Človek ako boh (peklo na zemi)

 

Ilustrácia: Andrej Mišanek

Na obzore sa črtá nová totalita. Ešte síce nie je zjavná jej presná podoba, ale v obrysoch je už viditeľná. Prichádza akoby z diaľky, prejavuje sa postupne a možno povedať nenápadne – nepredstavuje sa totiž ako totalita, naopak, snaží sa ukázať peknú tvár, pretvaruje sa, pravé úmysly skrýva. Napokon, každá ideológia, aj tá najzvrhlejšia, sa rada prikrýva hávom dobrých zámerov a ušľachtilých cieľov, aby oklamala ľudí a získala moc, až potom odhalí svoje vnútro.

Donedávna sa javilo ako najpravdepodobnejšie, že dominantným znakom novej totality bude zneužívanie agendy ľudských práv, no s nástupom takzvanej koronakrízy sa tlačí do popredia iný aspekt – agenda ochrany zdravia, zaštiťovaná „vedeckosťou“ a „odbornosťou“. Boj s vírusom sa stáva bojom so všetkou „hnusobou“, s domnelým tmárstvom a zaostalosťou, vníma sa ako boj za pokrok. Nebudeme ďaleko od pravdy, keď povieme, že súčasný „boj proti pandémii“ nesie isté znaky eugeniky (chceme mať zdravú populáciu, chceme vakcíny a lieky, ktoré nám zabezpečia dlhovekosť, chceme zvíťaziť nad každou chorobou!).

K čomu tieto tendencie povedú? Kardinál Robert Sarah varuje pred nástupom posthumanizmu. Posthumanisti pracujú na vylepšení človeka podľa vlastných predstáv. Sú sebavedomí, veria v napredovanie genetiky a biotechnológií. Genetické manipulácie majú stvoriť nového človeka, ktorého život bude predlžovaný, napríklad implantovaním inteligentných protéz. Ale posthumanizmus ide ešte ďalej, živí šialený plán urýchlenia evolúcie a „podporuje genetický výskum, ktorý by mal v blízkej budúcnosti umožniť zrod hybridu človek-stroj“ (Robert Sarah). Ba v niektorých hlavách skrsli plány na dosiahnutie nesmrteľnosti – individuálne ľudské vedomie má byť skopírované do umelého mozgu robota, a tak aj po odumretí tela jedinec ostane „žiť“. Kardinál Sarah na margo takých vízií dodáva: „Večnosť sa v postmodernom svete stáva komerčnou záležitosťou. V najlepšom zo svetov nebude miesto pre milosrdnú lásku k blížnemu, pretože všetci budú silní a nesmrteľní. To bude peklo na zemi.“

Ľudia znova a znova upadajú do pokušenia nahradiť Boha človekobohom (homo deus). Chcú byť zvrchovanými pánmi sveta, chcú byť ako boh, hoci aj pomocou počítačov či robotov. Pokušenie je veľké a veľké sú aj ľudské schopnosti – tvorivé i ničivé: „Sme nezodpovední, nezodpovednejší ako kedykoľvek v histórii. Nazvali sme sa bohmi, ktorým rozkazujú iba prírodné zákony, a nemusíme sa nikomu zodpovedať za naše činy...“ (Lenka Mihová v recenzii Harariho knihy Homo deus). V tomto svetle sa inak javia vyhlásenia politikov o ochrane verejného zdravia za každú cenu, ako aj tvrdé reštrikcie proti šíreniu pandémie, ktoré sú neraz na hrane zákonnosti a primeranosti, vzhľadom na reálnu závažnosť „problému s koronou“.

 

Zneužitie krízy

Aj na kríze sa dá zarobiť, tak ako na vojne. Pravdaže nepodarí sa to každému. Mútne vody vyhovujú podvodníkom a falošným vodcom. A kríza sa môže stať prostriedkom na získanie a udržanie moci. Upozorňuje na to okrem iných Vincent Šabík: „Fenomén krízy sa stal nástrojom moci, čoraz sofistikovanejšieho politického a ekonomického rozhodovania, jeho legitimizovania, ktoré fakticky marginalizuje občanov, okypťuje ich možnosti.“ Nech nás pritom nemýli, že súčasná politika je vulgárna a primitívna, i tak dokáže manipulovať s vedomím ľudí, využívajúc dosiaľ nevídanú silu informačnej techniky a masmédií. Krízy sú niekedy vedome a cielene vyvolávané, ako sme už naznačili, v mútnej atmosfére neistoty a strachu sa ľudia dajú ľahšie pomýliť a ovládnuť.

Nechceme vzbudzovať dojem, že nový koronavírus neexistuje. Nikto rozumný nepopiera jeho reálnu prítomnosť vo svete ani jeho škodlivosť. Ide o to, aby sme si uvedomili riziká vyplývajúce zo zveličovania tohto problému, aby sme si uvedomili, že spoločenský organizmus potrebuje vyváženú zodpovednú správu, ktorá dbá na záujmy celku; kormidlo sa nesmie dať do rúk malej skupinke aktivistov. Štát by mali viesť štátnici, nie povedzme epidemiológovia. Riadenie celej ľudskej spoločnosti neradno prenechať úzko zameraným odborníkom, ktorí – ako to svojho času vyjadril František Xaver Šalda – síce vedia, ale nevidia; chýba im celostný pohľad, pretože sú v zajatí svojej špecializácie a podliehajú modloslužbe faktickosti: „Vedecké barbarstvo nie je, žiaľ, iba slovo; vedecké barbarstvo je najstrašnejšou skutočnosťou, pred ktorou stojíme a ktorá nám denne ohrozuje a otravuje zdroje života.“

 

Hystéria menom Covid-19

S pozoruhodnou úvahou na túto tému prišiel katolícky kňaz, jezuita Milan Glaser, vedúci českej sekcie Vatikánskeho rozhlasu. Píše o hystérii zorganizovanej okolo koronavírusu, ktorá je až nepochopiteľná a ktorá – zdá sa – prechádza do štádia normalizácie (podobne ako bola v bývalom Česko-Slovensku po roku 1968 „znormalizovaná“ okupácia štátu cudzími vojskami). Médiá fakticky na celom svete neprestávajú produkovať správy o ďalších a ďalších nakazených, pritom mlčia o tom, že väčšina z nich má len mierne alebo nijaké príznaky ochorenia. Svojím nepretržitým a celoplošným pôsobením vyvolávajú dojem akejsi vševediacej entity, pôsobia ako nespochybniteľná autorita, a to „napriek tomu, alebo práve preto, že sa nedovolávajú pravdy“. Pomery v spoločnosti sa zo dňa na deň zmenili, konštatuje Milan Glaser: „Zdravotný stav každého človeka bol zoštátnený v podobe premrštených opatrení, ktoré dusia medziľudské vzťahy i ľudské svedomie, takže prestáva byť jasné, či je nebezpečný vírus alebo samotný ľudský rod.“

Ideológovia boja s koronou sľubujú víťazstvo nad pandémiou, ale podmieňujú to prijatím prísnych opatrení, vyžadujú poslušnosť obyvateľov a podriadenosť uniformite – symbolom tejto uniformity sú rúška, ktoré nechránia spoľahlivo pred vírusom, zato oberajú ľudí o identitu. Dochádza k rozkladu súdnosti a zdravého rozumu, k dezinterpretácii objektívnych faktov, zneužívajú sa ľudské city a emócie, vrátane prirodzeného strachu zo smrti. Dôkazy sa zamieňajú s predpokladmi a špekuláciami. Milan Glaser poznamenáva: „Najrozšírenejšou chybou úsudku mediálne predkladanou konzumentovi je tzv. petitio principi alebo predstieraný dôkaz, ktorý je v skutočnosti len zaobaleným predpokladom.“ A dodáva, že to je princíp každého balamutenia. V tomto konkrétnom prípade sa nám predstiera ako fakt strašné ohrozenie ľudstva novým druhom vírusu.

Opatrenia v súvise s ochorením Covid-19 boli (a sčasti ešte sú) vo viacerých štátoch značne reštriktívne, výrazne obmedzujúce hospodársky, kultúrny, náboženský, ba i rodinný život miliónov ľudí. Je preto zarážajúce, že sa stretli s minimálnym odporom. Žiaľ, dnešný svet, v niektorých smeroch až priveľmi kritický a podozrievavý, nekriticky prijíma vedecky a odborne sa tváriace riešenia a nezdravo podlieha deformačnému, antikultúrnemu vplyvu informačných technológií... Samozrejme, budúcnosť nepoznáme, ale v jej obrysoch môžeme rozpoznať hrozbu novej totality so znakmi scientokracie a posthumanizmu.

 

Poznámka autora: Som vďačný redakcii Literárneho týždenníka za publikovanie tohto môjho článku (v čísle 31–32/2020), hoci je možno z hľadiska väčšiny kontroverzný. Ale pravdu treba hľadať aj za cenu prípadných omylov a strát... Pretože Literárny týždenník nečíta každý, dovolil som si článok dodatočne uverejniť na tomto mieste, aby sa dostal k ďalším záujemcom.

 

Ján Maršálek

 

Literatúra:

Robert Sarah: Pane, zostaň s nami; Bratislava, Lúč, 2019 (recenzia)

Lenka Mihová: Neuspokojení a nezodpovední bohovia; Literárny týždenník č. 23–24/2020

Vincent Šabík: Kríza ako nástroj moci; Literárny týždenník č. 27–28/2020

František Xaver Šalda: O umení, kultúre a spoločnosti; Bratislava, Serafín, 2010

Milan Glaser: O normalizaci hysterie; publikované na internete – radiovaticana.cz

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.