Svet v kríze

ZÁPISNÍK (17/2020)

Kríza, ohrozujúca samotnú existenciu západnej kultúry a civilizácie, má viacero aspektov – politický, ekonomický, demografický, sociálny, ale predovšetkým morálny. Vo svete bez hraníc, noriem a pravidiel sa rozmáha neistota a vláda bezcharakternosti. Je to zároveň kríza dôvery a tiež kríza zmyslu – človek nevie, čomu a komu má veriť, nenachádza pevné orientačné body a v konečnom dôsledku ani zmysel svojho života, hádam s výnimkou zhromažďovania peňazí a pracovných či kariérnych úspechov. Dôsledky sú alarmujúce: „V Európe sa každý rok približne 50 000 ľudí rozhodne vziať si život a vo väčšine európskych krajín je najviac percentuálne zastúpená smrť mladých ľudí a detí spôsobená samovraždou. Ak je zmysel života relatívny, je ešte dôvod žiť, keď život ukáže svoju tvrdosť?“ (Aldo Giordano: Iná Európa je možná).

::

Relativistická mentalita spôsobuje škody v celom spektre žitia. Ako sa môžeme na niečom dohodnúť, ak nenachádzame spoločné hodnoty? Ak neexistuje nič večné a nemenné, sme nútení stavať na piesku – naše dielo sa teda skôr či neskôr zrúti. Aj politické koncepcie opierajúce sa výlučne o volebný úspech a priazeň väčšiny sú postavené na piesku.

Nečudo, že dnešní politici preferujú krátkodobé riešenia, spravidla nepresahujúce dĺžku volebného obdobia. Spoliehajú sa na byrokraciu a rady odborníkov, ale chýba im dlhodobá stratégia, ako aj ideová výstuž, ktorá by dala ich činnosti jasný smer a zacielenie. Politika prestala byť poslaním, zmenila sa na úrad, ktorý treba rýchlo využiť – časté striedanie garnitúr len zosilňuje potenciál korupcie.

::

V tej časti Európy, ktorá nebola pod nadvládou komunistov, sa niekoľko desaťročí – fakticky od skončenia druhej svetovej vojny – striedali pri moci strany kresťanských a sociálnych demokratov. V posledných rokoch dochádza k zmene. Takzvané štandardné či tradičné politické strany skostnateli, stratili tvár. Oportunizmus, byrokratizmus, politikárčenie a zištné kompromisy ich priviedli na okraj priepasti. Do popredia sa tlačia nové politické hnutia, zväčša nevyhranené a populistické, ale v niektorých prípadoch i vyhranené a radikálne – žnú úspech, pretože pružnejšie reagujú na zmenenú situáciu, na výzvy a problémy súčasnosti. Z toho vyplýva nestabilita politickej scény: „Spoločenský dynamit je rozdaný, čaká sa na výbuch“ (Roman Michelko: Eseje o kríze).

::

Politika bola zrejme vždy o niečo špinavšia v porovnaní s inými oblasťami spoločenského života. Predsa len, lákadlo moci je silné a zvodné. Súčasná situácia je však odlišná v tom, že sa z povedomia ľudí vytratil božský imperatív, chýba najvyššia autorita stanovujúca, čo je dobré a čo zlé. Dnešní politici sa už ani nesnažia skrývať svoje prešľapy v osobnom či rodinnom živote. Ak sa ešte donedávna netolerovala vo vysokej politike manželská nevera alebo neusporiadaný promiskuitný život, dnes sa to nepovažuje za problém. Aj do najvyšších ústavných funkcií sa na základe „vôle väčšiny“ dostávajú ľudia so životopisom, ktorý by ich v minulosti jednoznačne diskvalifikoval. Niečo ako mravná bezúhonnosť sa dnes nenosí. A tak aj politika vyzerá – je to neraz prehliadka prazvláštnych ľudských typov a doslova nebezpečných názorov.

::

Pripomeňme, že politika by mala byť službou, do ktorej sa vstupuje s pocitom bázne a zodpovednosti. Aj politici by mali byť začlenení do istej hierarchie, do hierarchického usporiadania sveta, ktorého účelom je zachovanie poriadku a spravodlivosti v duchu pravdy.

Ján Maršálek

::

Predchádzajúci: ZÁPISNÍK (15–16/2020)

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!