|
Ilustrácia: Andrej Mišanek |
Prešlo takmer päť mesiacov od parlamentných
volieb, konaných 29. februára 2020, aj sto dní vlády širokej koalície vedenej
premiérom Igorom Matovičom, ktorá z nich vzišla. Vláda sa rozbehla do štvorročného volebného obdobia
a mala by plánovať svoje aktivity v prospech krajiny a jej občanov. Je
pravdou, že jej nástup bol poznačený tým, čo žiadna iná vláda v doterajšej
histórii novodobého Slovenska nemala: krízou, ktorú zapríčinila celosvetová
hrozba pandémie.
Ale nielen krajina, aj vláda sa nachádza v
kríze. Nielen ekonomickej, zdravotníckej, politickej, ale predovšetkým v kríze
morálnej, v ktorej každý iný druh krízy pramení. Slovensko je v ťažkej
kríze, z ktorej bude veľmi ťažké hľadať nejaké východisko, pretože podľa mňa
niet takmer nikoho, kto by ponúkal zodpovedné riešenia pre každodenný život, a
je tu hrozba ďalšieho pokračovania a šírenia pandémie.
Podľa môjho názoru si občania Slovenska túto
vládu zvolili v stave, keď žili v relatívnom pokoji a prosperite, ako
cestu k lepšej budúcnosti, ale obávam sa toho, že budú sklamaní a vláda nebude
mať silu udržať sa celé volebné obdobie, zvlášť po plagiátorských kauzách, pričom káuz bude zrejme pribúdať a súčasnú
vysokú podporu vládnym stranám vystrieda sklamanie, skepsa a túžba po novej
zmene.
Súčasná široká vládna koalícia sa ujala správy
štátu s veľkým populizmom, spochybňovaním a kritikou bývalej vlády, ale
nedokázala ponúknuť ani štandardné kroky v záujme fungovania krajiny, iba
všetko spochybňuje – a ako sa postupne ukazuje, prichádza s riešeniami nie v
prospech občanov, ale členov vládnych strán a ich záujmov.
S riešením krízy okolo hrozby pandémie
začala ešte dosluhujúca vláda a nová v tom len pokračovala – a niekedy až
nadmerné obmedzenia a šikanovanie občanov zakrývala stanoviskom tzv.
odborníkov. Občanom neponúkla takmer nič z toho, čo sľubovala, a myslím
si, že krajina sa nachádza v kríze hlbšej než pred voľbami.
Problémom nie je len to, že vzdelanie
najvyšších ústavných činiteľov, ale aj ďalších ľudí vo vedení štátu stojí na
fikcii, takže veľkú odbornosť nemôžeme od nich očakávať. Problémom nie je len
táto vláda, ktorá neponúkla okrem silných rečí a gest skutočnú alternatívu k
doterajšej správe krajiny, ani vyššiu kultúru, odbornosť či morálku. Ťažisko
problému vidím v občanoch, ktorí sľubom falošných politikov a médií
uverili.
Bol som skeptický pred voľbami, sklamaný
volebným výsledkom a som znechutený spôsobom správy krajiny po voľbách a
správaním sa politikov, ako aj ich morálkou. Bol som preto označený za
nepriateľa novej zmeny, rozvratníka či „smeráka“.
Nemyslím si, že táto vláda dovládne celé
volebné obdobie. Už teraz je v koncoch, nie pre koronavírus, ale pre vlastnú
neschopnosť a neochotu niečo urobiť pre občanov. Sľuby zostávajú len fikciou.
Už dnes nie je žiadnym tajomstvom, že zadlžovanie bude rásť, občania sa budú
musieť na fungovanie štátu poskladať zo svojej práce a úspor, uskromniť sa,
teda budú vyššie ceny, dane, aj viac nezamestnaných – a vláda ľuďom nič nového
neponúkne, len čudné hry, staré frázy, klamstvá a podvody. A nič nevyriešia ani
protesty.
Mnohým súčasný chaos vyhovuje, lebo v ňom sa ľahko bohatne. Žiaľ, takmer nikomu nejde o Pravdu, Dobro,
Spravodlivosť, Prosperitu. Nikto nezdôrazňuje potrebu poriadku
a spoločného dobra, ale sa verejne proklamuje klamstvo a podvod z čelných
miest slovenskej spoločnosti – a národ tlieska.
Ťažko sa žije tým, ktorým záleží na duchovných
a morálnych hodnotách. Darmo sa čudujeme, že namiesto ochoty a slušnosti vo
verejnom živote sa stretávame denne s darebáctvom, podvodom, aroganciou,
hlúposťou... To sa prenáša do rodín, škôl, nemocníc, spoločenstiev, vzťahov;
situácia sa zamotáva a tak je zbytočné sa čudovať.
V roku 1989 sme mali nádej, ktorá je však po
toľkých sklamaniach a analýze súčasného života už je takmer mŕtva. Teraz viem,
že som bol vtedy naivný a úspešní boli tí, ktorí uprednostnili materiálne
bohatstvo. Nakoniec, ani kresťania sa v politike po novembri 1989 veľmi
neosvedčili. Nádej nevidím ani v iných krajinách, lebo situácia v Česku, v
Európe, vo svete je tiež veľmi zložitá a čudná. Chrámy horia alebo sa
premieňajú na koncertné sály či mešity.
Nechcem sa veľmi zaoberať spôsobmi výkonu
politiky súčasného premiéra, ktorý počas celej svojej politickej kariéry nič
pozitívne občanom Slovenska neponúkol, ukázal len demagógiu, kritiku,
znevažovanie a zosmiešňovanie všetkých a všetkého, to sa mu darilo, a v tom nie
je jediný zo súčasných politikov. V tom vidím tragédiu súčasnosti, že občania
uverili jeho rečiam, jeho širokospektrálnej kandidátke a prehliadli jeho skutky
i to, že vždy a predovšetkým myslel na seba a rád sa ukazoval v pozitívnom
svetle cez kritiku všetkých a všetkého okolo. On sám sa zdal najlepší.
Už dnes je vidieť, že Igor Matovič len ťažko nesie zodpovednosť. Z kritiky, klamstiev a podvodov sa trvale
fungovať nedá a nič sa na niečom takom nedá vybudovať ani v osobnom, ani v
rodinnom, ani v spoločenskom živote. Každý experiment a reformu musí
niekto draho zaplatiť, a on to určite nebude. Nešiel predsa do politiky, aby
schudobnel...
Problém súčasnosti nie je v opozícii, aspoň ja
ho tam nevidím, práve naopak, čudoval by som sa, keby dnes mlčala a
nevyjadrovala sa k výkonu a spôsobom činnosti súčasnej vlády. Obávam sa však,
čo príde potom, keď súčasná vláda padne – že po nej príde ešte čosi horšie – a
v súvislosti s európskou a svetovou situáciou to možno predpokladať.
Takmer všetci sme si zvykli žiť nad pomery a za
svoje pôžitky sme neboli ochotní niesť zodpovednosť. To presúvame na iných. My
sa chceme mať dobre, užívať si, konzumovať za každú cenu, ale nie za to platiť,
a tak sa nám dostavujú výsledky. Prišla kríza a ďalšie ešte prídu, za tou
pandemickou príde ekonomická, politická... Morálnu tu už máme, lebo z nej
pramenia tie ďalšie. Všetko sa totiž odvíja v našom živote od morálky.
Myslím, že je pritom namieste otázka, či súčasní kresťania majú čo ponúknuť
spoločnosti.
Súčasný premiér roky sľuboval iný, nový, lepší
spôsob výkonu politiky, ľudia mu uverili a dnes sú na tom horšie ako v
minulosti. My, ktorí žijeme skromne od výplaty do výplaty, už pociťujeme, že
náš týždenný nákup je drahší a naša výplata menšia. Ale nechcem písať o
ekonomike. Na to sú iní, ktorí to dokážu lepšie analyzovať. Vždy mi išlo hlavne
o morálku, tomuto poslaniu chcem zostať verný. Ale aj na to tu máme
autority: Cirkev, rehole, inteligenciu, umelcov, kultúru, školstvo... Kde sú
dnes morálne autority? Máme ich dnes vôbec? Majú nám čo povedať a je ich
hlas počuteľný? Zdá sa mi, že akosi divne mlčia, alebo hovoria všeličo, len nie
to, čo by malo byť ich úlohou a poslaním.
Môj názor nie je dôležitý. Akýsi divný okruh
odborníkov bojujúcich proti pandémii, združený okolo premiéra, nám celé mesiace
komplikoval každodenný život. V čí prospech? Sú vari spokojní so súčasným
stavom, alebo im vyhovuje? Naozaj si myslia aj oni, že nám stačí trochu
„zdravíčka“, ktoré aj tak nie je celkom v našich rukách, plné bruchá a
budeme spokojní? Vari ktosi znova čaká na plné námestia v Bratislave
a iných veľkých mestách, keď davy začnú protestovať, aby sa postavili do
ich čela a našej spoločnosti?
Naozaj sme davoví ľudia, ktorí nemajú
schopnosť zaujať stanovisko a správať sa zodpovedne? Naozaj nám súčasný
stav vyhovuje a necháme sa dirigovať „odborníkmi“, politikmi, médiami a na ich povel nastúpime, keď nám
ponúknu nové riešenia? Sme naozaj neschopní slobodne a zodpovedne myslieť,
hovoriť a konať? Naozaj potrebujeme byť neustále podvádzaní, klamaní,
ponižovaní a vysmievaní? Naozaj neunesieme slobodu, ktorá je základným darom,
ku ktorej sme boli stvorení a ku ktorej patrí aj zodpovednosť za seba, rodinu,
národ, štát i svet?
Nejde len o moju skepsu, ide o nás, o náš
život, o dobro nás všetkých, našich rodín, ide o náš národ i štát, ktorý
máme.
Ľudovít Košík
(Skalica, 21. júla 2020)
::
Súvisiaci článok:
::
Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod
článkom.
Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete
získať publikácie z našej edície, prihláste sa na odber e-mailového
mesačníka: podrobnejšie informácie.
Pekne napisane. Ludia chceli zmenu, ale stale nedokazem pochopit ze naleteli takemuto hochstaplerovi.
OdpovedaťOdstrániťJe to smutne a bude nas to vela stat. Coho sa obavam, ze sa nepoucime.
Vaše obavy sú namieste. Nepoučíme sa, aspoň nie v najbližších rokoch. Najprv sa totiž musíme zobudiť.
Odstrániť