Za rehoľnými povolaniami

Rozhovor so sr. Alenou Hutňanovou OSsR (Rehoľa Najsvätejšieho Vykupiteľa) z kláštora Najsvätejšej Trojice byzantského (gréckeho) obradu vo Vranove nad Topľou

 

Sr. Alena Hutňanová OSsR

Karol Dučák: Ctihodná matka predstavená, začneme tradičným spôsobom. Prosím Vás, môžete sa našim čitateľom aspoň stručne predstaviť?

Sr. Alena:  Pochádzam zo Stropkova, z malebného mestečka na severovýchode Slovenska, kde som žila pred vstupom do kláštora. Som gréckokatolíčka. Ako 20-ročná som prekročila brány kláštora, takže v kláštore žijem 27 rokov, teda dlhšie ako vo svete. V tomto roku oslavujem 25. výročie rehoľných sľubov, čiže strieborné jubileum.

 

K. D.: A môžete nám vysvetliť históriu Rehole Najsvätejšieho Vykupiteľa?

Sr. Alena: Oficiálny názov je Rehoľa Najsvätejšieho Vykupiteľa (Ordo Sanctissimi Redemptoris) – OSsR. Bežne sme nazývané redemptoristky. Sme kontemplatívna klauzúrna mníšska rehoľa pápežského práva. Podnetom na založenie prvej komunity redemptoristiek v malom talianskom mestečku Scala boli vnútorné zjavenia, ktoré priamo od Ježiša dostala talianska mystička bl. Mária Celesta Crostarosa v roku 1725. Vďaka podpore sv. Alfonza de Liguori (neskoršieho zakladateľa redemptoristov) sestry prijali novú regulu a prvýkrát si obliekli tmavočervené habity, ktorých farba je znakom veľkej lásky Boha ku každému človekovi. Je pre nás znamením, že Kristus nás miluje a zároveň pripomienkou, že aj my máme byť zapálené takouto láskou ku všetkým ľuďom. Naše kláštory (približne 42) sa nachádzajú na všetkých kontinentoch a žije v nich okolo 400 duchovných dcér bl. Márie Celesty Crostarosy.

V našom živote modlitby je všetko postavené na vzťahu s Ježišom, na tom, do akej miery mu dovoľujeme, aby nás vnútorne premieňal. Náš život je životom v spoločenstve, a teda životom vzájomných vzťahov. Veľký dôraz kladieme na ducha vzájomnej lásky, služby a evanjeliového priateľstva, schopnosť dialógu a otvorenosti voči sebe navzájom. Sme tu pre všetkých, aby sme ich vypočuli, podelili sa navzájom, povzbudili, podarovali im radosť, úsmev, pochopenie a predovšetkým, aby sme im ukázali nádej – Ježiša, ktorý tu na nich čaká a ako jediný môže dať zmysel všetkému, čo prežívajú.

 

K. D.: Zaujímavá je jedna vec. Spomínali ste, že ste gréckokatolíčka a aj Váš kláštor patrí Gréckokatolíckej cirkvi. V podstate aj ja som podľa cirkevného práva gréckokatolík, keďže môj nebohý otec bol gréckokatolík, lenže až zhruba do 40 rokov svojho života som o tom vôbec nevedel. Náboženskú výchovu v našej rodine mala pod palcom moja nebohá mamka, horlivá rímskokatolíčka, preto sa cítim byť viac rímskokatolík ako gréckokatolík. Keďže v čase mojej mladosti bola Gréckokatolícka cirkev zakázaná, otec svoju vieru ani nepraktizoval a napokon sa preorientoval na rímskokatolícky obrad, takže Gréckokatolícka cirkev bola pre mňa dlho veľká neznáma. Až po novembri 1989 som sa dozvedel, že aj keď som bol krstený a birmovaný v rímskokatolíckom kostole, aj tak som gréckokatolík, pretože príslušnosť k Cirkvi sa dedí po otcovi. A tak som začal navštevovať gréckokatolícke liturgie a zoznámil som sa s Gréckokatolíckou cirkvou. Ale vráťme sa k meritu veci. Vaša rehoľa je vlastne rímskokatolícka, lenže Váš kláštor je gréckokatolícky. Dá sa teda hovoriť o akomsi obohatení Gréckokatolíckej cirkvi o charizmu zakladateľov rímskokatolíckej rehole?

Sr. Alena:  Áno, kláštory našej rehole na celom svete sú v rímskom, teda v latinskom obrade, čo znamená, že jej členky sú rímskokatolíčky. Keďže však do rímskokatolíckeho kláštora vstúpili aj gréckokatolíčky, nestratili tým svoju identitu. Už pri vstupe nám bolo  povedané, že ak nás bude viac, môžeme založiť kláštor tohto druhu v našom obrade.

Podobná situácia v histórii rehole nastala zhruba pred 100 rokmi, keď do viacerých belgických kláštorov redemptoristiek vstúpili prvé dievčatá z Ukrajiny, ktoré boli východného obradu, teda gréckokatolíčky. Vyše dvadsať mladých dievčat vycestovalo za hranice a začalo rehoľný život a formáciu v rímskom obrade. Ich túžbou bolo vrátiť sa po jej skončení do svojej rodnej zeme a tam založiť kláštor východného obradu. Žiaľ, situácia vo Východnom bloku bola poznačená krutým režimom, ktorý nedovolil sestrám návrat do rodnej krajiny. Preto celý svoj rehoľný život prežili v západnom obrade, a tam aj zomreli. Som však presvedčená, že svojím ukrytým životom s východným cítením boli veľkým prínosom pre Cirkev na Západe.

Po páde komunizmu v roku 1993 sa takýto výjazd za hranice podaril nám, Slovenkám, keďže sme mohli už slobodne vycestovať a vstúpiť do poľského kláštora, ktorý bol tiež rímskeho obradu. Nám Boh doprial po rokoch návrat na Slovensko, takže historicky povstal prvý kláštor v našej reholi, ktorý od svojho počiatku žije východným obradom. Je to teda veľké bohatstvo charizmy redemptoristiek, ktorým žijeme aj v Gréckokatolíckej cirkvi. Potešujúce je, že ďalšia východná kontemplatívna komunita našej rehole vzniká na Ukrajine v Ľvove.

K. D.: Veľa sa hovorí o súmraku západnej civilizácie a s tým súvisiacou krízou Rímskokatolíckej cirkvi v krajinách Západu. Prejavuje sa to aj citeľným poklesom počtu duchovných povolaní. Ja sám dobre poznám situáciu v Rakúsku, kde som pracoval. Kvôli nedostatku domáceho kléru je v Rakúsku veľa kňazov z Indie, Filipín, Poľska, či afrických krajín. Aj situácia ženských reholí v Rakúsku je mimoriadne zlá, doslova katastrofálna. Rehole sú prestarnuté a mladých rehoľníčok je tam minimum. Naproti tomu Gréckokatolícka cirkev takéto problémy nemá. Mám dokonca informácie, že gréckokatolíckych kňazov je nadbytok a aj gréckokatolícke rehole sú na tom s rehoľným dorastom lepšie ako rímskokatolícke rehole. Myslíte, že Gréckokatolícka cirkev môže byť v tomto kritickom období oporou Rímskokatolíckej cirkvi a že môže do istej miery vyvážiť nedostatok duchovných povolaní v Rímskokatolíckej cirkvi, predovšetkým v krajinách Západu?     

Sr. Alena:  Situácia s rehoľnými povolaniami je všeobecne všade znepokojujúca. Ale Boh má všetko pod kontrolou. Možno na Západe sa kláštory zatvárajú, nakoľko jedna generácia vymiera a pre nedostatok povolaní nová generácia neprichádza. Ale keď sa celkovo pozrieme na súčasnú situáciu rodiny, ktorá je prameňom nových povolaní, tak nie je to nič zvláštne, že dôsledkom demografickej krivky nie sú ani mladí, medzi ktorými by sa našli aj takí, ktorí by boli ochotní odpovedať na Pánov hlas. Aj rodina ako taká prežíva krízu.

Je však potešujúce, že sú medzi nami odvážlivci, ktorí majú natoľko otvorené srdce, že prijímajú výzvu pomoci v západnom svete a odchádzajú na misiu do zahraničia. Niektorí kňazi východného obradu majú možnosť biritualizmu a teda môžu vysluhovať sviatosti aj v západnom obrade. Konkrétne by mohli takto pomôcť krajinám Západu. Vo väčšine prípadov však kňaz východného obradu slúži východným kresťanom aj keď pracuje na Západe.

K. D.: Mnohí ľudia s obľubou vykresľujú čierne vízie Katolíckej cirkvi, ktorá podľa nich smeruje do záhuby. Paradoxne, sú medzi nimi aj mnohí maloverní katolíci. Pritom však štatistiky jednoznačne potvrdzujú trvalý trend rastu Katolíckej cirkvi vo svete. A čo je obzvlášť potešiteľné, rast Katolíckej cirkvi vo svete je rýchlejší ako celkový rast obyvateľstva našej planéty, takže stúpa aj percentuálny podiel katolíkov na celosvetovej populácii. Kým Európa prežíva istú krízu, v Afrike a Ázii Katolícka cirkev utešene rastie. Paradoxne, kým v minulosti sme z Európy posielali misionárov do Afriky, Ázie a Ameriky, dnes často vidíme opačnú situáciu. Ako Vy osobne hodnotíte perspektívy Katolíckej cirkvi na európskom kontinente? Budeme v Európe odkázaní na misionárov z iných kontinentov?

Sr. Alena:  Katolícka cirkev je jedna, nezávisle od rozdielnych krajín a hraníc, ktoré nás delia. Spája nás jedna viera, jeden krst, jeden Boh a Otec všetkých. Môžeme si medzi sebou navzájom pomáhať a tak to bolo od nepamäti. Aj v misionárskom povolaní je obsiahnutá vzájomná pomoc a Boh si svojich apoštolov posiela do sveta, práve tam, kde je nedostatok, aby nikto nebol ukrátený o poznanie pravdy. Nemyslím si, že je to zlé. Ale vážme si to, čo máme, buďme vďační za kňazov, za dar Eucharistie aj tým, že budeme jej stálymi účastníkmi, lebo mnohí by to chceli a nemajú.

 

K. D.: Ako praktizujúceho katolíka, ktorý vrúcne miluje svoju Cirkev, ma veľmi trápi nedostatok duchovných povolaní na európskom kontinente. Našťastie, na Slovensku nie je tento problém taký vypuklý, ale aj tu situácia nie je ideálna. V čom sú podľa Vás príčiny? A aká je cesta k náprave alebo k zlepšeniu situácie?

Sr. Alena:  Myslím si, že príčinou je blahobyt. Máme všetkého dostatok a vyberáme si z nekonečného množstva ponúk, ktorými nás svet láka. Ťažko odolávame. Veľmi ľahko sa dáme zviesť a ovplyvniť a aj keď sme boli vychovaní a zakorenení vo viere, prepadáme pokušeniu dnešnej doby. Cesta k náprave je ukrytá v pokání a v bezpodmienečnej láske k druhým, k zabúdaniu na seba a k záujmu o druhého, ktorý čaká na prejav milosrdenstva z našej strany. Som presvedčená, že Boh aj naďalej riadi svet a že tak veľmi mu záleží na záchrane nás všetkých, že využíva aj dnešnú ťažkú situáciu, spojenú s epidémiou, ako výzvu k obráteniu. Má svoj plán pre nás, pretože nás miluje a chce nás zachrániť.  

K. D.: Ale vráťme sa k Vám. Aká bola Vaša cesta k povolaniu? Kedy ste sa pevne rozhodli stať sa rehoľníčkou?

Sr. Alena:  Pochádzam z farnosti, kde som od malička poznala život redemptoristov. Oni boli pre mňa veľkou výzvou a povzbudením. Moja cesta za Kristom nebola komplikovaná, aj keď nebola ľahká. Priama bola v tom, že už ako 17-ročná som bola presvedčená, že mám kráčať cestou zasväteného života. Pýtala som sa na to Boha a svoju odpoveď mi veľmi jasne, postupne a v krátkom čase odhalil. Takže po maturite som si to moje vnútorné presvedčenie išla overiť na vlastné oči. Navštívila som kláštor sestier redemptoristiek v Poľsku. Túto návštevu mi sprostredkovali redemptoristi, od ktorých som sa o sestrách dozvedela osobne. Zostala som s nimi sedem dní a po ich uplynutí som im povedala, že chcem byť jednou z nich. Po dvoch rokoch, v ktorých sa upevňovalo a dozrievalo moje rozhodnutie, som koncom roka 1993 navždy vstúpila do rehole.

No a neľahká bola kvôli prekážkam, ktoré sa objavili na ceste. Jednou z nich bola iná predstava môjho otca, ktorý veľmi ťažko prijímal moju radikálnu životnú voľbu. Presvedčiť ho o mojom šťastí bolo priam nemožné. Bojoval, plakal a predpokladám, že svoje nenaplnené plány týkajúce sa mojej osoby priniesol ako obetu samému Bohu. Časom sa s tým zmieril, ale nikdy sme sa na túto tému už nerozprávali. Takže zostalo to zahalené tajomstvom, ktoré sa nám odhalí až v nebi. A otec ho už dosiahol.

K. D.: Kláštor Vašej rehole je pomerne nový, ale vyzerá nádherne. Ako vznikol?

Sr. Alena: Prv než tento kláštor povstal na tomto mieste, Boh ho najprv začal stavať cez „živé kamene“ – povolania, ktoré si zhromažďoval v spoločenstve v Bielsku-Białej, v Poľsku. Prvé sestry zo Slovenska vstúpili to tejto komunity 16. októbra 1993. Keďže počet sestier postupne rástol, materská komunita sa rozhodla založiť gréckokatolícke spoločenstvo redemptoristiek na Slovensku. Následným krokom v roku 2002 bol náš výjazd na Slovensko. „Prechodným kláštorom“ sa nám stala sačurovská fara, kde sme prežili päť rokov, zakúšajúc dobrotu Boha i ľudí z miestnej farnosti, a koordinovali sme práce spojené s výstavbou kláštora. Medzitým sa budoval kláštor s kaplnkou, ktorý bol slávnostne posvätený v máji 2008. Projekt tohto krásneho kláštora pripravil a zároveň pri jeho realizácii bol nám pomocou Ing. Ján Zajac.

 

K. D.: Ak dovolíte, jedna otázka „na telo“: neoľutovali ste nikdy svoje rozhodnutie stať sa rehoľníčkou? Napĺňa Vás aj dnes toto povolanie? Ste v ňom šťastná?

Sr. Alena:  Svoje rozhodnutie som nikdy neľutovala. Nikdy som nezapochybovala, že to Boh odo mňa chcel a že tým chcel aj dobro pre mňa osobne. Náš život je predovšetkým životom modlitby a tento duchovný priestor sa zakladá na osobnom vzťahu s Bohom, ktorý má svoje korene v ďalekej minulosti. Môj vzťah s Bohom postupne rástol, prehlboval sa a očisťoval, takže dnes má inú kvalitu. Ale je to stále ten istý a verný Boh, ktorý ma nikdy nesklamal. Odhaľoval mi vždy nové možnosti a presviedčal ma o svojej láske.

Naplnenie tohto výnimočného povolania nachádzam aj v stretnutiach s ľuďmi, čo je možné v rámci našej klauzúry, ktorá je otvorená pre ľudí. Ale nielen v tom osobnom fyzickom kontakte. Dnes je veľa možností, ktoré ľudia využívajú na stretnutie. A táto možnosť deliť sa s nimi prostredníctvom vzájomného dialógu je plná krásnych a hlbokých prejavov Boha, žijúceho v našich životoch. Pre mňa je obrovským obohatením, ale aj miestom svedectva, na ktoré ľudia čakajú. Som šťastná a som za to Bohu veľmi vďačná!

K. D.: Ktorý je Váš obľúbený svätec?

Sr. Alena:  Nemám jedného obľúbeného svätca. Oni sa stále obmieňali a boli u mňa obľúbení na isté obdobie. Začala som so sv. Teréziou z Lisieux, ktorá mi bola vzorom v mojej mladosti. Potom to bol sv. Gerard, redemptorista, ktorého mám rada pre jeho úplnú odovzdanosť, zápal pre Boha a radikálnosť v životných postojoch. V deň jeho spomienky som vstúpila do kláštora. A neskôr mi zaimponovala sv. Rita, pre jej záhadnú cestu, ktorou ju Boh previedol životom. V posledných rokoch je mojou obľúbenou bl. Mária Celeste Crostarosa, ktorá ako prvá redemptoristka je pre mňa povzbudením a príkladom v každodennom kráčaní za Kristom.

 

K. D.: A  aká je Vaša najobľúbenejšia činnosť? Čo Vás najviac napĺňa?

Sr. Alena:  Neviem či najobľúbenejšia je jedna. Ja ich mám viac a niekedy si musím vybrať, alebo niečo uprednostniť, pretože čosi je súrne a iné musí počkať. Rada šijem, väčšinou sú to liturgické odevy, ktoré sa nedajú bežne kúpiť. Mám rada prácu v záhrade pri orezávaní okrasných stromčekov. A mojím relaxom sú veľkonočné písanky, po ktorých je veľký dopyt. Je to veľmi výnimočná a vzácna technika s použitím včelieho vosku, ktorá postupne na našom území zaniká. Pre mňa je to stále krásna práca, pri ktorej sa neviem unaviť, a napĺňa ma pocitom vďačnosti za dedičstvo našich mám.  

 

K. D.: Ešte na vysvetlenie pre našich čitateľov: veľkonočné písanky sú vlastne maľované veľkonočné vajíčka. U nás, v Gréckokatolíckej cirkvi, sa aj ikony píšu, nie maľujú. Preto máme ikonopiscov, nie ikonomaliarov. Ale poďme k ďalšej otázke. My dvaja sme sa náhodne stretli počas nákupov vo vranovskom Kauflande. Ako je to u Vás s pohybom na verejnosti? Ako často sa môžete pohybovať mimo kláštora? Môžu bežní ľudia navštíviť Váš kláštor? A napokon, ako Vaše pôsobenie ovplyvnili opatrenia v súvislosti so šírením ochorenia Covid-19?

Sr. Alena:  Klauzúrne rehole vedú uzatvorený štýl života, s obmedzeným pohybom na verejnosti. Sú však výnimky ako je návšteva lekára alebo úradné záležitosti, kde nás nikto nemôže zastúpiť. Podobne aj nákupy si zabezpečujeme sami. Preto aj naše náhodné stretnutie bolo v tomto zmysle výnimočné.

Ľudia však náš dom môžu navštíviť, ak o to prejavia záujem. Náš kláštor je otvorenou bránou pre tých, ktorí hľadajú Boha. Ponúkame im možnosť osobného stretnutia podľa ich potrieb a našich možností. Prichádzajú na osobnú alebo spoločnú liturgickú modlitbu, prosia o modlitbu príhovoru alebo o rozhovor. Majú záujem o osobné duchovné cvičenie, čiže vnútorné stíšenie a priestor na meditáciu. Vopred sa dohodneme na termíne, ktorý by vyhovoval obidvom stranám.

Situácia s ochorením Covid-19 a následná karanténa tak trochu priblížila ľuďom vo svete uzatvorený štýl nášho života. Čo sa týka opatrení v tomto nepriaznivom čase, tie sa dotkli aj nás a preto aj my fungujeme v sprísnenom režime, čo sa týka návštevnosti kláštora aj na bohoslužbách.

K. D.: Svätý pápež Ján Pavol II. predpovedal významnú úlohu Slovenska pri duchovnej obnove Európy. Čo si o tom myslíte Vy?

Sr. Alena:  Myslím si, že mal pravdu. Je to náš čas, v ktorom Boh od nás žiada vernosť a svedectvo toho, čomu sme uverili. Máme sa s čím deliť s krajinami Európy a tým myslím predovšetkým na duchovnú oblasť.

 

K. D.: Ak by nejaké mladé dievča, prípadne aj staršia nevydatá žena chcela vstúpiť do Vašej rehole, ako by mala postupovať?

Sr. Alena:  Rozhodnutiu vstupu do kláštora by mal predchádzať dlhodobejší vzájomný kontakt, vzťah so spoločenstvom sestier, do ktorého dievča vstupuje. Čiže vzájomné spoznanie na základe osobných rozhovorov. Vďaka tomu je možné rozlíšiť z obidvoch strán, či toto je to miesto, na ktoré ju Boh povoláva. Preto je určite potrebné prísť osobne a s vierou, že ten, ktorý povoláva, je Boh. Veková hranica pre prijatie mladých dievčat či žien je od 19 do 40 rokov.

K. D.: Pokiaľ sú moje informácie správne, niektoré rehole robia akési dni otvorených dverí. Organizuje aj Váš kláštor niečo také?

Sr. Alena:  Deň otvorených dverí sme organizovali zatiaľ iba raz. Bola to odpoveď na výzvu, adresovanú všetkým reholiam na Slovensku, pri príležitosti vyhlásenia Roku zasväteného života. Bol to krásny júnový deň v roku 2015, v ktorom prišlo vyše 100 ľudí. Pripravili sme pre nich bohatý program, pričom všetci mohli nazrieť do priestorov, ktoré sú vyhradené hosťom. Medzi nimi boli aj takí, ktorí bránu kláštora prekročili prvýkrát, hoci náš kláštor je vždy pre ľudí otvorený. Netreba čakať na mimoriadny deň. Ľudia môžu prichádzať kedykoľvek podľa svojich potrieb a zvlášť vtedy, keď je v kláštore odpustová alebo nejaká iná výnimočná slávnosť, na ktorú pozývame všetkých, ktorí o to prejavia záujem.

K. D.: No a posledná otázka: chceli by ste azda niečo odkázať slovenským katolíkom?

Sr. Alena:  Ako Slováci nie sme bezmocní, avšak nesmieme byť ľahostajní, ale naopak, vynaliezaví a ochotní deliť sa bohatstvom, ktoré je hlboko zakorenené v našich životoch. Ak zapadlo prachom, je potrebné ho nanovo odhaliť, očistiť, osviežiť, čerpať z neho pre spoločné dobro všetkých. Pýtajme sa Boha, čo od nás žiada, a on nám odpovie, akým spôsobom máme byť užitoční pre svet. Nezabúdajme, že máme jedného Otca v nebi a on nám dal túto zem, aby sme ju zveľaďovali. On nám tak dôveroval, že chcel, aby sme v jeho mene konali veľké veci. Tu na zemi žijeme krátko, preto využime čas, lebo dni sú krátke.

 

K. Dučák: Ďakujem za rozhovor.

::

(Fotografie: archív sestier redemptoristiek)

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.