Boj s veternými mlynmi Igora Matoviča

Kresba: Andrej Mišanek

Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha patrí k najslávnejším postavám svetovej literatúry. Tohto literárneho hrdinu stvoril začiatkom 17. storočia španielsky renesančný spisovateľ, prozaik, dramatik a básnik Miguel de Cervantes y Saavedra.

Don Quijote de la Mancha z Cervantesovho románu je rojko, svojou mravnosťou vysoko prevyšujúci rovesníkov a bojujúci za pravdu a spravodlivosť aj za cenu potupných porážok a bolestných neúspechov. V mladosti priam hltal rytierske romány a časom mu od neustáleho bdenia a sústavného čítania vyschol mozog. 

Celkom, chudák, prišiel o rozum a stal sa smutnou karikatúrou šľachetného rytiera. V jeho vyšinutej fantázii sa všedný život pretvára na vysnívanú skutočnosť plnú dobrodružstiev, na ktoré Don Quijote dopláca vlastnou potupou. Použijúc hrdzavé a rozpadnuté zvyšky zbroje po predkoch, ktoré považuje za pancier, vysadne na úbohého vychudnutého koňa, ktorého považuje za bujnú paripu, aby išiel do sveta naprávať krivdy a brániť utláčaných. Jeho chorobná fantázia vidí vo všetkom grandiózne dobrodružstvá alebo čary. Preslávi sa svojím bojom s veternými mlynmi, omylom ich považujúc za zlých obrov, ale aj inými vyšinutými činmi. Čriedu oviec považuje za nepriateľské vojsko, pokojných mníchov za čarodejníkov, takže jeho počiny, ktoré koná v mene svojej úprimnej snahy o nastolenie spravodlivosti a oslobodenie utláčaných, prinášajú opačný efekt.

Aj na Slovensku máme rytiera Dona Quijota. Nie je to Španiel, ale Slovák a volá sa Igor Matovič. Áno, uhádli ste, ide o nášho súčasného predsedu vlády. Aj on sa pohybuje viac vo vysnívanom svete, na hony vzdialenom od reality života bežných obyvateľov Slovenska, aj keď rytierske romány s najväčšou pravdepodobnosťou nečítal. Ale presne tak ako jeho veľký španielsky pravzor, aj on bojuje s veternými mlynmi, ktoré vo svojich virtuálnych predstavách považuje za nebezpečných obrov.

Jeden z tých pomyselných veterných mlynov má označenie Covid-19 a straší nášho premiéra zrejme aj v snoch. Pre tohto domnelého obra už náš pán premiér prevrátil naruby celé Slovensko. Jeho nepremyslené zásahy do fungovania štátu narobili rozsiahle škody a pobúrili nemalú časť obyvateľov Slovenska.

Od samého začiatku, od nástupu do funkcie premiéra, robí náš novopečený predseda vlády viac škody ako úžitku. Snaha zaviesť na Slovensku pred veľkonočnými sviatkami takzvaný lockout, šikanovanie ľudí v nedôstojných podmienkach povinnej štátnej karantény, zbabraná e-karanténa, snahy o politizáciu polície, prokuratúry i štátnej správy, nespočetné urážky kritikov, ignorovanie predvolebných sľubov o boji proti Pente a oligarchom, koketovanie s mimovládnou SMK, ale aj mnohé iné hrubé prešľapy súčasného premiéra narobili veľa zlej krvi.

Doslova katastrofálne boli zásahy Igora Matoviča do ekonomiky, ktoré pripomínali počínanie slona v porceláne. Boli zatvorené viaceré podniky, čiastočne vinou globálneho prepadu ekonomiky, ale do značnej miery aj vinou nesprávnych krokov predsedu vlády SR Igora Matoviča, predovšetkým ním zavineného spomaleného otvárania slovenskej ekonomiky. Amatérske počínanie premiéra napokon spôsobilo napätie aj v samotnej vládnej koalícii, aj podpredseda vlády pre ekonomiku a minister hospodárstva Richard Sulík upozorňoval na devastačné účinky zhubných krokov vlastného predsedu vlády.

Vinou diletantského počínania premiéra sa mnohí podnikatelia dostávajú do existenčných problémov. Bolo potrebné rýchlo im pomôcť, avšak vláda Igora Matoviča doslova zaspala v prijímaní potrebných opatrení na oživenie ekonomiky. Pomoc prichádzala pomaly a v nedostatočnej miere. Dôsledkom toho je prepad ekonomiky.

Ukazuje sa, že nový koronavírus ani zďaleka nie je takou hrozbou, ako to prezentovali rôzne médiá. Omnoho viac ľudí umiera na iné ochorenia a podiel nového koronavírusu na celkovej úmrtnosti obyvateľstva Slovenska je zanedbateľný. Katastrofické scenáre, ktoré nám tu sprostredkovala vláda pod vedením premiéra Matoviča, sa ukázali ako kamufláž. Krutým paradoxom je, že boj nášho premiéra, posadnutého fixnou ideou zachrániť čo najviac ľudí pred pandémiou Covid-19, prináša viac obetí ako samotný koronavírus. Vinou jednostranného zamerania nášho zdravotníctva na boj s pandémiou totiž dochádzalo k zvýšenej úmrtnosti pacientov na iné, často aj banálne ochorenia.

Igor Matovič si zrejme ešte stále neuvedomil, že pred pandémiou nemôžeme ujsť. Tým, že zavrieme obchody a ochromíme služby obyvateľstvu, vírus neporazíme. Ten vírus tu ostane, aj keď sa všetci zavrieme do karantény.

Keď sledujem počínanie nášho premiéra, nevdojak mi napadá ďalšie paralela: s „premúdrym“ hrúzikom z jednej bájky ruského spisovateľa Michaila Jevgrafoviča Saltykova-Ščedrina. Ten hrúzik bol poučený svojím umierajúcim otcom, že ak sa nechce dostať do polievky, alebo stať sa potravou šťuky, mal by byť v živote opatrný. Hrúzik si ponaučenie otca berie k srdcu a rozhodne sa prežiť svoj život nepozorovane, tak aby zomrel prirodzenou smrťou rovnako ako jeho otec i mať. Nezostane však len pri rozhodnutí. Hrúzik pristúpi aj k praktickým krokom. Vyhĺbi si noru, do ktorej sa zmestí len on sám, takže sa tam nedostane nijaká dravá ryba, aby ho mohla zožrať. Rozhodne sa tiež vychádzať len v noci, keď všetci spia, alebo popoludní, keď už sú podľa neho všetky dravé ryby sýte. Lenže predpoludním ostatné ryby zožerú všetku potravu a hrúzikovi takmer nič nezvýši, preto sústavne hladuje. Lenže zaumieni si radšej sa s prázdnym žalúdkom triasť vo svojej nore ako sýty prísť o život. Takto prežije vyše sto rokov. Ale keď umiera, ležiac vo svojej nore, sklamane konštatuje, že si síce zachránil svoj život, ale jeho život bol márny. Nič si v živote neužil. Nemal priateľov ani rodinu, nikto ho nenavštívil a ani on nikoho nenavštívil, nehral karty, nepil víno, nezafajčil si, za peknými dievčatami nebehal, len sa celý život triasol v tej svojej tmavej nore. Nikto ho nepovažuje za premúdreho, ale každý ho má za hlupáka a blázna.

Navyše, ak by sa každý hrúzik zachoval tak ako on, rod by vymrel. Na zachovanie rodu je totiž potrebné uzatvárať rodiny a mať deti, pričom členovia týchto rodín musia byť zdraví, ostražití, dobre živení, musia žiť vo svojom živle a nie sa celý život triasť v tmavej nore.

Pred očami umierajúceho hrúzika preletí zrýchlený film jeho života a on s hlbokým sklamaním konštatuje, že vlastne nemal v živote žiadnej radosti, nikomu nepomohol ani nedal dobrú radu, nikoho neutešil, neochránil, nikto o ňom nevie a po smrti si naňho nikto nebude spomínať.

Takto, s bolesťou a sklamaním sa hrúzik lúči so životom. Zrazu usína a ani nevediac ako, posunie sa v nore tak, že sa jeho nos dostáva von. To, čo sa s ním potom stane, nie je známe. Možno sa stane potravou šťuky, možno korisťou raka, no najpravdepodobnejšie je, že umiera prirodzenou smrťou a jeho mŕtve telo vypláva na hladinu. Lenže ktorá šťuka by sa ulakomila na starého a mŕtveho hrúzika, navyše ešte „premúdreho“?

Nuž, toľko bájka Saltykova-Ščedrina, ktorá bola aktuálna v čase svojho vzniku, ale je aktuálna aj dnes. Aj náš súčasný premiér uvažuje v princípe tak ako onen hrúzik. Ešte len nedávno sa skončili opatrenia v súvislosti s prvou vlnou pandémie, ktoré takmer položili Slovensko na kolená, a už sa náš predseda vlády zastrája novými opatreniami v súvislosti s údajnou druhou vlnou pandémie, ktorá nás isto-iste zasiahne. Zrejme si vôbec nevzal ponaučenie zo svojich katastrofálnych rozhodnutí po nástupe k moci. Igor Matovič zrejme ešte stále nepochopil, že povinnosťou premiéra nie je bojovať s vírusom, ale starať sa o to, aby zabezpečil svojim spoluobčanom existenčné istoty.

My sa musíme naučiť žiť s vírusom tak, aby nám čo najmenej škodil. Nezabúdať síce na preventívne opatrenia, ale ani na to, že všetkého veľa škodí. Aj panického strachu. Tým, že sa budeme skrývať pred pandémiou ako ten hrúzik z bájky Saltykova-Ščedrina pred nástrahami číhajúcimi na jeho život, tým pandémiu neporazíme, ale sami si zruinujeme život viac, ako by ho zruinoval aj ten najhorší priebeh pandémie.

Možno premiér zachráni sto, možno dvesto či tristo ľudí pred koronavírusom, ale zruinuje pritom krajinu tak, že ľudia začnú hromadne umierať na iné choroby, alebo na podvýživu, prípadne si v zúfalstve začnú sami siahať na život. A čo je lepšie: zahynúť na koronavírus, alebo na rakovinu, podvýživu, či si od zúfalstva siahnuť na život? Aký zmysel vlastne má ten boj Igora Matoviča s veternými mlynmi?

Karol Dučák

::

Súvisiace články:

Chiméra falošného spasiteľa Matoviča

Fiktívna dedina Igora Matoviča Potemkina

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).