Ubráni sa európske kresťanstvo novým hrozbám z Turecka?

 

Karol Dučák

Kresťanský svet je čoraz viac šokovaný agresívnou, militantnou politikou tureckého prezidenta Erdoğana. V posledných rokoch sa toho nahromadilo veľa. Turecký prezident sa pasuje do roly novodobého sultána, ktorý chce po stáročiach oživiť mŕtvy sen – vybudovať novodobú Osmanskú ríšu.

Najstrašnejšie na celej veci je, že to nie sú len plané vyhrážky tureckého prezidenta, ale za jeho vyhláseniami sú aj agresívne činy, ktoré svedčia o tom, že to Erdoğan myslí smrteľne vážne. Agresivita Turecka narastá a predstavuje vážnu hrozbu predovšetkým v mimoriadne výbušnom regióne na rozhraní Európy a Ázie. Akýkoľvek odpor doma aj v zahraničí Erdoğan sebavedome valcuje. Svedčia o tom aktivity tureckej armády v Líbyi, Sýrii, vojenské provokácie namierené proti Grécku, či zabíjanie Kurdov nielen v samotnom Turecku, ale aj mimo jeho hraníc.

Turecko pod vedením svojho prezidenta navyše podporovalo nedávnu agresiu moslimského Azerbajdžanu proti kresťanským Arménom v Náhornom Karabachu. Došlo tu k ďalšiemu ohrozeniu mierovej existencie Arménov, ktorých sa militantní Mladoturci snažili úplne vykynožiť už pred vyše sto rokmi. Ťažko skúšaný arménsky národ, najstarší kresťanský národ sveta so spoľahlivou a nepretržitou historickou kontinuitou, vďačí predovšetkým Rusom zato, že ešte existuje v tomto zemepisnom priestore. Bez pomoci Ruska by sa Arméni v tejto oblasti už dávno utopili v moslimskom mori a ich krajania by prežili len v zahraničných komunitách. Predovšetkým vďaka masívnej podpore Turecka pod vedením súčasného prezidenta zvíťazil teraz Azerbajdžan v Náhornom Karabachu.

S rovnakou krutosťou postupuje Erdoğan proti Arménom aj v iných krajinách, ba aj v samotnom Turecku. V máji 2020 bol v Istanbule znesvätený arménsky kostol. Ďalšie protiarménske aktivity vyvolala skupina Tureckom podporovanej skupiny extrémistov v júni 2020 v Libanone, kde zorganizovali protiarménske demonštrácie, ktoré boli iniciované videozáznamom glorifikujúcim arménsku genocídu. V tomto videozázname sa dokonca objavili rasistické urážky a vyhrážky smrťou jednému libanonskému novinárovi s arménskymi koreňmi.

Prezident Recep Tayyip Erdoğan inicioval výnimočne agresívnu politiku zastrašovania, namierenú okrem iných voči skupinám občianskych aktivistov, usilujúcich sa zvyšovať povedomie o genocíde Arménov, Asýrčanov a Grékov v Osmanskej ríši. 15. júna 2020 sa konalo päťhodinové zasadanie poradnej rady kancelárie tureckého prezidenta. Cieľom tohto zasadnutia bolo vypracovanie stratégie na presadzovanie popierania arménskej genocídy a eliminácie úsilia aktivistov bojujúcich za uznanie genocídy Arménov v celosvetovom meradle. Zasadnutiu predsedal samotný turecký prezident, ktorý nasledujúci deň prijal zástupcu krajne pravicovej nacionalistickej Strany národného hnutia (po turecky: Milliyetçi Hareket Partisi, skratka MHP), v súčasnosti tretej najsilnejšej politickej strany v Turecku, ktorá je pre previazanosť so zoskupením Šedých vlkov považovaná za neofašistickú.

Politická situácia v Turecku sa stáva doslova nedýchateľnou. Každodennou realitou krajiny je prenasledovanie a zatýkanie novinárov i opozičných politikov. Turecko drží smutný rekord: najvyšší počet politických väzňov v prepočte na jedného obyvateľa. Aj kresťania, predovšetkým Arméni, ktorých minorita napriek všetkému prenasledovaniu v minulosti dodnes v krajine prežila, sa znovu stávajú ohrozenou časťou obyvateľstva Turecka. Dešpekt voči kresťanom dáva Erdoğan veľmi ostentatívne najavo už dlhú dobu. V júli roku 2020 si dokonca dovolil ignorovať protesty celého kresťanského sveta, vrátane pápeža Františka, proti zámeru premeniť prastarý kresťanský chrám Hagia Sofia, ktorý vyše 80 rokov slúžil ako múzeum, znovu na mešitu.

Erdoğan využíva a zneužíva slabosť súčasného kresťanstva, predovšetkým v krajinách Západu, takže kuje železo zahorúca. Dokonca si dovolil ďalšiu neslýchanú provokáciu voči kresťanskému svetu. Dňa 21. augusta bol premenený na mešitu ďalší prastarý kresťanský kostol, Chrám svätého Spasiteľa v Chora (súčasť dnešného Istanbulu). Nie tak dávno sa turecký prezident v jednom svojom prejave vyjadril, že v mene Alaha zavedie nový poriadok v Stredomorí, na severe Afriky i na Blízkom východe. Zmení mapu tohto regiónu a zmocní sa gréckych ostrov v blízkosti tureckých brehov. Podľa jeho chorých predstáv je 83 miliónov Turkov ochotných zomrieť v boji za oslobodenie moslimov, údajne utláčaných vo svete, predovšetkým však v Grécku a vo Francúzsku.

Je viac či menej isté, že končí obdobie relatívneho mieru, keď európske štáty považovali Turecko za spoľahlivého partnera, dokonca potenciálny členský štát EÚ, pričom privierali oči nad tureckou okupáciou Cypru, ktorý je členskou krajinou OSN, EÚ a NATO. Brusel krátkozrako vyčleňoval stámilióny eur na podporu demokratických procesov v Turecku. Táto krajina sa mala stať akýmsi mostom medzi Európou a ázijským islamským svetom. EÚ očakávala zintenzívnenie obhajoby ľudských práv v Turecku a zlepšenie postavenia tamojších žien. V skutočnosti však k žiadnemu výraznému progresu v Turecku nedošlo. Situáciu ešte viac zamotal nával migrantov, ktorí sa cez Turecko snažili dostať do Európy. Práve migranti však tureckému prezidentovi dali do rúk nástroj na vydieranie európskych politikov. Erdoğan vďaka nemu vráža klin medzi štáty EÚ, ktorá doposiaľ neprijala jednotnú migračnú a azylovú politiku. Ukazuje sa, že dlhoročná trestuhodná zhovievavosť Európy voči Turecku sa môže vypomstiť.

Mnohí európski, ázijskí a americkí politici a analytici konštatujú, že Turecko sa pod militantným vedením súčasného prezidenta stáva hrozbou pre mier nielen v regióne, ale v globálnom meradle. Jedným z najnovších príkladov zákernosti a nepredvídateľnosti tureckej politiky je podľa expertov opakovaná premena chrámu Hagia Sofia na mešitu. Erdoğan systematicky a cieľavedome oživuje mýtus o obnovení Osmanskej ríše, pričom eskaluje konfliktnú situáciu v regióne. Turecko sa pod vedením svojho prezidenta zapojilo do konfliktu v Sýrii, kde podporuje teroristov a hodlá anektovať temer celý sever krajiny, pričom bude likvidovať miestnych Kurdov, s ktorými je v permanentnom vojnovom stave. Turecko tiež opakovane porušuje suverenitu Grécka a Cypru so zámerom posilňovať svoj vplyv v tomto bývalom priestore Osmanskej ríše a v Líbyi sa snaží ovládnuť náleziská ropy. Turecká vláda navyše podporuje teroristické islamské skupiny v Európe. Už v júli 2020 rakúsky minister vnútra Karl Nehammer obvinil turecké tajné služby z organizovania násilností medzi tureckými imigrantmi a Kurdmi v tejto alpskej krajine. Erdoğan chce milióny Turkov v krajinách Európy použiť ako svojho trójskeho koňa a aj keď zďaleka nie všetci zahraniční Turci sú nadšencami súčasného tureckého prezidenta, nájde sa dosť ochotných, ktorí Erdoğana podporujú.

Zvlášť dramatická je situácia vo Francúzsku. Keď po niekoľkých brutálnych teroristických útokoch moslimov vo Francúzsku prezident Emmanuel Macron avizoval tvrdé opatrenia proti radikálnym islamistickým zoskupeniam v krajine, turecký prezident navrhol Macronovi liečenie, pretože má údajne duševné problémy. Macronova reakcia nenechala na seba dlho čakať a francúzsky prezident povolal na konzultácie francúzskeho veľvyslanca z Ankary. Ako nedávno pripomenula aj agentúra Reuters, Francúzsko a Turecko sú síce členské krajiny NATO, ale zásadne sa rozchádzajú v názoroch na mnohé politické otázky, týkajúce sa Líbye, Sýrie, námorného práva vo východnom Stredomorí a konfliktu o Náhorný Karabach. Francúzi vyjadrili odhodlanie vyhostiť z krajiny 231 cudzincov podozrivých z extrémizmu. Elyzejský palác vyzval Erdoğana, „aby zmenil kurz svojej politiky, lebo je nebezpečná vo všetkých ohľadoch“.

Bolo by však naivné predpokladať, že si turecký prezident vstúpi do svedomia a zmení kurz svojej politiky. Turecká vláda reálne začína vytvárať podmienky na prípravu vojny medzi kresťanmi a moslimami predovšetkým v Európe a na Blízkom východe. Tieto skutočnosti nenechávajú nikoho na pochybách, že novodobý samozvaný sultán Erdoğan chce znovu vyhnať Turkov do vojny proti kresťanskému svetu a ohrozeným regiónom sa stáva aj Európa. Nie po prvý raz.

Kresťanská Európa už prežila veľa podobných hrozieb a má s nimi bohaté skúsenosti. Najväčšiu hrozbu pre jej existenciu predstavoval za posledných štrnásť storočí islam. Najprv ho šírili mečom a krvou Arabi, neskôr Turci. A práve Turci predstavovali pre európske kresťanstvo smrteľnú hrozbu, ktorú Európa eliminovala len s najväčším vypätím síl. Od svojho príchodu na územie Malej Ázie boli Turci sústavnou hrozbou pre kresťanov v Európe. V najťažších časoch kresťanskú civilizáciu zachraňovali pápeži. Najprv krížovými výpravami, neskôr dôležitými diplomatickými i politickými  aktivitami.

Svätá liga z roku 1571 vznikla z iniciatívy pápeža Pia V. a dosiahla mimoriadne dôležité námorné víťazstvo nad Turkami. Bola to koalícia pápežského Ríma, Španielska, Benátskej republiky, Janovskej republiky, Toskánska, Parmy, Savojska a Maltského rádu, ktorá spôsobila 7. októbra 1571 skazu tureckej flotile v bitke, ktorá do dejín vstúpila ako bitka pri Lepante. O veľké víťazstvo kresťanov nad Turkami na pevnine, v bitke pri Viedni v roku 1683, sa mimoriadnou mierou pričinil pápež Inocent XI. Zásluhou jeho diplomacie došlo k spojenectvu medzi cisárom Leopoldom I. a poľským kráľom Jánom III. Sobieskim. Toto spojenectvo stálo pri zrode slávneho víťazstva kresťanských vojsk v roku 1683. Pápež navyše Leopoldovi I. pomohol aj finančne a poskytol 1,5 milióna zlatých na obranu Viedne. O rok neskôr vznikla Svätá liga z roku 1684, ktorá definitívne vrátila Európu kresťanom. Spojili sa v nej pod záštitou pápeža Inocenta XI. Svätá ríša rímska, Benátky a Poľsko-litovská únia, o niečo neskôr sa pripojilo aj Rusko. Odvtedy Osmani ustupovali kresťanom, až im na európskom kontinente zostal už len fliačik zeme.

Dnes vyvstáva nová hrozba pre kresťanskú civilizáciu z územia Turecka. Sme svedkami oživovania snov o znovuzrodení mocnej Osmanskej ríše, ktorá by vytiahla do novej vojny proti kresťanom. Podceňovať túto hrozbu by bolo prejavom infantilnej slabosti. Čo teda máme robiť? Ako sa zachovať? Spomeňme si na historickú múdrosť: Historia – magistra vitae. Vo voľnejšom preklade: História je učiteľkou života. Dajme sa teda poučiť históriou. Vytvorme novú Svätú ligu a pripravme nové krížové výpravy za záchranu kresťanskej civilizácie!

Na jednej strane je povinnosťou katolíkov milovať aj nepriateľov, vrátane moslimov. Postoj miliónov moslimov voči kresťanstvu sa v posledných desaťročiach dramaticky mení a milióny moslimov vo svete už konvertovali na kresťanstvo. Za toto vrúcne ďakujeme nášmu Pánovi a oslavujeme ho. Na druhej strane však musíme objektívne vnímať reálne skutočnosti. Medzi moslimami sú aj milióny radikálov, ktorým nerobí problém predstava likvidácie kresťanstva a násilné zavedenie islamu v pôvodne kresťanských krajinách. V tomto prípade je posvätnou povinnosťou katolíkov brániť kresťanské dedičstvo.

Katolícka náuka pozná aj spravodlivú vojnu, teda oprávnenú obranu vojenskou silou. Je reálna možnosť, že sa Európa nevyhne vojenským konfliktom kresťanov a moslimov. A ak nebudeme ako katolíci v tomto meraní síl pevní tak ako naši predkovia, ktorí Európu ubránili pred násilnou masovou islamizáciou, môže sa stať, že naše deti alebo vnuci už budú moslimovia. A to zrejme nikto z nás nechce. Nech nás Boh i Preblahoslavená Bohorodička Mária, vždy Panna, od toho ochráni! Panna Mária stála pri kresťanoch v bitkách pri Lepante v roku 1571 aj v  bitke pri Viedni v roku 1683. Ona nás ochráni aj pri súčasných hrozbách. Musíme sa však k nej utiekať a prosiť ju o ochranu. S jej pomocou nás žiadna sila na svete neporazí. História to opakovane potvrdila.

 

Karol Dučák

::

Súvisiace články:

Dozrel čas na novodobé krížové výpravy

Turecko – pôvodne kresťanská krajina

Vráťme Turecko kresťanskému svetu!

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).