 |
| Ilustračná snímka: PriestorNet |
Stojí pri okne, hľadí na uplakané mesto,
hľadí do tváre jeseni, ktorá prišla tak náhle. Mala rada jeseň, obdobie
ako také, najmä september, keď oblohu spriadalo do siete babie leto. Nikdy
neznášala horúčavy, keď teplomer ukazoval tridsiatky. Vtedy mávala pocit, akoby
sa dusila vo vlastnej koži, ktorá jej bola úzka.
Bola citlivá na počasie – aké práve bolo, takú
mala náladu. Nehovoriac o tom, že mávala i žalúdočnú nervozitu,
v žalúdku cítila čosi ako pumpu, ktorá jej zovierala žalúdok, a ona
nemohla ani jesť.
Už tretí rok chodí k psychiatrovi, vlastne k psychiatričke. Tá jej predpísala tabletky, z ktorých je vždy unavená, preto musí piť kávu. Keď sa to tak vezme, stala sa z nej silná kávičkárka, ale kávu predsa len nemôže piť donekonečna... Potrebuje aj psychológa, k precitlivenosti pribudli depresívne stavy.
Dnes vstala okolo šiestej, pripravila si kávu,
zapálila si cigaretu a snažila sa upokojiť. Je síce jeseň, ale plná
chladného až ostrého vzduchu. A znova tá senzibilita a znova ten kolotoč,
strašné čosi, čo musí pre výkyvy počasia vytrpieť.
Hľadí na veľkú križovatku, sleduje autá,
električky, ľudí, ktorí sa náhlia do práce, alebo možno k svojim blízkym.
Uvedomuje si, že i ona je súčasťou
toho labyrintu. Zatvorí okno. Schladilo sa, prvé mrazy sú tu, i v srdci ju
čosi mrazí, až sa jej chce plakať. Bolí ju všetko, všetko sa v nej rúca.
Stráca manžela, ktorý od nej odchádza kvôli
milenke. V poslednom čase je arogantný, zlý, hrubý. Predtým taký
nebol. Nenávidí ho zato, ako sa k nej teraz správa. Zabila by ho, vraždila
by. Je hnusný, odporný, a ona, ona si myslela, že ho pridrží v rodine,
spravila preto všetko, a teraz sa rozchádzajú.
Uvažuje. Sú chlapi schopní prežívať lásku?
Dokážu vôbec milovať? Prejde čas, žena zostarne a muž ju vymení za mladšiu,
krajšiu... Ale vzťah predsa nie je len sex... Takí sú muži, iní
nebudú...
Za oknami znova popŕcha, obloha plače
a zem si pýta jej slzy. Všetko je mokré, ulice, chodníky. Stromy sa
vyzliekajú, zhadzujú zo seba listy.
V Márii sa čosi búri. Rastie v nej
bolesť. Má ťažký život, prebíja sa ním, ale padá a ktovie, či ešte dokáže
vstať.
Gabriel Németh
::
Rozhovor s autorom: Rozdať slovo do poslednej omrvinky
Koľko je dnes ľudského nešťastia? Prečo je medzi nami stále viac klamu, nevery, zloby, ľahostajnosti? Myslím, že koreňovou príčinou je absencia viery.
OdpovedaťOdstrániť„V Európe sa každý rok približne 50 000 ľudí rozhodne vziať si život a vo väčšine európskych krajín je najviac percentuálne zastúpená smrť mladých ľudí a detí spôsobená samovraždou. Ak je zmysel života relatívny, je ešte dôvod žiť, keď život ukáže svoju tvrdosť?“ (Aldo Giordano: Iná Európa je možná).
Presne tak ako v raji, hriech je lákavý než sa ho človek dopustí, ale následky sú tragické, nech nám hovoria tí, ktorí likvidujú a rozkladajú svet čokoľvek. Nie je možné hrešiť bez následkov. Dôsledkom ťažkého hriechu je smrť. Vidíme to aj vo svojom okolí, nebezpeční sú ľudia, ktorí iných navádzajú na hriech, pretože dôsledky neponesú oni ale tí, ktorí sa naviesť nechajú. Preto je dôležité mať poznanie a stáť na strane dobra. Zdá sa mi, že aj súčasný princíp sveta je oklamať mnohých tých, ktorí ešte majú zbytky viery aby sa jej vzdali. Jednak je to výčitkou pre tých, ktorí páchajú zlo a na strane dobra je víťazstvo. Hriech vedie k smrti, dobro a láska k životu. Preto sa čudujem obhajcom hriechu v každej forme a takým, ktorí volia verejných hriešnikov do verejných funkcií, napríklad preto že ktosi kradol, tak treba ho vymeniť niekým kto nielen kradne ale aj klame, pretvaruje sa, žije v hriechu, rozbíja rodiny, podporuje čudné zväzky, či priamo žije homosexuálnych či lesbických zväzkoch, okráda chudobných, podporuje LGBTI a ešte sa kresťansky tvári. Hriešnici nemajú budúcnosť, darmo ich budeme podporovať, dostaneme len seba do problémov, treba sa nám vrátiť z kratšej cesty. Už nejde ani o záchranu sveta, ale človek má mať aspoň pud sebazáchovy aj keď je mi ľúto tých, ktorí už nevedia ako ďalej, často za to nemôžu sami ale ich okolie, ktoré ich k tomu priviedlo. Aj keď sme svetu na smiech a niektorým aj z tzv. kresťanov. Myslím si, že je potrebné poukazovať na negatívne stránky života a varovať pred nimi a podporovať a poukazovať na krásu dobra Ľudovít
OdpovedaťOdstrániťĽudovít, naznačili ste dôležitú vec: korupcia nie je tým najväčším zlom. Volanie po transparentnosti a proklamovaný boj proti korupcii sú často len zásterkou, pokusom prekryť čosi ešte horšie.
OdstrániťŽivot je v dnešnej dobe ťažký. Rôzne choroby, epidémie, hnev, zloba, nenávisť a nám obyčajným a jednoduchým ľuďom, šťastie uteká medzi prstami, pretože si nevážime lásku. Staviame sa proti nej a vôbec si neuvedomuje, že láska, je ten najkrajší cit v srdci, aký môže existovať
OdstrániťObávam sa, že máte pravdu. Nechcem schvaľovať žiadnu mieru korupcie, ale to čo sa deje je len kričanie a poukazovaním na iných a zakrývaním svojich prehreškov, ktoré majú oveľa ťažšie dôsledky pre spoločnosť a ľudí. Pokušenie moci je vždy silné a určité prehrešky mocných asi neodstránime nikdy, ale arogantný výkon moci s akým sa stretávame v súčasnosti je cítiť a silná vlna protestov by tu bola, nebyť výnimočného stavu. A táto vláda padne na svojej neschopnosti, zdá sa že napriek tomu, že jej členov držia vidina moci a peňazí a mnohí ju držia a podporujú pre vlastné výhody a možno aby zabránili návratom jej predchodcov. Paradoxom je, že silnie lavica, liberáli a kresťania sa vytratili celkom z podielu na správe vecí verejných, bojujú ako jednotlivci pretože tí v OĽANO SME Rodina a Za ľudí nefungujú ako riadne strany s členskou základňou a regionálnymi štruktúrami, sú postavené na lídroch a silnej podpore médií... Ľudovít
OdpovedaťOdstrániť