Bez spovede nemôžeme byť katolíkmi!

 

Ilustračná snímka: PriestorNet

Druhý vatikánsky koncil zdôrazňuje nenahraditeľné miesto sviatosti pokánia v živote katolíkov

Katolícka cirkev prežíva jedno z najťažších období v celých svojich dejinách. Dochádza k erózii jej dvetisícročného učenia v prístupe k sviatostiam. Veriaci na Západe, predovšetkým v Nemecku, v masovom meradle dlhodobo zanedbávajú sviatosť pokánia a hrozivo narastá počet svätokrádežných prijímaní. Otrasné svedectvo o tom priniesol aj košický arcibiskup Bernard Bober v pamätnej homílii dňa 6. mája 2017 v Obišovciach: „Na Západe takmer všetci idú k prijímaniu, no nespovedajú sa, mnohí vôbec. Pred niekoľkými mesiacmi bol na Slovensku laický aktivista z Nemecka, v médiách poskytol rozhovor, v ktorom prehlásil, že v Nemecku sa ľudia už nespovedajú... Naši kňazi, ktorí dlhé roky pôsobia v nemecky hovoriacej oblasti, potvrdzujú, že počas celého Pôstu pred Veľkou nocou vyspovedajú maximálne 10 až 20 ľudí, no na prijímanie idú takmer všetci. Pre tých, ktorí neveria v prítomnosť Ježiša v Eucharistii, je to len kúsok bieleho chleba“ (homília o. arcibiskupa Mons. B. Bobera 6. 5. 2017 – FS Obišovce; dostupné na internete: maria.sk). Podobná situácia je vo viacerých iných západných krajinách.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že existuje aj spoločné slávenie sviatosti zmierenia so všeobecnou spoveďou a všeobecným rozhrešením, ale ide o výnimočné prípady na základe povolenia diecézneho biskupa (porov. KKC, 1483; KKP, kán. 962, § 1; KKP, kán. 961, § 2).

V každodennej praxi platí, že pre veriaceho so smrteľným hriechom na duši je jediným riadnym spôsobom zmierenia s Bohom a Cirkvou individuálna a úplná svätá spoveď a rozhrešenie, pokiaľ veriaci nie je od takejto povinnosti oslobodený v dôsledku fyzickej alebo morálnej nemožnosti (porov. KKC, 1484).

Pre veriacich bez smrteľného hriechu síce nie je spoveď zo všedných hriechov striktne nutná, no „Cirkev ju veľmi odporúča (porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, 14. zasad., Doctrina de sacramento Paenitentiae, kap. 5: DS 1680; KKP, kán. 988 § 2)“ (KKC, 1458).

Žiaľ, aj na Slovensku sa veriaci spovedajú menej, teraz predovšetkým pre koronaošiaľ, ktorý ochromil našu Katolícku cirkev a priviedol sviatostný život katolíkov na bod mrazu. Lenže bez spovede už nemôžeme byť katolíkmi. Toto učenie jednoznačne potvrdil aj Druhý vatikánsky koncil, ktorého dokumenty nás priamo vyzývajú čo najčastejšie pristupovať k sviatosti pokánia.

V koncilovom dekréte Presbyterorum ordinis nachádzame pasáž: „Kňazi teda učia veriacich v obete svätej omše prinášať božskú žertvu Bohu Otcovi a spolu s ňou dávať ako obetu aj svoj vlastný život. V duchu Krista Pastiera ich učia so skrúšeným srdcom predložiť svoje hriechy Cirkvi vo sviatosti pokánia tak, aby sa čím ďalej tým viac obracali k Pánovi a pamätali na jeho slová: ‚Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo‘ (Mt 4, 17)“ (Presbyterorum ordinis, 5).

Druhý vatikánsky koncil teda jasne a jednoznačne deklaruje, že sviatosti Eucharistie a pokánia sú vlastne dve sviatostné „dvojičky“ a jedna musí nadväzovať na druhú. Koncil sa obracia aj na katolícke duchovenstvo s naliehavou žiadosťou čím častejšie pristupovať k sviatosti pokánia a v čo najväčšej miere ju sprístupňovať aj veriacim.

V už uvedenom dekréte Presbyterorum ordinis je okrem iného uvedené, že kňazi „sa úmyslom a láskou spájajú s Kristom, keď vysluhujú sviatosti. To uskutočňujú najmä pri sviatosti pokánia, ak ju vysluhujú s veľkou ochotou vždy, kedykoľvek ich o to veriaci odôvodnene požiadajú“ (Presbyterorum ordinis, 13).

A v tom istom dokumente sa uvádza aj toto: „Vysluhovatelia sviatostnej milosti sa dôverne spájajú s Kristom Spasiteľom a Pastierom, keď s úžitkom pristupujú k sviatostiam, zvlášť k častej sviatostnej spovedi, ktorá veľmi napomáha potrebné obrátenie srdca k láske Otca milosrdenstiev, a keď sa na ňu pripravujú každodenným spytovaním svedomia“ (Presbyterorum ordinis, 18).

Aj v iných dokumentoch koncilu nachádzame pasáže venované sviatosti pokánia. V dekréte Christus Dominus je uvedené: „Ďalej nech farári pamätajú, že v najväčšej miere pomáha udržiavať kresťanský život sviatosť pokánia. Preto nech sú vždy ochotní spovedať veriacich, a keď treba, nech prizvú na ten účel aj iných kňazov, ktorí ovládajú rozličné jazyky“ (Christus Dominus, 30).

Absolútnu nevyhnutnosť sviatosti pokánia pre život katolíka zdôrazňuje dogmatická konštitúcia koncilu Lumen gentium: „Tí, čo pristupujú k sviatosti pokánia, dostávajú od Božieho milosrdenstva odpustenie urážky spôsobenej Bohu a zároveň sa zmierujú s Cirkvou, ktorú hriechom ranili a ktorá sa láskou, príkladom a modlitbami pričiňuje o ich obrátenie“ (Lumen gentium, 11).

A v tom istom dokumente sa píše, že kňazi preukazujú kajúcim alebo chorým veriacim „vrcholnú službu zmierenia a úľavy a predkladajú Bohu Otcovi potreby a modlitby veriacich (porov. Hebr 5, 1–4)“ (Lumen gentium, 28).

Koncil teda slávnostne deklaroval kontinuitu učenia Katolíckej cirkvi, keď jasne a jednoznačne potvrdil, že bez sviatosti pokánia nemôže byť nikto zmierený s Bohom a Katolíckou cirkvou, pretože nikto na svete nie je bez hriechu (porov. 1 Jn 1, 8) a teda každý človek sa musí zmierovať s Bohom a Katolíckou cirkvou prostredníctvom sviatosti pokánia, aby dosiahol odpustenie hriechov i duchovné uzdravenie. A nielen duchovné, ale v mnohých prípadoch aj telesné uzdravenie.

Sviatosť zmierenia má totiž priaznivý vplyv aj na zdravotný stav človeka. Pozoruhodné svedectvo o tom priniesla rakúska mystička Maria Simma, známa po celom svete vďaka tomu, že ju navštevovali duše z očistca, ktoré ona nazývala „úbohé duše“. Keď dostala Maria Simma v jednom rozhovore otázku, čo jej duše z očistca povedali o svätej spovedi, odvetila okrem iného: „Úbohé duše mi povedali, že 60 percent všetkých depresií na svete by nebolo, keby ľudia využívali tento veľký dar. A opäť, mnohí lekári, farmaceutické firmy a agentúry by skrachovali, keby každý chodil pravidelne na spoveď. Náš Pán môže zachrániť a uzdraviť každého a všetko, čo chce, len keby ľudia na neho volali. Myslím, že v Medžugorí Panna Mária povedala, že pravidelné mesačné spovede by zachránili Západ“ (Dostaňte nás odtiaľto!!!; prvé vydanie, Doľany: ZAEX, 2013, ISBN 978-80-89676-02-6, s. 111).

Je naliehavo potrebné vrátiť sa k učeniu Druhého vatikánskeho koncilu a dôsledne sa ho pridržiavať. Len tak je možné odvrátiť katastrofu, ktorú hrozí predovšetkým krajinám Západu. Ako sa vyjadrila Panna Mária v Medžugorí, len pravidelná spoveď môže zachrániť Západ a ozdraviť Katolícku cirkev ako celok. A pre Slovensko v tejto súvislosti platí, že súčasný stav ohrozenia viery katolíkov je neospravedlniteľný a priam volá po obnovení sviatostného života veriacich na Slovensku v plnom rozsahu.

 

Karol Dučák

::

Rozhovor s autorom:

Kríza západnej civilizácie korení v pýche a ignorancii katolíckeho učenia

::

Výzva na rešpektovanie náboženských práv