Démon demokracie

 

Demokracia je dnes vo všeobecnosti považovaná za jediný prípustný model fungovania spoločnosti. Ale predstavy o demokracii sú rôzne, ako aj spôsoby jej uplatňovania v praxi. V poslednom čase sa mediálne i politicky pretláča takzvaná liberálna demokracia, čo je však len zásterka, slúžiaca na prekrytie istých ideologických zámerov. Podobne tomu bolo pred desaťročiami, keď sa k moci v štáte tlačili komunisti, okázalo vtedy hovorili o ľudovej, respektíve socialistickej demokracii, ale ako vieme, ich politická prax nemala s demokraciou nič spoločné.

V demokracii sa uplatňuje vôľa väčšiny. V mnohých oblastiach, ktoré si žiadajú právnu reguláciu, je to správne a postačujúce. Ale v podstatných otázkach, keď ide o dôstojnosť človeka a ľudstva, väčšinový princíp nepostačuje. Tu sú potrebné iné kritériá, založené na rozume a prirodzenom poriadku, ktorý vychádza z Božieho stvorenia. Benedikt XVI. podotýka, že ignorovanie týchto kritérií, ignorovanie kultúrneho dedičstva a dejinnej pamäti by znamenalo amputáciu vlastnej identity s vážnymi následkami. Každý zodpovedný človek, a obzvlášť verejný činiteľ, musí hľadať normy, podľa ktorých sa bude orientovať, aby vedel rozlišovať medzi dobrým a zlým. Normou a motiváciou politiky nesmie byť úspech a už vôbec nie materiálny zisk. Nad všetkým by mala byť pravda a spravodlivosť, ale dnešní demokratickí politici nemajú jasno v tom, čo zákonu pravdy a spravodlivosti zodpovedá: „Dnes vôbec nie je jednoducho zrejmé, čo je vzhľadom na základné antropologické otázky správne, čomu možno dať silu právnej normy“ (Benedikt XVI.: Poznanie pravdy).

Chaos nastal vtedy, keď v myslení ľudí prevládlo pozitivistické chápanie sveta. Pozitivistická predstava, ktorá chápe prírodu iba z funkčného hľadiska, ako príčinné zoskupenie objektívnych daností, stráca vzťah k étosu a právu, pozná iba formalistické, technokratické, kvázi demokratické odpovede. Z prísne pozitivistického hľadiska spadá étos do nevedeckej oblasti, teda nemá objektívne platné ukazovatele, čo vytvára dramatickú situáciu, pretože v takomto poňatí možno vlastne všetky otázky morálky a etiky, dobra a zla relativizovať, respektíve prispôsobovať momentálnym okolnostiam a potrebám: „Tam, kde sa vníma pozitivistický rozum ako dostatočná kultúra a kde sa všetky iné kultúrne skutočnosti odsúvajú na úroveň subkultúry, tam sa umenšuje človek, potláča sa jeho ľudskosť“ (Benedikt XVI.: Poznanie pravdy).

Podobne uvažuje kardinál Robert Sarah. Aj on upozorňuje na obmedzenia demokracie. Hovorí, že bez kresťanských hodnotových kritérií a v nevedomosti o Bohu sa demokracia ľahko zvrhne na oligarchiu, na elitársky systém vládnutia, ktorý v konečnom dôsledku rozdeľuje spoločnosť a zväčšuje sociálnu nerovnosť. Nadvláda väčšiny nie je zárukou spravodlivosti. Len taký spoločensko-politický systém, v ktorom má miesto Boh, môže napomôcť rozvoj integrálneho človeka: „Ak z demokracie vylúčime, či už explicitne, alebo implicitne, náboženský prvok, prestane fungovať ako spoločné dobro; je to zároveň koniec právneho štátu“ (Robert Sarah: Boh alebo nič).

Friedrich Romig pripomína, že mnohí myslitelia, politici i predstavitelia kresťanských cirkví považovali za ťažký omyl také chápanie, podľa ktorého je zdrojom všetkej moci a verejnej autority ľud. Cituje napríklad pápeža Leva XIII., ktorý sa vyjadril takto: „Plná moc vychádza zhora, aby sa dostala nadol.“ Podľa pápeža nie z ľudu, ale od Boha vychádza moc, právo a morálne zásady. Romig dopĺňa, že demokracia, ak sa neopiera o trvalé hodnoty, stráca pôdu pod nohami a mení sa na skrytý alebo aj otvorený totalitarizmus. Pretože pravdu neurčuje nijaká väčšina, pravdu nemožno odvodzovať od aktuálnych spoločenských trendov či nálad. V spojení demokracie a relativizmu v oblasti etiky je skryté nebezpečenstvo straty orientácie v tých najdôležitejších otázkach, týkajúcich sa systému vládnutia a usporiadania štátu. Ľudstvo by sa nemalo upínať na jeden jediný spoločenský model, absolutizovať ho, ignorujúc kultúrne dedičstvo. Človek je jednotou tela a ducha, priestor jeho bytia sa nedá vymedziť a naplniť experimentmi a hlasovacími procedúrami: „Jeho mravná dôstojnosť spočíva v správnom využívaní slobody v zodpovednosti pred sebou samým a vlastným svedomím, pred spoločenstvami, v ktorých žije, a napokon pred Bohom“ (Friedrich Romig: Práva národa).

 

* * *

Demokracia posledných desaťročí je plná paradoxov. S odklonom veľkej časti obyvateľstva od kresťanskej viery došlo v našom civilizačnom okruhu k narušeniu stáročných základov morálky a etiky. Politici sa začali nanovo zjednocovať na báze akéhosi sekulárneho pragmatizmu, ale to je báza veľmi nestála, vratká, ľahko ovplyvniteľná propagandou a činnosťou rôznych nátlakových skupín. Spoločnosť je rozhádaná, ale takzvané elity sa napodiv vedia zhodnúť, ak ide o ochranu ich vlastných záujmov.

Pod kepienkom demokracie sa ukrýva mediokracia a partokracia s oligarchickým pozadím. Masmédiá, za ktorými spravidla stoja silné finančné skupiny, získali dosiaľ nevídaný vplyv – manipulujú s verejnou mienkou, osobujú si práva, ktoré im nepatria, obviňujú, rozdeľujú ľudí na demokratov a nedemokratov, informujú selektívne a presadzujú „politickú korektnosť“, čo v podstate znamená potieranie neželaných názorov; pričom tieto aktivity nie sú zamerané iba proti skutočným extrémistom, ale veľmi často proti kresťanským konzervatívcom. Politické strany nadobúdajú čoraz viac podobu podnikateľských subjektov a cez ne sa do politiky dostávajú pochybné indivíduá, šíriace zvrátené názory a zvrátený životný štýl. Ak sa niečo nedarí presadiť prostredníctvom volieb, nastupuje súdnický aktivizmus. Pat Buchanan upozorňuje na prípad USA, kde sa zhruba pred polstoročím zmocnili Najvyššieho súdu „sudcovia ideológovia“, ktorí pochopili, že zo svojej pozície môžu pretvoriť spoločnosť; zaviedli viaceré zákony a opatrenia proti vôli väčšiny, v niektorých otázkach doslova anulovali výsledok ľudového hlasovania: „Tu vládne ľud! – chválili sa kedysi hrdí Američania. To už neplatí. V Amerike nežijeme podľa vlády väčšiny. Žijeme pod vládou menšín, ktorých víziu toho, aká by Amerika mala byť, realizuje päť spravodlivých Najvyššieho súdu“ (Patrick J. Buchanan: Smrť Západu).

Demokracia bez pevných základov sa začína rozpadať na kúsky, ktoré sa stávajú korisťou dobrodruhov. Jedným z indikátorov zmeny je jazyk. Vytváranie akejsi novej reči, zdeformovanej, sploštenej, súvisí s ideologickými tlakmi. George Orwell použil výraz „newspeak“, ktorým pomenúva jazyk vytvorený s ideologickým a politickým zámerom obmedziť myslenie a manipulovať s ľudským vedomím. Newspeak má byť prejavom novej politiky a zároveň hrádzou „proti všetkým iným spôsobom myslenia“. Manipulátori rátajú s tým, že keď vnútia ľuďom nový jazyk, slobodné myslenie sa stane fakticky nemožným, „aspoň v takej miere, v akej je myslenie závislé od slov“ (George Orwell: 1984). Takéto praktiky, ako sa ukazuje, nie sú vlastné iba typickým totalitným režimom, vidno ich aj v prostredí demokracie. Aj v súčasnosti môžeme pozorovať, ako sa jazyk zneužíva, násilne mení, ako je tlačený do „politicky korektnej“ podoby. Výsledkom je takpovediac klamoreč, ku ktorej sa kvázi demokratickí politici i novinári stále častejšie prikláňajú... Demokracia bez duchovnej výstuže sa mení na démonkraciu.

 

Ján Maršálek

(Úryvok z knihy Spoločnosť bez svetla, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)