Bieda súčasnej politiky

ZÁPISNÍK (35/2020)

Politika je spravovanie verejných vecí. Zasahuje do každej oblasti života a dotýka sa všetkých ľudí, či sa o ňu zaujímajú, alebo nie. Máva rôzne podoby, často sa spája s bojom o moc, už menej sa hovorí o tom, že politika by mala byť v prvom rade službou, mala by byť v službách práva a spravodlivosti. Žiaľ, koncept práva je dnes v rozklade, pretože stratil pevný základ.

Štát, ktorý sa považuje za agnostický, respektíve nenáboženský, sekulárny, zakladá právo výlučne na mienke väčšiny, ktorá je nestála, ovplyvniteľná a nezriedka nejednoznačná. Preto neprekvapuje, že súčasné demokracie upadajú do zmätkov a populizmu. Politika sa v nich mení na zápas o voličské hlasy, v ktorom hrajú podstatnú úlohu peniaze, reklama a mediálne výstupy. Úspech vo voľbách potom zabezpečí účasť na moci aj finančný zisk: „Obávam sa, že západné parlamentné väčšiny sú jednoducho dielom peňazí, rečníckych omáčok, mediálneho divadielka, bezpečne nastavených volebných systémov, okliešťovania volebných okrskov, obrovského tlaku a najrozličnejších úskokov“ (Robert Sarah: Pane, zostaň s nami).

::

Literárny týždenník č. 27–28/2020 prináša na poslednej strane komentár s názvom Bieda slovenskej politiky. Autor Jozef Hlušek výstižne analyzuje situáciu, okrem iného píše:

„Žiaľ, ukazuje sa, že na Slovensku v súčasnosti nemáme politika všeobecne známeho a občianskou spoločnosťou širšie akceptovateľného, ktorý by spĺňal morálne i odborné parametre na výkon vysokej ústavnej funkcie, tobôž šéfa exekutívy. Progresívni feťáci ešte nezbadali, že Európa už kráča iným smerom, že z pohľadu dneška sú už degresívni a boli by väčšou brzdou nášho vývoja ako súčasní pozliepaní nenávistníci. Pellegrini so svojím spolkom opustil nielen správny smer, no ešte nezaložil stranu a už stráca národnú orientáciu. Kam napokon povedie jeho cesta, zrejme ani sám nevie, a možno ľutuje, že sa stal gašparkom na špagátiku ‚veľkej trojky‘. Harabin zasa nechce k sebe nijakých bývalých politikov. Akosi si neuvedomuje, že s amatérmi, nech by boli akokoľvek snaživí, dieru ani do slovenského sveta neurobí. Kotleba si v podstate môže sám za to, že je stále sám. Stojí mu za takýto údel detinská hra s číslami a iné naivity? Budúcnosť preňho nebude iná. Aj tí ostatní, prakticky bezmenní, no hrdí a neústupní? Je ich vari už viac ako sto, a pribudnú ďalší. Predsedovia strán, pôvodným povolaním policajti, vojaci, skrachovaní podnikatelia aj politici – pátričiek na ruženci nie je dosť, aby sa každému aspoň jedna ušla. Nuž, národ slovenský, vyberaj si, a vyber dobre! Je to však vôbec možné?“

Mimochodom, Jozef Hlušek vyjadruje názor, že obrat k lepšiemu sa nedá očakávať ani od Vladimíra Mečiara a Roberta Fica.

::

Korene problémov siahajú ďaleko do minulosti. Majú rozmer duchovný i spoločensko-politický:

„Rozvinutý kapitalizmus stvoril spoločnosť prázdneho bezobsažného konzumu, v ktorom sa všetky oblasti života snažia pretransformovať na tovar. Samotné bytie človeka v hyperindustriálnej konzumnej spoločnosti sa stáva druhom spotrebného tovaru. Vláda vecí prerastá človeka, ktorého výrobky sa stávajú prostriedkami jeho sebazničenia“ (Roman Michelko: Eseje o kríze).

Žiada sa dodať, že k tomu nemuselo dôjsť, ak by sa západná spoločnosť neodklonila od zásad, na ktorých vznikla a ktoré ju po stáročia formovali a takpovediac držali v správnych líniách.

 

Ján Maršálek

::

Predchádzajúci: ZÁPISNÍK (33–34/2020)

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!