Ak neexistuje slobodná vôľa, len akási pravda holá, beznádej nás rýchlo
zdolá.
Vlado Gregor
Prečítal som obe knihy Yuvala Harariho: Sapiens
(Stručná história ľudstva) aj Homo Deus (Stručná história
zajtrajška).Písal ich veľmi vzdelaný a bystrý človek, ale vidím v týchto
knihách zásadné rozpory. Paradoxne ide o to neustále pokušenie „budete ako Boh,
budete poznať dobro a zlo“, ale pritom sa vlastne popiera individualita, originalita
a určitá nezávislosť človeka, teda sloboda a možnosť, napriek všetkej determinácii,
sa v určitom zmysle a za konkrétnych podmienok slobodne rozhodnúť. Pretože
možnosť byť akýmsi bohom napojeným na počítač, ktorý ma rádovo kvalitatívne
prekonáva, vo mne nevyvoláva žiadnu hrdosť ani radosť.
Ako sa píše v Kazateľovi, „nič nie je nové pod
slnkom“. Našu determináciu, pudovosť a živočíšnosť naznačuje už apoštol Pavol v
známom výroku, že nekoná to, čo by chcel, ale koná to, čo v skutočnosti nechce,
a preto sám seba nazýva biednym človekom. Tejto determinácii, ktorú nazýva
dedičnou hriešnosťou, sa až vášnivo venuje vo svojich dielach Aurelius Augustinus.
Podobne, a možno ešte intenzívnejšie, sa so svojou hriešnou pudovosťou trápil
Martin Luther, takisto si nevedel poradiť so živočíchom v sebe samom, ani
prakticky, ani teoreticky. Zničený touto dilemou vlastne úplne opustil
koncepciu slobodnej vôle, čo mu veľmi dôrazne a vtipne vyčítal Erazmus
Rotterdamský v diele De libero arbitrio. Vlastne preto sa s ním
rozišiel.
Sme naivní, keď predpokladáme, že Ježiš o
týchto problémoch človeka, o zodpovednosti a možnosti ju poznať a vyvodiť
z nej osobné povinnosti, nevedel a nehovoril. Vlastne celé podobenstvo o márnotratnom
synovi je o tom. Takisto nepochybuje o našej občasnej nevyhnutnosti hrešiť,
teda o nedokonalosti, ktorú vlastnou vôľou nedokážeme odstrániť, ale len pochopením
druhých a snahou im odpustiť. Len takto sa môžeme dostať k objektívnemu
poznaniu seba samého a k možnosti sa zmeniť, teda konať pokánie. To
neznamená úzkostlivosť, komplexy a strach, pretože ak si uvedomujeme hoci len
jediný a malý talent, máme slobodu a povinnosť ho rozvíjať. To je podstata
úcty k slabému človeku a rešpekt k jeho individualite, a teda aj cesta k slobode
v Duchu Svätom. To je aj nádej, prednosť a výlučnosť kresťanstva.
Neopúšťajme kresťanstvo, milí moji, a ani my
sami sa neopúšťajme – a po splnení týchto podmienok nás neopustí ani Boh.
KYRIE ELEISON! PANE, ZMILUJ SA!
Vlado Gregor
::
Rozhovor s autorom:
::
Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).
Problém poznania dobra a zla. Pravdaže, nejde o to, že by človek nemal poznávať a mravne rozlišovať, ide o to, že človek si nárokuje vlastné svojvoľné rozhodovanie o dobre a zle, o dovolenom a nedovolenom, dožaduje sa akejsi mravnej autonómie a vlastných pravidiel (človek ako Boh / Homo Deus) – to je vzbura proti Stvoriteľovi.
OdpovedaťOdstrániťSvätý Benedikt v Regule takto charakterizuje ľudí, ktorí nechcú poslúchať Božia zákony, ale slúžia svojim chúťkam: „Ich zákonom je uspokojovanie túžob, svätým volajú to, čo si zmyslia alebo zvolia, a za nedovolené považujú to, čo nechcú.“