Moje tohtoročné putovanie

Ľudovít Košík

Tento rok som sa vybral v čase dovolenky po stopách politických väzňov, ktorí v päťdesiatych rokoch 20. storočia dolovali urán v Krušných horách v okolí Jáchymova. Cestoval  som  v stredu 8. júla 2020 z Hodonína vlakom cez Břeclav do Prahy a odtiaľ rýchlikom Krušnohor do Ostrova nad Ohří a ďalej do Jáchymova autobusom. Do Jáchymova som prišiel pred štvrtou, keď sa začínala v kostole sv. Joachima svätá omša, ktorú koncelebrovali štyria prítomní kňazi; bolo nás tam asi dvanásť (kostolník, sedem dievčat, starší manželský pár, jedna pani, nejaký tmavý muž a ja). Vonku pršalo. Po svätej omši som sa ubytoval v penzióne U štoly v malej izbičke, ktorá ma prichýlila na päť nocí.

Dnes tie ťažké a zložité časy v našej spoločnosti, keď v baniach okrem platených zamestnancov a kriminálnych väzňov bola sústredená, väznená, šikanovaná a nútená ťažko pracovať intelektuálna, morálna a duchovná elita národa, pripomína aj „Naučná stezka Jáchymovské peklo“ a  v dvoch miestnostiach miestneho múzea niekoľko faktov a dokumentov.

Pamäť národa rýchlo slabne. Politických väzňov žije už len niekoľko desiatok. Odchádzajú poslední a s nimi aj ich utrpenie a ideály, pre ktoré sa boli ochotní angažovať, obetovať a trpieť. Za zamyslenie stojí otázka, ako sme sa ako národ s touto skutočnosťou vyrovnali. Dali sme sa poučiť, alebo nám vyhovuje, že ich hlas celkom doznieva? Oni len pre svoju vieru, vernosť hodnotám, názor, lásku k rodnej zemi či neochotu vzdať sa zdedeného majetku, pôdy, na ktorej chceli pracovať, boli zaradení medzi zločincov a v neľudských podmienkach mnohí prišli o roky života, o zdravie, domov, rodinu, priateľov, slobodu, mnohí aj o život...

Na týchto miestach vytieklo mnoho krvi, sĺz a potu, tu sa ťažko pracovalo nielen v baniach, ale aj po práci v barakoch a každý náznak odporu bol tvrdo trestaný korekciami, obmedzeniami základných potrieb... Pamätník Brána slobody pred jáchymovským kostolom a krížová cesta postavená zo štrnástich kameňov prinesených z lágrov sú dnes mementom na toto ťažké obdobie. Tento rok sa pre obmedzenia z dôvodu šíriacej sa pandémie, a možno aj pre nezhody vo vedení organizácií združujúcich politických väzňov, neuskutočnilo spomienkové podujatie v takom rozsahu, ako sa konávalo už tridsať rokov. 

Mesto Jáchymov bolo založené v roku 1516 v údolí svätého Joachima a pre veľké nerastné bohatstvo, zvlášť striebro, ale i olovo, arzén, kobalt, nikel, cín a smolinec, ukryté v okolitých Krušných horách, bolo veľmi bohaté. V roku 1520 bolo povýšené na slobodné banícke mesto a v roku 1533 bolo počtom obyvateľov (18.000) druhým najľudnatejším po Prahe. Od roku 1906 je kúpeľným mestom hlavne pre účinky radónu. Rozvinutá je tá časť mesta, v ktorej sú kúpeľné domy. Centrum mesta v okolí kostola sv. Joachima je dosť zanedbané, mnohé domy sú opustené, ošarpané, zrútené... Viaceré domy sa postupne opravujú, v súčasnosti sa opravuje cesta stredom mesta a revitalizuje sa širší priestor v centre. Kostol je opravený, aj plocha pred ním je pekne upravená.

V oblasti Jáchymova a Horného Slavkova bolo v rokoch 1949 až 1953 zriadených osemnásť väzenských táborov. Veľmi rýchlo boli tieto tábory zaplnené väzňami, najmä politickými, a tí boli nútení k namáhavej a vyčerpávajúcej práci v podzemí. Väzni boli často svojimi väzniteľmi utvrdzovaní v presvedčení, že sú len „muklové“ (muži určení k likvidaci). Považuje sa za preukázateľné, že do roku 1961 poznalo biedny život v táboroch okolo 65.000 – 70.000 ľudí. Za necelých pätnásť rokov ťažby tu bolo vyťažených na 7.940 ton uránu a vyrazených 1.102,9 km chodieb.

Naučná stezka Jáchymovské peklo je dlhá 8,5 km a na jej trase sa nachádza dvanásť informačných zastávok. Začína sa pred kostolom sv. Joachima, kde sa nachádza  „Křížová cesta ke svobodě“ – menhiry postavené za jednotlivé pracovné tábory na Jáchymovsku a pamätník obetiam komunizmu, centrálna plastika „Brána svobody“ od sochára Romana Podrázského. Cesta pokračuje po žltej turistickej značke okolo múzea, po drevených schodoch k bani Svornost a ďalej po žltej značke. Prechádza okolo vyťažených háld bane Nikolaj, resp. Eduard, okolo sústavy rybníkov založených pre potreby ťažby. Medzi zastaveniami „Městský rybník“ a „Lesní porosty Jáchymovska“ je nutné po východe z lesa na asfaltovú cestu odbočiť vľavo a po ceste prísť k  informačnému zastaveniu „Tábory Nikolaj“. Potom je nutné vrátiť sa späť na značenú turistickú cestu. Malé zastavenie je na mieste bývalého tábora Eliáš, kde dnes stojí šesťmetrový kríž a mohyla na pamiatku skautov väznených v pracovných táboroch. Za zastavením č.11 na križovatke cesty s modrou turistickou značkou cesta ďalej pokračuje po Modrej značke a schádza cez Nové Město okolo Šlikovej věže späť k bani Svornost.

Vo štvrtok 9. júla ráno v Jáchymove pršalo, hory boli v daždi a hmle. Na odporučenie majiteľa penziónu som šiel cez Karlove Vary do Loktu. Pozrel som si kostol sv. Václava, kde pred niekoľkými dňami plzenský biskup odvolal tamojšieho správcu a generálneho vikára pre Karlovarský kraj a z preventívnych dôvodov pre podozrenia zo závažnej činnosti mu zakázal kňazsky pôsobiť. Tiež som absolvoval prehliadku pôvodne románskeho nádherného hradu z 12. storočia, postaveného na mohutnom brale, ktoré z troch strán obteká rieka. Posedel som si na pekne upravenom námestí, ktorému dominuje stĺp so súsoším Najsvätejšej Trojice z rokov 1717 až 1719 a poslal som odtiaľ pohľadnice a sms správy svojim priateľom. Cestou späť vlakom som sa zastavil v Karlových Varoch popiť liečivú vodu z prameňov a zastavil som sa v nádhernom kostole sv. Márie Magdalény, vybudovanom slávnym architektom Dizenhoferom, na svätej omši, kde nás bolo asi jedenásť.

V piatok 10. júla po raňajkách o pol deviatej som sa vydal na cestu od penziónu smerom na Nový Jáchymov. Cestou som prešiel okolo veže pôvodného hradu Fraudenstein, ktorá sa zachovala do súčasnosti, okolo kaplnky Altöttingskej Matky Božej, vybudovanej v roku 1831 pozdĺž pútnickej cesty z Jáchymova na Mariánsku horu. Ďalej som prešiel okolo kaplnky Panny Márie Pomocnej – Pasovskej. Potom som sa dostal na miesto, kde stál tábor Rovnost vo výške 938 m n. v. Šachta s pôvodným názvom Rudolf, ťažilo sa v nej od roku 1792 do roku 1964, bola v roku 1850 premenovaná podľa geológa Abraháma G. Wernera a po roku 1945 premenovaná na Rovnost. Prepojená bola s jamou Svornost. Bol to zdroj rádioaktívnej vody, tzv. Štepovy prameny. Prvé kúpele v Jáchymove vznikli v roku 1906. Jama Rovnost je krytá oceľovými plotmi a mrežami.

Tábor Rovnost bol prevzatý po nemeckých zajatcoch v roku 1949. Patril spolu s Nikolajom a úpravňou rudy vo Vykmanove k táborom s najtvrdším režimom. V roku 1951 tu bolo sústredených 1.400 väzňov hlavne s vysokými trestami. Bol zrušený v roku 1961 ako posledný tábor v tejto oblasti. Na mieste vznikla chatová osada, sú zachované retiazkové prezliekarne a „Palečkův hrad“, model stredovekého hradu, ktorý boli väzni z tábora prinútení stavať pre potechu sadistického táborového veliteľa Františka Palečka (1920–1975), ktorý zastrelil najmenej štyroch väzňov pokúšajúcich sa o útek a s obľubou týral nielen svedkov Jehovových, odmietajúcich ťažiť urán na vojnové účely, mnohohodinovým státím v mraze na snehu, za čo nebol nikdy potrestaný.

Poobede som si v susedstve penziónu, v ktorom som ubytovaný, prezrel Štolu č. 1, ktorá bola vybudovaná v rámci rozsiahlych prieskumných prác v rokoch 1952–53 a ktorá aj ako banícky skanzen približuje ťažbu na tomto území počas uplynulých 500 rokov.

Sobota 11. júla. Doobeda som sa vyviezol autobusom na Boží Dar, najvyššie položené mesto, centrum lyžiarskych športov, prezrel som si tamojšie múzeum, turistické centrum, kde je sídlo českej „Ježiškovej pošty“, po obede som relaxoval vo verejne prístupnom bazéne miestnych kúpeľov. Na cintoríne pri hlavnom drevenom kríži som zapálil sviečku za všetkých zosnulých politických väzňov, ktorí zomreli počas výkonu trestu, i za tých, ktorí zomreli až po návrate domov. Cintorín je dosť zanedbaný, nových hrobov je málo, ľudia tu uprednostňujú kremáciu, pomníky sú väčšinou staré, mnohé popadané, spustnuté, hroby zarastené, neudržiavané... Pri cintoríne stojí opravený pôvodný kostol Všetkých svätých, označovaný ako špitálny, budova špitálu bola zbúraná v roku 1964, ktorý je pravdepodobne najstaršou zachovanou stavebnou pamiatkou mesta (z roku 1516).

V nedeľu 12. júla doobeda som bol na svätej omši, ktorú slúžil miestneho kňaza zastupujúci františkán; mal zaujímavú kázeň, bolo nás tam asi 60–70 prítomných. Potom som si prešiel veľmi zaujímavú a rozsiahlu expozíciu múzea, z ktorej sa dá získať mnoho informácií o histórii mesta, ťažbe rúd i o kúpeľoch. Expozícia je umiestnená v bývalej mincovni. Počas budovania socializmu v budove sídlil národný podnik Jáchymovské doly.

V pondelok 13. júla som cez Prahu šťastne pricestoval domov.

Ľudovít Košík

::

Súvisiace články:

Tridsiaty ročník Jáchymovského pekla

Červená veža smrti

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.