Prvá cigaretka

 

Gabriel Németh

(Poviedka)

Začalo sa to tým, že sme boli mladí, príliš mladí. Mali sme štrnásť. Mysleli sme si, že nám svet bude ležať pri nohách. Boli sme jednoducho partia zo školy. Mali sme túžbu byť dospelí. Naši rodičia nás nedokázali skrotiť: prvé cigarety, prvý alkohol...

Pamätám si na svoju prvú cigaretu, ak som chcel byť s kamarátmi, musel som fajčiť. A tak sme sa zakrádali cez Cintorínsku ulicu. Keď nikoho nevidíme ani nás nikto nevidí. Boli sme naivní a tejto naivite sme i verili. Prešli sme okolo chatiek, preskočili plot a „fajčiarska siesta“ sa mohla začať.

„Tak do toho, Juro. Nebudeš v partii, kým nezačneš fajčiť s nami,“ povedal mi Laco. Znelo to ako konštatovanie s trochou irónie.

Áno, budem taký a budem fajčiť, pomyslel som si a chcel som dokázať, že som taký ako moji spolužiaci – priatelia. Chytil som do ruky cigaretu a potiahol si – iba do úst.

„Ale, ale... žiadne švindlíky, kamaráde,“ začal Laco znova.

Vtedy boli v móde marsky. Fajčil ich aj môj otec. Cigaretu som vtiahol do pľúc na trikrát. Chcel som byť frajer, lenže tackal som sa ako opitý. Rozhodol som sa ísť radšej domov. Bolo mi veľmi zle.

Keď ma mama uvidela vo dverách, pozrela na otca a povedala: „Ten pil, zbi ho ako hada.“

„Dýchni na mňa.“ Otcove slová ma mrazili. Dýchol som, ale ako jarný vánok na kvety.

„Silnejšie!“ Poslúchol som.

Otec sa usmial, vedel koľko bije.

„Fajčil,“ konštatoval. Nemal mi čo vytýkať, on fajčil od svojich desiatich.

„Beta, dones kompót.“

Mama chytila kľúče od pivnice a šla po kompóty. Ja som si sadol za stôl.

„A teraz všetko zjesť!“ rozkázal otec. Keď mama doniesla kompót, zjedol som celý pohár.

 „A teraz do svojej izby, spať!“

Ráno si otec nezapálil, ani škatuľku cigariet neotvoril, až vtedy, keď som sa zobudil. Naklonil sa ku mne a ponúkol ma: „Dáme si, synu, cigaretku?“

„Nie, stačilo, veď i teraz mi je z nej na zvracanie.“

To bola moja prvá a posledná cigareta v živote. 

 

Gabriel Németh

::

Rozhovor s autorom:

Rozdať slovo do poslednej omrvinky