Nútený odchod františkánov zo Skalice

Ľudovít Košík

Františkáni pôsobili v Skalici s malými prestávkami, vynútenými morovými epidémiami a vojnovými stavmi, takmer 500 rokov. Zmienky o ich prítomnosti v meste sú už z roku 1442. V roku 1467 začali stavať kostol, ktorý bol posvätený 21. novembra 1484. Od roku 1561 tam bola zriadená aj vyššia rehoľná bohoslovecká škola. Kláštor mal význam pre obyvateľov mesta, pátri vykonávali pastoračnú činnosť v kostole a chodili slúžiť bohoslužby do okolitých obcí a kaštieľov, ktoré boli sídlami šľachty. Boli veľmi obľúbení, o čom svedčí fakt, že mnohí obyvatelia sa stali členmi tretieho rádu a viacerí Skaličania sa stali členmi rehole; svedčia o tom tiež odkazy v testamentoch pre kláštor. (1)

V  roku 1950 v kláštore bývalo sedem rehoľníkov: páter Inocent – Anton Mazán, narodený 27. mája 1906 v Bohuniciach, okres Ilava, predstavený kláštora; páter Emil – Alojz Masár, narodený 8. novembra 1920 v Korytnom, okres Nové Mesto nad Váhom, zástupca predstaveného, katechéta na národnej škole;  páter Jakub – Tomáš Vavrek, narodený 24. augusta 1899 v Liesku, ľudový misionár a katechéta na osobitnej škole; páter Alojz – Anton Čapkovič, narodený 28. apríla 1921 v Žiline, katechéta na gymnáziu; fráter Hypolit – Serafín Olašák, narodený v Mútnom 13. mája 1902, kuchár; fráter Felix – František Jurkovič, narodený 7. októbra 1900 vo Veľkých Levároch, organista, záhradník, miništrant; fráter Ignác Ferdinand Kassay, narodený 10. februára 1910 v Plaveckom Petre, organista, zakristián, záhradník. (2)

V  noci z  13. na  14. apríla  1950 sa  v rámci  akcie „K“, ktorá prebiehala v celom Československu, konala aj likvidácia františkánskeho kláštora v Skalici. O jej priebehu je možné sa dozvedieť aj zo situačnej správy okresného cirkevného tajomníka, uloženej v Štátnom archíve Bratislava, pobočka Skalica, z 18. apríla 1950.

Cirkevný tajomník píše:

„Akciu podľa inštrukcií sme dobre pripravili a v určitú hodinu cirkevný  tajomník pri ONV ako zmocnenec s veliteľom Štátnej bezpečnosti (ŠtB) a príslušníci Zboru národnej bezpečnosti (SNB), ľudových milícií prikročili k realizácii. Po niekoľkom zvonení sa ozval hlas rehoľníka, kto je a čo si prajem v nočnej hodine. Odpovedali sme, že prichádzame úradne ako cirkevný tajomník pri Okresnom národnom výbore (ONV)  za prítomnosti ŠtB, aby  otvorili. Pri  opätovnom naliehaní prišli otvoriť, ale už bolo badať, že na výzvu nereflektujú, boli rozoslaní príslušníci SNB a ľudové milície, aby sa pokúsili o prekĺznutie cez múr  kláštora, aby sme sa takto aj cez ich vôľu do kláštora dostali. Keďže menovaní z rehoľníkov otvorili dvere, oznámili sme, že v  akej veci k nim prichádzame, boli o veci vyrozumení riadne. Na  to sa ujal veliteľ  ŠtB slova a  vyrozumel rehoľníkov, že  im dáv 15–20  minút  čas, aby si zobrali potrebné veci (prádlo, doklady)  do  kufrov a aby sa riadne obliekli a pripravili sa k odchodu, že  budú odvezení do Sv. Beňadika.

Menovaní  však  boli  nejakí  zbrklí a liknaví, nevenovali pozornosť a až pri opätovnom  upozornení, že nemôžu preťahovať vec realizácie, sa presne dodržal čas im určený a rehoľníci opustili kláštor za doprovodu už určených predom členov SNB a ľudových milícií. Po odchode 6 rehoľníkov sa začal hľadať protištátny materiál. Po prehliadke sa zapečatili všetky dvere, začalo sa so súpisom inventáru. Boli nájdené peniaze, ktoré sa uložili do trezoru a ráno dané do depozitu TATRA banky v Skalici. Ďalej bolo zistené väčšie množstvo potravín  a z toho stravované bolo 60 osôb a to milicionári a členovia ŠtB. Ďalej sa spísal Živý  inventár, 1 krava, 6 ošípaných, 8 moriek,  3 moriaci, tiež je zachovaný stav sliepok a kohútov. Taktiež bolo nájdených 7 hl vína. Taktiež bol spísaný inventár v kostole, ako aj cenné predmety. Zistené bolo ešte z výťahu z  pozemnoknižného odd.  okresného  súdu  v Skalici  parcelné čísla  polí, ktorých rehoľa vlastní ako majetok sú to: vinohrady a orné polia, niektoré sú obrobené, zasiate, vinica tiež obrobená a niektoré pripravené na sadenie na zemiaky. Profesor, ktorý bol poverený ako správca Slovenským úradom pre veci cirkevné, bol ochotný túto funkciu prebrať, peniaze sa za jeho  prítomnosti sčítali je to obnos Kčs 249.965.60,-.“

Cirkevný tajomník ďalej píše: 

„Žiadam schválenie návrhu, aby bol schválený organista a to Vojtech Prokopius, t. č. v Skalici  ako osvetový  inšpektor. Menovaný je organista v Skalici a je aj člen KSS. Profesor (myslí tým  P. Alojza Čapkoviča, profesora na gymnáziu; pozn. autora) je veľmi ochotný, neradi by sme menovaného odtiaľto stratili, ale priali by sme si, aby dostal čo najskôr plat, aby mal v skutočnosti väčšiu chuť, ktorú prejavuje k nášmu ľudovo-demokratickému duchu.“ (3)

Cirkevný tajomník v situačnej správe vyprázdňovanie kláštora hodnotí takto:

„Akcia prebiehala v úplnom poriadku, nebolo žiadneho zhluknutia ľudí ani poburovania, ľudia sa iba v malých krúžkoch dozvedali, čo sa v noci stalo. V niektorých skupinkách sa hovorilo, že boli nájdené letáky a zbrane. Väčšina ľudí vôbec nevedela, čo sa v noci odohralo. To je možno pripísať aj tomu, že sme sa postarali o nerušený chod bohoslužieb. Tiež bolo vonku iba málo uniformovaných hliadok, lebo sme sa obávali prezradenia akcie. O to však viac bolo v uliciach príslušníkov SNB v civile, ktorí sa motali medzi ľuďmi a sledovali, ako sa situácia vyvíja a čo sa hovorí.“ (4)

Dňa 16. júna 1950 podáva cirkevný tajomník správu o odoslaní vecí rehoľníkom. (5)

Dňa 14. júla hlási cirkevný tajomník KNV, aby bola budova františkánskeho kláštora daná do užívania školstva, aby sa zabránilo národohospodárskym škodám. (6)

O likvidácii františkánskeho kláštora  v Skalici  som našiel v Štátnom  archíve  v Skalici uložené aj spomienky, ako ich vyrozprával po roku 1989 rehoľník, ktorý v Skalici po likvidácii aj zostal, najprv ako správca františkánskeho  kostola a neskôr ako kaplán, už spomenutý P. Alojz Anton Čapkovič. Z nich vyberám:

„Ja som učil na gymnáziu a opravoval som testy. Bolo pred polnocou, keď zazvonil zvonček od brány, mali sme domáci telefón a ozval sa cirkevný tajomník Petrovič, že niečo má vybaviť úradne. Ja som mu na to povedal: ,Pozrite sa, v noci sa neúraduje,҆ a položil som slúchadlo. Potom o pár minút zvonili znovu a išiel tam páter Inocent. Ja som išiel do svojej izby, kde som pokračoval v  opravách testov. No neprešlo ani štvrť hodiny, naraz niekto hlásil. Ako vnikli, kade vnikli, neviem. Boli tam príslušníci bezpečnosti, boli tam pomocníci bezpečnosti, milicionári, mali aj zbrane. Prvé  čo bolo, vošli do mojej izby dvaja a povedali: ,Vy tu zostanete, nebojte  sa,҆  ale všetko prehľadali.  Počul som klopanie na izby, no nesmel som z izby vyjsť. Tak som sa obliekol, oni medzitým všetko prezerali, naraz prišiel ďalší do izby a pýtal sa: ,Kde je ten ďalší páter?҆ Bol to páter Jakub Vavrek – nebol v izbe, zmizol, počul ten hrmot, tak sa schoval. Lenže oni siahli do postele a povedali, že posteľ má teplú. Po štvrť hodine páter prišiel, schoval sa na chóre. Všetci sa zbalili,  Povedali: ,Zoberte  si len najpotrebnejšie veci,  za tri dni sa vrátite.҆ Keďže som bol stále v izbe,  nevedel som, čo sa inde odohralo, tak po pol druhej hodine všetko bolo už preč, zostal som sám  medzi nimi v izbe. Doniesli mi kľúče od predstaveného, aby som otváral dvere. Ja hovorím: ,Ja tie kľúče tak poznám ako vy.҆ Ja som bol len normálny páter, učil som na škole, nemal som vedomosti, od čoho kľúče sú. Tak si potom chodili sami otvárať a našťastie bol tam jeden taký slušný z VB, povedal som mu, že si musím odpočinúť, mám ísť aj do školy, aj svätú omšu mám ráno a treba ráno zazvoniť. Povedal: ,Ja vám ráno zazvoním.҆ Tak mi zvonili, tri dni mi zvonili, tri dni som slúžil sväté omše, lebo som sa nesmel ani pohnúť. V kláštore som zostal z rehoľníkov úplne sám. Keď mi zazvonili na omšu  povedali  mi,  môžete  ísť slúžiť, ale nesmiete ani slova povedať. Tam boli ešte sestričky vedľa  kláštora v Štýbori (tak sa nazýval miestny starobinec) tie chodili na svätú omšu, ale keď som  dával sv. prijímanie tak som  pošepkal prestavenej: Príďte  do sakristie ako na spoveď. Tam som  jej potichu  povedal čo  sa stalo,  že nás zobrali a  ostal som sám.  Keď som skončil  svätú omšu, zavolal som do školy riaditeľovi, že dnes nemôžem prísť učiť. To bol piatok (zobrali nás zo štvrtka na  piatok), zostal som potom v kláštore vo svojej izbe. Čo robili: Aj v habitoch behali, poobliekali si habity v kláštore, v pivnici vínko popíjali, bol tam hurhaj. Zaujímavé bolo, že neboli násilní. Však čo sme mali robiť. Oni mali so sebou aj zbrane, mysleli si, že s nimi budeme bojovať. V kláštore som ostal od piatku do nedele. Potom mi povedali, že tam nemôžem zostať: ,Pôjdete na faru.҆  Tak som išiel na  faru. Bol tam vtedy dp. Kezmayer, neprijal ma nijak moc milo, ale keď videl, aká je situácia, potom súhlasil. Mal som na starosti kláštorný kostol a filiálky. Kláštor ohradili od kostola. V kláštore bola krásna knižnica, ktorej obsah popísal františkán P. Vševlad Gajdoš (7), boli tam cenné knihy, asi po dvoch, po troch týždňoch knižnicu  odvážali. Nemali úctu k literatúre. Potom som už žiadny styk s františkánmi nemal. Stretol som sa s P. Emilom (Masárom), lebo ten potom prišiel na krátku chvíľu aj do  Skalice.  Keď p. farára dali  do dôchodku (ten bol sústredený v Močenku, menovali  tam  P. Cubínka, ďalšieho františkána, ten pôsobil ako správca fary v Skalici do roku 1960, potom bol preložený do Sv. Jura a tam bol 30. decembra 1965 na fare zavraždený za dodnes neobjasnených okolností), on učil  miesto  mňa  potom na gymnáziu. 14. apríla som dostal hneď menovanie z biskupského úradu za správcu kláštora. V Skalici som bol až do r. 1957.“

Potiaľ  spomienky P. Čapkoviča, ktorý potom pôsobil krátko ako kaplán v Topoľčanoch a ako správca fary v Dolnej Krupej. Na dôchodku žil v Trenčianskych Bohuslaviciach. (8)

Rehoľníci, ktorí pôsobili v kláštore, postupne odchádzali z tohto sveta: Fr. Felix Jurkovič 23. októbra 1961 v Lučenci, P. Jakub Vavrek 17. augusta 1964 v Poľanovciach, Fr. Ignác Kassay v Rúbani 20. mája 1973, P. Emil Masár 5. júna 1975 ako správca fary vo Veľkej Lehote, Fr. Hypolit Olašák 17. januára 1979 vo svojom rodisku v Mútnom, P. Inocent Mazán 30. decembra 1981 v Žiline. (9)

Nie je možné vyčísliť obrovské škody, ktoré v dôsledku Barbarskej noci nastali v oblasti materiálnej, ale predovšetkým morálnej a duchovnej. Tisícročná práca rehoľníkov v prospech slovenskej a českej spoločnosti v kostoloch, kláštoroch, školách, internátoch, nemocniciach, starobincoch a ďalších inštitúciách bola násilne na štyridsať rokov prerušená a väčšina rehoľníkov bola zaradená na dlhé roky do väzení, PTP a internácií, nútených prác; len máloktorým bol umožnený život v dôstojných podmienkach. Niektorým sa podarilo emigrovať. Len malá časť z tých, ktorí boli z kláštorov vyhnaní, sa dožila času, keď sa mohli do svojich kláštorov vrátiť. Vďaka tomu, že sa nedali zlomiť, a vďaka veľkej statočnosti a obetavosti mnohých z nich dnes môžu rehoľníci slobodne pôsobiť.

V Skalici v roku 1950 popri františkánoch pôsobili aj milosrdní bratia, ktorí boli odvedení z nemocnice v roku 1955, a sestry sv. Kríža, tie boli odsunuté z nemocnice v roku 1956 a z domova dôchodcov v máji 1972.

V súčasnosti má františkánsky kláštor v prenájme od rehole mesto Skalica, je v ňom umiestnená základná umelecká škola, štátny archív, je v ňom zriadená galéria, bývalý refektár slúži ako koncertná miestnosť, v kuchyni je zriadená výrobňa skalickej špeciality – trdelníkov, je tiež využívaný na konanie spoločenských a kultúrnych podujatí. Kostol je v správe miestnej fary a konajú sa v ňom pravidelne bohoslužby. 

Ľudovít Košík

Literatúra:

(1) Šátek Jozef, Dr: Náboženské pomery v Skalici od reformácie do jozefinizmu; Trnava, 1946.

(2) Ministerstvo vnútra SR – Štátny archív Bratislava, pobočka Skalica: Fond ONV Skalica, Cirkevné r. 1950.

(3) Ministerstvo vnútra SR  - Štátny archív Bratislava, pobočka Skalica: Fond ONV Skalica, Cirkevné r. 1950

(4) Sedláčková Danica: Posledná noc rehoľníkov Rádu sv. Františka v Skalici; Katolícke noviny, 30. apríla 1995

(5) Ministerstvo vnútra SR – Štátny archív Bratislava, pobočka Skalica: Fond ONV Skalica, Cirkevné r. 1950.

(6) Ministerstvo vnútra SR – Štátny archív Bratislava, pobočka Skalica: Fond ONV Skalica, Cirkevné r. 1950.

(7) Skalica v minulosti a dnes: Gajdoš V. J. Z dejín františkánskej knižnice; Bratislava, 1968, s. 211–223.

(8) Ministerstvo vnútra SR – Štátny archív Bratislava, pobočka Skalica: uložený rukopis rozhovoru s P. Alojzom Čapkovičom.

(9) www.frantiskani.sk