Rozdať slovo do poslednej omrvinky

Gabriel Németh

Rozhovor s básnikom Gabrielom Némethom

Gabriel Németh sa narodil 2. mája 1969 v Kráľovskom Chlmci. Základnú školu navštevoval v Čiernej nad Tisou, kde dodnes žije a tvorí. V rokoch 1983 až 1988 študoval na Strednej knihovníckej škole v Bratislave, kde stretol svojho prvého učiteľa poézie, básnika Vojtecha Kondróta. Úspešne sa zúčastňoval celoslovenských literárnych súťaží. Na jednej z nich sa spoznal s básnikom Pavlom Stanislavom, ktorý mu ukázal cestu duchovnej poézie. Vydal básnické zbierky Za súmraku (2003), Slnko nad básňou (2005), Rodinný album (2009) a Srdce na kľúč (2016). Je členom Spolku slovenských spisovateľov.

Ján Maršálek: Pán Németh, poézia tvorí jadro vašej literárnej tvorby. V básni Obrazy nad krajinou ste napísali: „A slovo sa stáva slovom v básni – modlitba za nás, za všetkých.“ Veríte v silu poézie? Aké miesto jej patrí vo vašom živote? Máte svojich obľúbených autorov, prípadne literárne vzory?

Gabriel Németh: Samozrejme, že verím. Keby človek nemal v srdci vieru a chuť niečo dokázať, neboli by básnici. Tí Ikarovi letci, ktorí nesú na svojich krídlach zrnko romantiky, kúsok pravdy slova menom poézia. A aké miesto má poézia v mojom živote? Pevné a zásadné. Tvoriť som začal ako dvanásťročný, veľa som čítal: Milana Rúfusa, Vojtecha Mihálika, Miroslava Válka, Pavla Koyša , Vojtecha Kondróta, Karola Péma... Poézia mi dáva veľa, robí zo mňa človeka, ktorý bytostne rád prichádza k svojim čitateľom. Nedá mi nespomenúť básnika Pavla Stanislava, ktorý vravel, že písať verše znamená ísť s veľkým posolstvom k ľuďom a rozdať sa do poslednej omrvinky.

J. M.: Poézia nemá byť únikom zo života, má byť jeho obohatením, má byť akoby každodenným chlebom, vždy však vzácnym a ceneným, nesamozrejmým... Súhlasíte?

G. Németh: Samozrejme, súhlasím. Keď som sa v roku 1996 zúčastnil súťaže Literárna Senica Laca Novomeského, kde som získal čestné uznanie, na večeroch poézie som svojmu prvému učiteľovi, ktorý ma zasväcoval do tajov poézie, povedal: „Poézia je biela perla v srdci básnika...“ Na to mi odpovedal stručne: „Tak si ju uchovaj, nech ti svieti na ceste.“ Poézia je bohatstvo, dar, ktorý si musíme vážiť a milovať až do posledného výdychu.

J. M.: Významné miesto vo vašej tvorbe zaujíma tematika lásky a medziľudských vzťahov, zvyčajne spätá s duchovnými a prírodnými motívmi. Čo vás inšpiruje a čo vás vie potešiť, nadchnúť, prípadne zarmútiť?

G. Németh: Som citlivý človek, dokážem rozdávať lásku, ale ju i prijímať. Láska sa láskou stáva vtedy, keď človek žije krížom toho, koho ľúbi, koho má rád. A práve preto v mojej poézii má láska popredné miesto. Pretože je pomyselným mostom. Spája dlane, privádza slnko, ktoré túži vyjsť na oblohu a svietiť nám. Každá minca má svoj rub a líc. Takto je láska prepojená s bolesťou, so smútkom. Básnik je tu na to, aby zachytil ten vánok emócií a vyznal sa čitateľovi, kto je a čo cíti.

J. M.: Dá sa konštatovať, že kultúra je dlhodobo na okraji záujmu, dochádza k jej degradácii na plytkú či dokonca vulgárnu zábavu. Čo by mohlo podľa vás pomôcť? Akú kultúru, aké umenie potrebujeme?

G. Németh: Kultúra, a v jej rámci najmä poézia ako menšinový žáner, zapadá do úzadia. V literatúre je na výslní próza, čo je na škodu. Bolo by dobré, keby próza a poézia boli rovnako na piedestáli. Tak by sa naša literatúra, literatúra slovenských spisovateľov, viac vryla do čitateľských sŕdc.

Kultúru do značnej miery ovplyvňuje, ba pohlcuje internet, ktorý chcel, podotýkam iba chcel, pohltiť aj knihu. Nepodarilo sa. Kniha ostáva knihou, tým siedmym divom sveta. Internet je plný pochybných spisovateľov, ktorí nikdy spisovateľmi nebudú, lebo nevedia písať, iba sa o to márne pokúšajú. Niektorí napádajú zrelých autorov, šikanujú ich. Sám som toho bol svedkom. Treba sa nad to pozdvihnúť a ísť ďalej.

Pomohli by účinnejšie zákony, postihujúce protiprávne konanie na internete. Vravím, je potrebné, aby sa v tomto smere zákony sprísnili, aby internet vo všeobecnosti prinášal lepší a kvalitnejší obsah.

J. M.: Aj básnik žije v reálnom svete, v časopriestore každodennosti. Ako by ste zhodnotili súčasný stav spoločnosti? Neprepadáme sa do stále hlbšej krízy?

G. Németh: Do krízy sme sa dostali už dávno, keď sme štrngali v roku 1989 na námestiach kľúčmi. Za niekoľko rokov sme zmenili spoločnosť a zmenili sme sa i my. Začali sme sa hnať za materiálnym bohatstvom, za peniazmi – a čosi podstatné nám uniká medzi prstami. Láska, súdržnosť, porozumenie, vôľa pochopiť druhého a byť jednoducho šťastný... Keď v živote chýba láska, je to kríza a pád do priepasti.

Čo bude ďalej? To vie iba Najvyšší, ktorý koná v mene spravodlivosti a v mene lásky. Nech tak Boh koná a nech nás miluje, veď práve my ľudia sme jeho ovečkami v košiari.

J. Maršálek: Ďakujem za rozhovor.

::

Z tvorby Gabriela Németha:

Noc plná ruží

Ďakujem, Bože

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.