomôcť zorientovať sa v bludisku dnešného pomýleného sveta. Kardinál nezamlčuje pravdu o boľavých skutočnostiach, v knihe Pane, zostaň s nami (Bratislava, Lúč, 2019) konštatuje, že mnohí kresťania sú zmätení a nevedia, čomu majú veriť, a dodáva, že „Cirkev prežíva temnú noc“, ktorá je spojená so spirituálnou krízou, krízou viery. Ale nezostáva pri takýchto konštatovaniach, poukazuje tiež na možnosti nápravy. Kresťanom, ktorí upadli do strachu a pochybností, odkazuje: „Nepochybujte! Pevne sa držte učenia Cirkvi! Vytrvajte v modlitbe! Diabol sa pokúša zasiať do nás pochybnosti o Cirkvi. Chce, aby sme ju vnímali ako ľudskú organizáciu v kríze. Pritom Cirkev je oveľa viac.“

Kardinál Sarah pripomína, že Cirkev nemôže zradiť, aj keď je plná hriešnikov, ona sama je bez hriechu, lebo je „pokračovaním Krista“. Nemali by sme sa pokúšať o očistenie Cirkvi vlastnými silami ani o vytváranie akýchsi frakcií, to by prinieslo rozdelenie: „Rozdelením a nenávisťou Cirkev nezmeníme. Ak ju chceme naozaj zmeniť, musíme najprv zmeniť sami seba. (...) Drahí priatelia, chcete pozdvihnúť Cirkev? Padnite na kolená! (...) Ak si myslíte, že vaši biskupi a kňazi nie sú svätí, buďte takí pre nich.“

Áno, kardinál otvorene hovorí o potrebe reformy – v Cirkvi nemá vládnuť väčšina, ale menšina svätých. Zároveň vystríha pred malomyseľnosťou. V súvise s Druhým vatikánskym koncilom zdôrazňuje, že napriek krízovým javom pokoncilového obdobia nesmieme koncil odmietať: „Naopak je nevyhnutné sa k nemu vrátiť a pozorne čítať oficiálne dokumenty, ktoré z neho vzišli.“ Opačný postup by viedol k rozkolu. Naša vernosť musí byť viazaná na Cirkev dneška, nie včerajška či zajtrajška – minulosť ani budúcnosť nie je v našej kompetencii.

Západná civilizácia prežíva veľkú krízu. To nemohlo nezasiahnuť veriacich a Cirkev. Úlohou kresťanov však nie je zachraňovať zomierajúci svet, veď nijaká civilizácia nemá prísľub večného trvania. Robert Sarah odkazuje: „Vaše poslanie spočíva vo vernom a neochvejnom zachovávaní viery, ktorú ste dostali od Krista. Iba tak, hoci si to neuvedomujete, zachránite dedičstvo mnohých storočí viery. Nebojte sa, ak je vás málo. Nejde predsa o výhru vo voľbách alebo ovplyvnenie verejnej mienky. Ide o život podľa evanjelia.“

Máme byť soľou, nie cukrom zeme. Preto sa od nás žiada neochvejnosť a zachovávanie viery. Nemôžeme si osvojiť myslenie, ktoré sa zrodilo v ateistickom kontexte, nemôžeme ísť cestou kompromisov so svetskou ideológiou: „Našou úlohou nie je vytesať telo Cirkvi podľa našich úbohých predstáv. Nemáme tvoriť Cirkev. Je dielom Ježiša. Stačí zoškriabať všetky nánosy, ktoré sme svojimi hriechmi a kompromismi so svetom pridávali k jeho dielu, až sa pod nimi napokon stratila jeho krása. Áno, odstráňme všetky vrstvy svetskosti, zbabelosti a hriechov, ktoré pre očami všetkých ukrývajú svätosť, božskú nádheru a krásu Božej Cirkvi.“

Toľko z myšlienok kardinála Saraha. Na záver sa ešte vrátim k tomu, čo prežívame práve v týchto dňoch. Reakcie na nové vírusové ochorenie sú v mnohom protikladné. Vyskytujú sa obavy, že Cirkev – aj na Slovensku – vyjde z tejto skúšky oslabená. Tieto obavy sú do istej miery odôvodnené, predpokladali sme asi väčšiu silu a zomknutosť veriacich, asi aj väčšie odhodlanie hierarchov pri obhajobe našich práv, ale zároveň treba povedať, že sa na viacerých miestach prejavuje i statočnosť a obetavosť, čo dáva nádej na dobrý koniec. Napokon, všetka tá hystéria okolo koronavírusu ukazuje, že niekedy stačí naozaj málo a svet sa môže zmeniť.

Ján Maršálek

::::::::::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.