Medard Štepanovský SDB

Ľudovít Košík

Salezián, misionár, pedagóg Medard Štepanovský sa narodil 7. júna 1927 v Oreskom na Záhorí rodičom Eliášovi a Johane, rodenej Mikušovej. Bol najstarší zo siedmych súrodencov: štyroch chlapcov a troch dievčat. Základné vzdelanie získal v rodisku a v roku 1941 sa prihlásil do saleziánskeho gymnázia v Šaštíne. V roku 1945 vstúpil do saleziánskej rehole vo Svätom Beňadiku a začal noviciát. V gymnaziálnych štúdiách pokračoval v Trnave a v Hodoch, zmaturoval v Galante, kde študovali saleziánski bohoslovci. Vykonával pedagogickú prax, keď boli v Československu v noci z 13. na 14. apríla zlikvidované mužské kláštory a rehoľníci sústredení v Podolínci.

V štúdiu teológie na Slovensku nemohol pokračovať. Po internácii v Podolínci a niekoľkých mesiacoch „komunistickej prevýchovy“ sa vrátil do rodnej obce k rodičom – s očakávaním, čo bude. V jeho ďalšom živote zohral dôležitú rolu teraz už blahoslavený Titus Zeman. Bol rozhodnutý, že si vykoná vojenskú službu. Teológiu začal študovať súkromne.

Raz dostal telegram so znením: „Viliam je veľmi chorý, príďte rýchlo.“ Cestoval do Bratislavy, v štátnej nemocnici, v ktorej pracovali sestry Svätého kríža, sa stretol s donom Viliamom Vagačom, ktorý bol v dobrom zdravotnom stave; obsah telegramu pochopil, keď do nemocnice prišli jeho spolubratia, mladí saleziáni, a don Zeman mu povedal, že je možnosť ísť s ním ilegálne do Talianska a tam pokračovať v štúdiu a saleziánskom živote.

Medard Štepanovský prešiel cez rieku Moravu v prvej výprave, ktorú viedol Titus Zeman a dvaja prevádzači, organizovali ju pre mladých saleziánov don Ernest Macák a František Reves. Členmi tejto výpravu boli saleziáni Rudolf Blatnický, Bohumil Havlíček, Jozef Heriban, Stanislav Kmotorka, Ján Martinec, Medard Štepanovský a kňaz Július Gašparík. V noci z 31. augusta na 1. septembra 1950 prekročil hranice do Rakúska a potom do Talianska a 12. septembra prišiel do Turína do baziliky Panny Márie Pomocnice.

Taliansko sa stalo jeho druhým domovom. V júli 1952 zložil večné sľuby a 1. júla 1956 bol vysvätený v Bollengu pri Turíne za kňaza bez prítomnosti rodičov a príbuzných. Primície v rodisku sláviť nemohol, jeho návrat na Slovensko bol z politických dôvodov nemožný. Jeho spolubratia vo Wurzburgu mu pripravili slávnostné primície.

Od augusta 1956 pôsobil v saleziánskom dome v Buxheime, v obci s asi 3 000 obyvateľmi pri Memmingene v Nemecku, ako profesor na strednej škole Marianum vyučoval latinčinu a literatúru, taktiež bol vychovávateľom na internáte a v dennom centre pre mladých, vypomáhal ako kaplán v miestnej farnosti a potom bol dvanásť rokov farárom v susednej farnosti v Heimertingene pri Buxheime.

Vo voľnom čase maľoval, v kondícii sa udržiaval bicyklovaním a veľa čítal. Buxheim sa stal jeho tretím domovom. Tu pôsobil 61 rokov. Získal nemecké občianstvo a v roku 1968 sa mu po rokoch prvýkrát podarilo navštíviť rodinu a rodisko. Do roku 1989 prišiel ešte asi dvakrát a po roku 1989 prichádzal na dovolenku na návštevu rodiny každoročne.

Medard Štepanovský SDB zomrel krátko po oslave svojich 90. narodenín 12. augusta 2017 v Buxheime. V posledných mesiacoch s ním často komunikovali predstavitelia Vatikánu a jeho rehole, bol svedkom v procese blahorečenia Titusa Zemana, ako posledný žijúci člen z tejto skupiny, ktorú don Titus previedol do zahraničia. Podelil sa o svoje spomienky na dona Zemana aj na Slovensku – pre saleziánov, televíziu i tlač. 

 

Ľudovít Košík

 

Použitá literatúra:

Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Lúč, Bratislava, 2000

Kolektív autorov: Oreské. Záhorské múzeum Skalica, 2004

Macák Ernest: Utečenci pre Krista. Don Bosco, 2006

Tóth Imrich: Živého ma nedostanete, spomienky Františka Revesa. Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov, 2018

donbosco-buxheim.de 

::

Súvisiaci článok:

Svedectvo o rokoch temna