Svet bez viery

ZÁPISNÍK (14/2020)

Krajina sa nestáva pustou iba zánikom telesného života, ale aj života duchovného. Svet bez viery, bez živého náboženstva a plodivej kultúry predstavuje duchovnú púšť. Takýto svet, akokoľvek bohatý, akokoľvek technicky vyspelý, nemá budúcnosť, smeruje k zániku. Striedanie, reprodukovanie, prepočítavanie čohokoľvek nemá potenciu vývoja a nič skutočne životaschopné nevznikne ani zo synkretizmu. Plodivú silu má iba to, čo je pôvodné a čisté.

Spolu s Oswaldom Spenglerom môžeme povedať, že civilizácia, ktorá prestáva rešpektovať vlastné limity, pohŕda svojimi koreňmi a odlučuje sa od nich, prestáva zároveň normálne fungovať – nafukuje sa, aby napokon spľasla. Človek našich čias je duchovný nomád – bez domova, bez ukotvenia a kultúrneho hniezda, oddelený od koreňov. A z faktu vykorenenia vyplýva jav, ktorý je čoraz zrejmejší – „neplodnosť civilizovaných ľudí“. Podľa Spenglera sa tento jav nedá vysvetliť každodennou kauzalitou, ako sa o to pokúša moderná veda, je to jav odzrkadľujúci „metafyzický obrat k smrti“.

„Posledný človek svetových miest už nechce žiť; zrejme chce ako jednotlivec, ale nie ako typ, ako množina; v tejto súhrnnej bytosti vyhasína strach pred smrťou. To, čo pravého roľníka zachváti hlbokou a nevysvetliteľnou úzkosťou, myšlienka na vymretie rodu a mena, stratilo svoj zmysel... Deti nie sú nielen preto, že sa stali nedosiahnuteľnými, ale hlavne preto, lebo až do krajnosti vystupňovaná inteligencia už nenachádza žiadne dôvody na ich existenciu“ (Oswald Spengler: Zánik Západu).

::

Dostávame sa k ďalším paradoxom vykorenenej spoločnosti. Jednotlivec sa bojí smrti, nechce ju vidieť, nechce o nej premýšľať, ale pritom svojím spôsobom života predurčuje koniec svojho rodu, národa i kultúry. Myslenie spútané racionalizmom človeka vedie do iracionálneho sveta kvázi vedeckých teórií a odborných riešení. Ľudský rozum, vraj vymanený zo zovretia metafyziky, stráca povedomie o múdrosti a nenachádza žiaden uspokojivý životný smer. Dochádza k hodnotovému pomäteniu. Ale to už z dejín poznáme: „Na tomto stupni sa začína vo všetkých civilizáciách štádium desivého vyľudňovania. Mizne celá pyramída ľudstva schopného kultúry... Nakoniec zostane len primitívna krv, avšak olúpená o svoje silné a na budúcnosť bohaté prvky“ (Oswald Spengler: Zánik Západu).

::

Miznúce kultúrne osobitosti uvoľňujú priestor globalizácii. Svojské kultúrne črty a zvyky zanikajú. Obrazne povedané: z mnohých čarokrásnych bystrín, potokov a riek sa stáva jeden mútny veľtok, v ktorom dominuje nízka kultúra konzumu. Tento veľtok chce pohltiť všetko, preto je čoraz ťažšie ísť proti prúdu, ísť k prameňu; a mnohí pochybujú, či ten prameň ešte vôbec môže dať čistú živú vodu.

Ján Maršálek

::

Predchádzajúci: ZÁPISNÍK (13/2020)

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!