Dr. Jozef Tiso nebol nacista ani antisemita

Jozef Tiso v mladších rokoch

V druhom článku o Dr. Tisovi sa budeme zaoberať neoprávnenosťou obvinení na adresu prvého prezidenta Slovákov, ktorému sa neprávom pripisuje vina za smrť slovenských Židov počas druhej svetovej vojny.

Ak chceme úplne nezaujato a objektívne posudzovať túto problematiku, musíme vziať na vedomie niekoľko dôležitých skutočností. Dr. Tiso od začiatku odmietal plány na odsun Židov zo Slovenska. Dňa 6. 12. 1938 sa kvôli tomu dostal na zasadaní česko-slovenskej vlády v Prahe do rozporu s podpredsedom vlády, Slovákom Karolom Sidorom, ktorý sa vyslovil za radikálne riešenie „židovskej otázky“. Tiso vtedy Sidora dezavoval a podporil postoj vlády, ktorá odmietla prijať stanovisko v tejto veci.

V roku 1939 newyorský rabín Weiss poslal prostredníctvom Konštantína Čulena odkaz Slovákom: „My vieme, že v židovskej otázke v Európe ani na Slovensku nebudete rozhodovať vy. To je vec Hitlerova. Pracujte v tom smere, aby slovenské vládne kruhy nerobili viac, než sa od nich požaduje. Aby tam, kde budú môcť pomôcť, pomohli našincom. Keď my uvidíme túto ochotu, Slovensko bude môcť počítať s veľmi hodnotnými dolárovými objednávkami rozličných priemyselných výrobkov. Nám bude stačiť ochota Slovákov.“ (Citované podľa: Ďurica M. S.: Andrej Hlinka a Jozef Tiso. Politická kontinuita alebo zlom?, s. 9.)

Keď Čulen tlmočil tento odkaz slovenskému prezidentovi po svojom návrate z USA, Dr. Tiso odpovedal: „Aj bez ich žiadosti budeme robiť iba to, čo budeme musieť. Nikdy nepôjdeme s nadšením za tieto hranice.“ (Citované podľa: Ďurica M. S.: Andrej Hlinka a Jozef Tiso. Politická kontinuita alebo zlom?, s. 9.)

Dr. Tiso nikdy nepodpísal nariadenie č. 198/1941z 9. septembra 1941 o právnom postavení Židov, známe ako „Židovský kódex“. Naopak, „významne zmiernil dôsledky tohto nariadenia tým, že na jeho naliehanie bol do textu nariadenia vsunutý § 255 o prezidentských výnimkách, resp. možnosť prezidenta udeliť postihnutým Židom oslobodenie z ustanovení tohto nariadenia“ (Tomeček R.: Slovenský katolícky kňaz a prezident Jozef Tiso (1887–1947)).

V záujme vytvorenia pravdivého obrazu Dr. Tisa však treba priznať, že Dr. Tiso mal voči Židom kritický postoj. Nie bezdôvodne. Židovská minorita predstavovala v slovenskej spoločnosti privilegovanú kastu s neúmerne veľkým majetkom. Vlastnila významný podiel slovenských podnikov, niektoré priemyselné odvetvia mala dokonca prevažne vo svojich rukách. Napríklad hlavný podiel drevospracujúceho priemyslu na Slovensku bol pred vznikom Slovenského štátu „v rukách inonárodného, najmä židovského kapitálu. Išlo napríklad o firmy J. F. Glesinger, Reiner a Mandula, Lichtenstein a Wilček a iné“ (Drevársky priemysel na Slovensku prežil od stredoveku).

V deň vzniku Slovenského štátu Židia na Slovensku vlastnili 100 percent priemyselných liehovarov, 80 percent drevárskych a takmer 50 percent družstevných podnikov, 38 percent píl a 21 percent živnostenských koncesií, takže 3,5 percentu slovenských Židov patrilo približne 50 percent národného majetku (porov. Novanská Kručayová K. – Švecová A.: Arizácia – negácia práva na vlastníctvo v Slovenskom štáte (1939–1945), s. 95).

Dr. Tiso na to neraz poukazoval, no antisemitizmus kategoricky odmietal. Sám sa vyjadril: „Som za obmedzenia ich hospodárskej moci, lebo je neudržateľné, aby 3,5 percenta občanov vlastnilo skoro 50 percent národného majetku, ale neľudskosť zamietam! Aj váš kódex“ (Cagáň I.: Jozef Tiso a Židia – úlomky zo zamlčiavaných skutočností).

Tomuto svojmu postoju sa Tiso nikdy nespreneveril. Nikdy neakceptoval drastické riešenie „židovskej otázky“ a to bolo príčinou turbulencií na slovenskej politickej scéne. Vo vypätej situácii Alexander Mach podal demisiu, čím poskytol Hitlerovi zámienku po prvý raz osobne zasiahnuť do slovenskej politiky. Tiso musel 28. 7. 1940 pricestovať do Salzburgu, kde ho Hitler prinútil odvolať ministra vnútra a zahraničia SR Ferdinanda Ďurčanského a menovať dvoch nových ministrov. Ministerstvo vnútra pripadlo Machovi a ministerstvo zahraničia Tukovi.

Znechutený Tiso sa rozhodol abdikovať z postu prezidenta SR a utiahnuť sa do ústrania. Od tohto kroku ho však odrádzali nielen všetci významní politickí činitelia, ale aj jeho cirkevný predstavený, biskup Dr. Karol Kmeťko, v obave, že po jeho odstúpení sa nenájde na slovenskej politickej scéne osobnosť, ktorá by brzdila extrémistov a chránila krajinu i jej obyvateľov pred omnoho väčším zlom. Na toto naliehanie sa Dr. Tiso rozhodol zotrvať v úrade a niesť svoj kríž až do konca. Takéto riešenie však neuspokojilo Macha a Tuku, ktorí sa usilovali úplne odstaviť Dr. Tisa a do úradu slovenského prezidenta dosadiť Tuku. Preto sa pokúšali od augusta 1940 organizovať proti prezidentovi komplot. Lenže tieto zákerné prípravy boli prezradené a aj toto utvrdilo Jozefa Tisa v presvedčení, že musí ostať prezidentom. Jeho otrasenú pozíciu však využili Tuka s Machom na presadzovanie radikálneho riešenia „židovskej otázky“.

Lenže prezident Tiso nezmenil svoj osobný postoj a Berlín opakovane dostával hlásenia nemeckých agentov o neochote prezidenta Tisa presadzovať tvrdé opatrenia proti slovenským Židom. Situácia sa vyhrotila natoľko, že nemecký vyslanec v Bratislave Ludin 4. februára 1941 oficiálne intervenoval u Tisa, aby neodporoval upevneniu moci a vplyvu ministerského predsedu Tuku, presadzujúceho na Slovensku požiadavky nemeckých nacistov. Na to mu Tiso odpovedal: „Obmedzenie môjho vplyvu by sa mi stalo neznesiteľným v tom okamihu, keby som sa musel bezmocne prizerať takému vývinu, aký nemôžem vo svojom svedomí zodpovedať pred slovenským národom“ (Ďurica M. S.: Andrej Hlinka a Jozef Tiso. Politická kontinuita alebo zlom?, s. 7).

Všetky uvedené fakty nás oprávňujú čo najrozhodnejšie odmietať všetky pokusy démonizovať toto obdobie slovenských dejín. Slovenská republika bola štátom s politickým zriadením mimoriadne ľudomilným na vojnové pomery. Tresty smrti boli udeľované výlučne v neprítomnosti, takže žiadne politicky motivované popravy sa tu de facto počas druhej svetovej vojny nevykonali. Boli síce vykonané popravy osôb, ktoré sa zapojili do Slovenského národného povstania, ale tieto popravy mali na svedomí výlučne nemecké orgány.

Ako uvádza Rychlík, počet perzekvovaných osôb v období druhej svetovej vojny na Slovensku bol pomerne nízky v porovnaní s inými Nemcami okupovanými krajinami, či inými nemeckými satelitmi (Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko), ale aj „v porovnaní s represáliami komunistického režimu po roku 1948...“ (Rychlík J.: Perzekúcia odporcov režimu na Slovensku 1938–1945. /K problematike charakteru ľudáckeho režimu/ In: Slovenská republika 1939–1945 očami mladých historikov. IV. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Banská Bystrica 14.–15. apríla 2005, s. 134).

Vznik nacistických vyhladzovacích táborov rozhodne nemožno pripisovať slovenským politikom. Je všeobecne známy a nespochybniteľný fakt, že iniciatíva odvážať Židov do koncentračných táborov vzišla zo strany Nemcov a Slovenská republika ako vazalský štát nacistického Nemecka nemohla transportom zabrániť. Ani omnoho silnejšie národy, ako napríklad Francúzi, nedokázali Nemcom v tomto zámere odporovať. Navyše nikto nevedel, že Židov odvážajú do vyhladzovacích táborov. Nevedeli to dokonca ani samotní Židia.

Ja sám som svojho času takéto presvedčenie nadobudol pri návšteve bývalého koncentračného tábora Osvienčim. Spolu s inými účastníkmi exkurzie v tamojšom múzeu som videl jednu miestnosť s množstvom kuchynských mlynčekov a iných potrieb do domácnosti, ktoré v koncentračnom tábore ostali po mŕtvych Židoch. Židia podľa našej sprievodkyne skutočne verili tomu, že v novej vlasti budú môcť slobodne žiť a preto si pre začiatok v cudzom prostredí zobrali so sebou najnevyhnutnejšie potreby do domácnosti. Toto považujem za jednoznačný, aj keď nepriamy dôkaz, na základe ktorého som nadobudol presvedčenie, že Židia naozaj verili, že budú môcť v novom prostredí slobodne žiť. Veď načo by si zobrali so sebou do Osvienčimu kuchynské potreby, ak by boli vedeli, že nebudú môcť slobodne existovať v cudzom prostredí?

Dnes je už nezvratne dokázané, že slovenskí politici zo začiatku vôbec nevedeli o  vyhladzovacích táboroch nacistov. Skutočná pravda o Osvienčime sa k slovenskej vláde a k slovenskému prezidentovi dostala „až v máji 1944. Vtedy sa dvom slovenským Židom, a to Walterovi Rosenbergovi z Topolčian a Alfredovi Wetzlerovi z Trnavy, podarilo ujsť z tábora smrti Osvienčim – Birkenau, a následne došli až na Slovensko, kde spísali protokol o prežitých hrôzach. V tomto období však už vyše jeden a pol roka nebol zo Slovenska vyvezený ani jeden Žid“ (Tomeček R.: Slovenský katolícky kňaz a prezident Jozef Tiso (1887 - 1947)).

Dr. Tiso sa usiloval zachrániť pred smrťou čo najviac Židov. Vďaka jeho prezidentským výnimkám unikli istej smrti desaťtisíce Židov. Ich počet sa podľa rôznych prameňov pohyboval v rozsahu 35–40 tisíc. V telegrame nemeckého vyslanca Ludina do Berlína dňa 26. 6. 1942 sa uvádza, že „35 000 Židov získalo osobitné legitimácie“ (Heim S. Deutsches Reich und Protektorat Böhmen und Mähren Oktober 1941 – März 1943, s. 431).

Židia, vlastniaci tieto „osobitné legitimácie“, o ktorých Berlín informoval vyslanec Ludin, nemohli byť vysťahovaní z vlasti. Uvedený počet 35.000 Židov, ktorí boli uchránení pred transportmi, nachádzame aj v iných prameňoch, napríklad v dokumente z 30. júna 1942, ktorého autorom bol nemecký „poradca pre otázky Židov“ Dieter Wisliceny. V tomto dokumente je uvedený „údaj 35.000 Židov zostávajúcich na Slovensku“ (Tomeček R.: Slovenský katolícky kňaz a prezident Jozef Tiso (1887–1947)).

Židov, ktorí boli zachránení prezidentskými výnimkami Dr. Tisa, však mohlo byť ešte viac. Dr. Karol Murín, osobný tajomník slovenského prezidenta, vo svojich spomienkach okrem iného uvádza: „Od Dr. Antona Neumanna, šéfa prezidentskej kancelárie, ktorý pripravoval a predostieral prezidentovi žiadosti Židov o výnimky, viem, že ich udelil blízko 10.000. Ak rátame, že priemerná židovská rodina pozostávala zo štyroch členov, to znamená, že asi 40.000 Židov bolo zachránených prezidentskými výnimkami, lebo tieto sa vzťahovali aj na členov rodiny.“ (Citované podľa: Makyna P.: Anton Neuman z Púchova – šéf Tisovej kancelárie II.)

Mnohí obyvatelia Slovenska Židov ukrývali a tým ich zachránili pred istou smrťou. Výnimkou nebol ani slovenský prezident, pretože „podľa nemeckého historika a publicistu Wolfganga Venohra, Dr. Jozef Tiso vedel, že jeho sestra ukrývala židovskú rodinu. Výskyt osôb židovského pôvodu v slovenskom prezidentskom paláci neušiel pozornosti nemeckých agentov, ktorí o tom posielali informácie do Berlína“ (Tomeček R.: Slovenský katolícky kňaz a prezident Jozef Tiso (1887 - 1947)).

Krutú popravu prvého slovenského prezidenta odsúdili aj významné slovenské osobnosti so židovskými koreňmi. Patril k nim aj MUDr. Pavol Strauss (1912–1994), ktorý sa zriekol židovského náboženstva a stal sa katolíkom v roku 1942. Nespravodlivú popravu slovenského prezidenta kritizoval slovami: „Odsúdenie prezidenta Tisa a jeho tragický koniec je tragédiou slovenského národa. Bol to akt osobnej nenávisti, brutálnej bezcitnosti; a tragédia konca jeho života ostáva veľkou tragédiou slovenského národa. Bol to kňaz dobrý, čistý kňaz. A malo by sa všetko možné podniknúť, čo sa len dá, aby sa tá nepravda, ktorou bol odsúdený, odhalila, a dostalo sa jeho osobe, tej čistej osobnosti, satisfakcie a rehabilitácie“ (Tomeček R.: Slovenský katolícky kňaz a prezident Jozef Tiso (1887–1947)).

Viaceré významné svetové osobnosti sa vyjadrovali pozitívne o prvom slovenskom prezidentovi. Mníchovský kardinál Michael Faulhaber, v Nemecku známy odporca nacizmu, sa pred spojeneckou správou verejne zastal Tisa: „Pretože Dr. Jozef Tiso vo svojej krajine napriek mnohým ťažkostiam udržal živý náboženský život, prosím vás, aby ste ho nestavali na jednu úroveň s inými politickými vodcami bývalých nepriateľov spojeneckých mocností” (Bevers J.: Der Mann hinter Adenauer. Hans Globkes Aufstieg vom NS-Juristen zur Grauen Eminenz der Bonner Republik, s. 216).

Jeden z najvýznamnejších nemeckých znalcov komunizmu a fašizmu, nemecký historik a filozof Ernst Nolte, ktorý sám prežil nacistickú éru, v mnohých vydaniach svojho diela Die faschistischen Bewegungen (Fašistické hnutia), prvý raz publikovaného v roku 1966 v Mníchove, hodnotil Andreja Hlinku a Jozefa Tisa pozitívne: „Ani Andrej Hlinka, ani jeho nástupca Jozef Tiso neboli fašisti. Boli to katolícki kňazi, ktorí korenili v tisícročnej tradícii Cirkvi. Pre nich sekularizovaný štát, ktorý bol základom všetkých fašistických hnutí, bol odmietanou hrozbou. Vzbudzovanie slovenskej národnej osobitnosti pre nich znamenalo práve zachovanie a upevňovanie kresťanského štýlu života.“ (Citované podľa: Ďurica M. S.: Andrej Hlinka a Jozef Tiso. Politická kontinuita alebo zlom?, s. 10.)

Aj súčasní mladší slovenskí historici, nezaťažení minulosťou, sú v hodnotení vojnového samostatného štátu Slovákov objektívnejší ako ich predchodcovia. Jeden z nich, historik Ústavu pamäti národa Peter Jašek, považuje vznik Slovenského štátu 14. marca 1939 za najlepšie možné riešenie v danom historickom momente (porov. Historik: Vznik Slovenského štátu bol najlepším riešením).

Je smutné, že hodnotenie politického vývoja na Slovensku v rokoch 1939–1945 dodnes rozdeľuje Slovákov. V súčasnej dobe príslušníci iných národov hodnotia svoje vojnové dejiny omnoho objektívnejšie ako my, Slováci, ktorí chceme byť pápežskejší ako pápež. Komu to prospeje? Poznaniu pravdy určite nie. Tak načo je to dobré?!

Karol Dučák

::

Súvisiaci článok:

Dr. Jozef Tiso nechcel rozbiť spoločný štát Čechov a Slovákov

::

Literatúra:

1. Bevers J.: Der Mann hinter Adenauer. Hans Globkes Aufstieg vom NS-Juristen zur Grauen Eminenz der Bonner Republik, Berlin: Christoph Links Verlag, 2009. 240 s. ISBN 978-3-86153-518-8.

2. Cagáň I.: Jozef Tiso a Židia – úlomky zo zamlčiavaných skutočností. In: Nové slobodné Slovensko. Dostupné na internete: nss.sk.

3. Drevársky priemysel na Slovensku prežil od stredoveku. In: HN Expert. Dostupné na internete: hnonline.sk.

4. Ďurica M. S.: Andrej Hlinka a Jozef Tiso. Politická kontinuita alebo zlom? Dostupné na internete: ku.sk.

5. Heim S.: Deutsches Reich und Protektorat Böhmen und Mähren Oktober 1941 – März 1943. Berlin: De Gruyter Oldenbourg, 2019. 890 s. ISBN 978-3-11-036496-5.

6. Historik: Vznik Slovenského štátu bol najlepším riešením. In: Webnoviny.sk. Dostupné na internete: webnoviny.sk.

7. Kolektív autorov.: Slovenská republika 1939–1945 očami mladých historikov. IV. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Banská Bystrica 14.–15. apríla 2005. Banská Bystrica: Katedra histórie FHV UMB a Ústav vedy a výskumu UMB, 2005. 480 s. ISBN 80-8083-147-5. Dostupné na internete: ff.umb.sk.

8. Makyna P.: Anton Neuman z Púchova – šéf Tisovej kancelárie II. In: Puchovo dedičstvo. Dostupné na internete: puchovodedicstvo.sk.

9. Novanská Kručayová K. – Švecová A.: Arizácia – negácia práva na vlastníctvo v Slovenskom štáte (1939–1945). Dostupné na internete: karolinum.cz.

10. Tomeček R.: Slovenský katolícky kňaz a prezident Jozef Tiso (1887–1947). In: Konzervatívny denník Postoj. Dostupné na internete: blog.postoj.sk.