Nájdu v sebe novinári Denníka N aspoň štipku slušnosti a sebaúcty?

 

Ilustrácia: Andrej Mišanek

Na Slovensku máme novinárov a novinárov. Tých čestných, ktorí nezištne slúžia pravde a len pravde, a tých nečestných, ktorí predávajú svoju česť za judášsky groš. K tým druhým patria zvlášť novinári hlavného prúdu, ktorí u nás pomohli vytvoriť mediokraciu, teda nadvládu médií nad občanmi.

Mediokracia v princípe vzniká spojením vlastníkov médií s kapitálom, čím dochádza k vytváraniu mediálnych korporácií, ktoré „správnou“ orientáciou spravodajstva a publicistiky masírujú hlavy bežných občanov s cieľom vmanipulovať ich do súhlasných indoktrinovaných stanovísk.

Mediokracia využíva neraz monopolné postavenie v prístupe k citlivým informáciám na manipulovanie verejnej mienky a je schopná doslova vyrobiť súhlas širokých más obyvateľstva s takými skutkami, s ktorými by bez mediálneho tlaku nesúhlasili.

K osvedčeným praktikám mediokracie patrí zámerné podsúvanie nesprávneho výkladu udalostí, znižovanie významu podstaty javu a naopak – zdôrazňovanie marginálnych aspektov reality selektívnym výberom informácií. Dokonale ovláda metódy manipulácie más vnucovaním obsahových stereotypov, cenzúrou i autocenzúrou. Systematickým ovplyvňovaním emócií publika mediokracia výrazne ovplyvňuje spoločenské nálady a formuje v mysliach občanov vopred naordinované videnie sveta. Medzi jej brutálne, nevyberané spôsoby patria „mediálne popravy“ nevyhovujúcich politikov taktikou dômyselného, systematického šírenia z kontextu vytrhnutých poloprávd podľa hesla: stokrát opakovaná polopravda sa stane čistou pravdou. Vďaka všetkým takýmto nekalým praktikám mediokracia legitímne participuje na faktickej moci v štáte. Stáva sa vlastne popri troch oficiálnych pilieroch moci, charakterizujúcich demokraciu, štvrtým neoficiálnym pilierom moci v štáte, ktorý slúži záujmom finančných a kapitálových skupín často nadnárodného charakteru.

O tom, akú veľkú politickú moc má mediokracia na Slovensku, presvedčil obyvateľov SR v roku 2019 Denník N zverejnením komunikácie medzi Mariánom Kočnerom a Dobroslavom Trnkom, ktorej sa nezákonným spôsobom zmocnil. Pod mediálnym tlakom tohto denníka vláda SR pripravovala návrhy legislatívnych zmien, ktoré mali zabezpečiť zákonné a včasné vyvodenie zodpovednosti voči sudcom a prokurátorom. Vláda SR teda konala pod priamym politickým nátlakom Denníka N. Aj to postupné, nekonečne dlhé zverejňovanie nezákonne získaných záznamov z Kočnerovej Threemy, ktorými sa „vyznamenala“ Monika Tódová z redakcie tohto denníka, bolo klasickým príkladom pôsobenia mediokracie na slovenský spôsob.

Práve Denník N, vypiplaný z plienok oligarchami zo skupiny Eset, patrí popri denníku SME, ktorý je ovládaný finančnou skupinou Penta, k najúčinnejším nástrojom mediokracie na Slovensku. Tento denník niekoľko posledných rokov diktoval smer politického vývoja Slovenskej republiky a vydláždil cestu k moci súčasnej vládnej garnitúre na Slovensku na čele s premiérom Matovičom, ktorá priviedla krajinu na pokraj katastrofy. Redakcia tohto denníka mala zrejme jasné zadanie pripraviť porážku vlády Roberta Fica a strany SMER-SD za každú cenu a akýmikoľvek prostriedkami.

Učenliví redaktori, medzi ktorými sa „vyznamenala“ predovšetkým Monika Tódová, smutne známa svojimi nezákonnými praktikami získavania informácií z vyšetrovacích spisov, nepracovali v rukavičkách. Majstrovsky využili každú zámienku na podrývanie dôvery obyvateľstva k predstaviteľom vlád, ktorá tu boli v rokoch 2012–2020. Je neuveriteľné, koľko energie vynaložili zapredaní redaktori tohto servilného plátku, vedení snahou za každú cenu presadiť jednofarebnú pravdu a očierňovať vtedajšiu vládu často aj za cenu podsúvania klamstiev a manipulácie s faktami.

Tých prípadov bolo neúrekom a ich rozbor by bol bez konca, preto si na ilustráciu rozoberme len jeden z nich: umelo vyfabrikovanú kauzu únosu vietnamského občana v Nemecku v roku 2017, na ktorej si Denník N dlho prihrieval svoju polievočku. O čo v nej išlo?

Pred takmer štyrmi rokmi, v lete 2017, údajne došlo k únosu vietnamského podnikateľa, bývalého straníckeho funkcionára Trinh Xuan Thanha, ktorý bol v Nemecku v azylovom konaní. Na tomto únose sa údajne podieľali občania SR a tak bola umelo nafúknutá kauza, ktorá vážne otriasala vtedajšou vládou. Usilovné včeličky z redakcie Denníka N vycítili škandál, na ktorom by mohli ryžovať a jednou ranou potopiť vládu Roberta Fica a predovšetkým ministra vnútra Roberta Kaliňáka. A tak nelenili. Pošpinili, koho mohli, a kvôli mediálnemu tlaku boli šikanovaní nevinní ľudia, napríklad šéf Úradu pre ochranu ústavných činiteľov Peter Krajčírovič a jeho podriadení, ktorí sa v tejto kauze ničím neprevinili.

Aby bolo jasné, nie som člen ani sympatizant strany SMER-SD. Ani v minulosti som nebol volič či sympatizant strany SMER-SD. Nie som ani osobný priaznivec Roberta Kaliňáka, ktorý mi ani ako človek, ani ako politik nebol nijak sympatický. Lenže ako novinár a ako človek nemôžem povýšiť osobnú animozitu či politické motívy nad právo a spravodlivosť! A spravodlivosti sme sa nakoniec dočkali po takmer štyroch rokoch, keď Generálna prokuratúra SR uzavrela kauzu s konštatovaním, že sa nezistila žiadna relevantná skutočnosť, odôvodňujúca záver o úmyselnej účasti občanov SR na únose vietnamského občana. Ani nemecké súdy po právoplatnom odsúdení jedného obžalovaného vietnamského občana, nedospeli k záverom o vedomej participácii občanov SR na únose.

Ak by mali novinári Denníka N aspoň náznak charakteru a slušnosti, mali by sa ospravedlniť Robertovi Kaliňákovi, šéfovi Úradu pre ochranu ústavných činiteľov Petrovi Krajčírovičovi a jeho podriadeným, ktorí sa ničím neprevinili, ale aj všetkým neprávom poškodeným občanom SR v tejto kauze a vôbec slovenskej verejnosti ako celku za rozširovanie klamstiev a konšpirácií, ktorými zbytočne poškodzovali kredit SR v zahraničí a frustrovali občanov krajiny.

Robert Kaliňák nemusí byť nikomu sympatický, ale aj on má právo na spravodlivosť! Namiesto toho však notorická kverulantka Monika Tódová spochybňuje postup Generálnej prokuratúry a navrhuje generálnemu prokurátorovi Marošovi Žilinkovi, aby naďalej vyšetroval rolu Roberta Kaliňáka v tejto už uzavretej kauze. Jej nestačia fakty, jej nestačia závery nemeckých súdov, uznesenia vyšetrovateľa SKIS z roku 2018 ani rozhodnutie generálneho prokurátora Maroša Žilinku. Podľa všetkého by si ju mal generálny prokurátor SR vybrať za svoju poradkyňu. Ona je novinárka, súkromné očko i právnička v jednej osobe. Tri v jednom, ako v tej reklame! Inými slovami – máme novinárov a novinárov.

Aby som bol správne pochopený, považujem naozaj za šťastie pre nás Slovákov, že máme médiá, ktoré môžu slobodne kontrolovať výkon štátnej moci a kritizovať zistené nedostatky. Pokiaľ plnia dobre a spoľahlivo toto poslanie, je to vskutku záslužná činnosť, ktorú je potrebné kvitovať s uznaním. Bez nej by sme boli vystavení svojvôli orgánov štátnej moci a to by bola naozaj tragédia. Je povinnosťou novinárov odhaľovať negatívne javy v spoločnosti, predovšetkým korupciu, rozkrádanie a kriminalitu. Ak však médiá začnú predurčovať udalosti, ak začnú mediálne lynčovať domnelých vinníkov bez nezvratných dôkazov, ak najprv niekoho odsúdia a až potom dokazujú vinu domnelého vinníka, potom je niečo zhnité v kráľovstve slovenskom, ako by povedal Hamlet!

Nikdy nemôže platiť, že účel svätí prostriedky a že v boji proti zločinu možno posvätiť aj nezákonné metódy tak, ako to predviedla Monika Tódová, keď vynášala informácie z vyšetrovacích spisov, alebo keď uverejňovala nezákonne získané záznamy z Kočnerovej Threemy. Na takejto logike je totiž čosi choré. Podľa nej by mohla polícia v záujme boja so zločinom sama siahať k zločinným metódam. Podľa nej by mohla aj justícia porušovať zákony v boji proti tým, ktorí zákony porušujú.

Súčasná politická situácia na Slovensku je frustrujúca. V osobe Igora Matoviča máme najhoršieho premiéra a v osobe Márie Kolíkovej najneschopnejšiu ministerku spravodlivosti počas celej histórie samostatného Slovenska. Máme najneschopnejšiu vládu posledných desaťročí a predsedu parlamentu, ktorý sa preslávil predovšetkým ako sexuálny predátor a človek pochybných mravov a až potom ako politik. Máme však – našťastie! – v osobe Maroša Žilinku azda najlepšieho generálneho prokurátora SR v poslednom období. A tu vidím svetlo na konci tunela a nádej na lepšie smerovanie krajiny v budúcnosti.

 

Karol Dučák

::

Odporúčané: Neslávne prvenstvá Igora Matoviča

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.