Nosenie rúška je v rozpore s našou kultúrou

Kresba: Vlado Javorský

Nikto rozumný nepopiera realitu: doteraz nepoznaný vírus, ktorý sa za uplynulé mesiace celosvetovo rozšíril, škodí ľudskému organizmu. A je nepodstatné, či bol alebo nebol umelo vytvorený. Treba sa proti nemu brániť. Isté opatrenia, aj vo forme zákazov či príkazov, sú teda namieste, sú výrazom zodpovednosti a normálnosti.

Lenže mnohé reakcie, vyvolané novým koronavírusom, hranice normálnosti prekračujú. Veľký podiel na tom má mediálna hystéria, spojená so zveličovaním a nevyváženým informovaním, taktiež nekompetentnosť vzájomne sa provokujúcich politikov, ako aj nekritické preferovanie takzvaných odborných riešení, úzko zameraných, ktoré nezohľadňujú záujmy celku (štát predsa nemôžu riadiť epidemiológovia!).

Jedným z neprimeraných opatrení je celoplošná a dlhodobá povinnosť nosenia rúška. Nepochybne, v určitých situáciách je rúško na tvári odôvodnené, povedzme pri lekárskych zákrokoch alebo pri priamom styku s nákazlivo chorým, čo však nemožno povedať o vynucovaní jeho používania vždy a všade.

Stačí sa pozrieť okolo seba – ľudia majú rúško zavesené na uchu či krku, potom ho niekam odložia, aby si ho vzápätí – napríklad pred vchodom do obchodu – nasadili. O hygienickosti či nebodaj sterilite sa pritom naozaj nedá hovoriť, práve naopak, zvyšuje sa riziko (bakteriálnej) infekcie. Je naivné myslieť si, že obyčajný pracujúci človek má možnosť – v záľahe každodenných povinností – rúško si pravidelne vymieňať a udržiavať ho v dokonalej čistote.

Vo Výzve vláde na návrat života do normálnych koľají, ktorú podpísalo niekoľko osobností kultúrneho, spoločenského i politického života, sa spomínajú ďalšie negatívne účinky nosenia rúška – prepotenie, kožné problémy, sťažené dýchanie – a poukazuje sa i na psychosociálny dopad takejto direktívy.

Nie je to tak dávno, čo sa fakticky v celej Európe hodne diskutovalo o zákaze zahaľovania si tváre na verejnosti. Zástancovia zákazu argumentovali najmä bezpečnostnými dôvodmi. Časti oblečenia, ale aj rôzne kukly a masky, ktoré zakrývajú tvár, sťažujú identifikáciu osôb aj ochranu verejného poriadku (výtržnosti, násilné demonštrácie, lúpežné prepadnutia, teroristické činy).

Popritom sú nezanedbateľné kultúrne aspekty problému. Zakrývanie si tváre je (až na drobné výnimky) nesúladné s európskymi zvyklosťami, protirečí našim tradíciám a vo všeobecnosti pôsobí rušivo. Človek s maskou, „človek bez tváre“ akoby nemal meno – je anonymný, podozrivý, nedôveryhodný. Nútenie niekoho zakryť si tvár znamená v našom kultúrnom prostredí znižovanie jeho dôstojnosti. Je to úkon degradácie, poníženia človeka.

A do toho prichádza „preventívno-hygienická“ požiadavka, ktorá sa nebadane mení na divnú módu či dokonca podmienku spoločenskej akceptácie, aby ľudia takmer vždy a všade nosili rúško. Je to znak vykorenenosti a duchovnej prázdnoty dnešného sveta. V tomto kontexte sú príznačné slová hlavnej odborníčky ministerstva zdravotníctva pre epidemiológiu, ktoré zazneli pred niekoľkými dňami na tlačovej konferencii, mimochodom s účasťou predsedu vlády: „Rúška sa tak ľahko nezbavíme, je to možno na niekoľko rokov, možno doživotne...“

Vo viacerých európskych štátoch platí zákaz zahaľovania si tváre na verejnosti. Ako už bolo povedané, ide o vec verejnej bezpečnosti, ale aj kultúrnych noriem a zvyklostí, identity a slobody. Súčasná tendencia, ktorá chce z nosenia rúška spraviť čosi normálne a obvyklé, je prejavom antikultúrnej scientokracie.

Sme schopní uvedomiť si to?

Ján Maršálek

::

Súvisiace články:

Výzva vláde na návrat života do normálnych koľají

O koronavíruse úplne inak

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.