Stránky

16. marca 2021

Nájdu v sebe novinári Denníka N aspoň štipku slušnosti a sebaúcty?

 

Ilustrácia: Andrej Mišanek

Na Slovensku máme novinárov a novinárov. Tých čestných, ktorí nezištne slúžia pravde a len pravde, a tých nečestných, ktorí predávajú svoju česť za judášsky groš. K tým druhým patria zvlášť novinári hlavného prúdu, ktorí u nás pomohli vytvoriť mediokraciu, teda nadvládu médií nad občanmi.

Mediokracia v princípe vzniká spojením vlastníkov médií s kapitálom, čím dochádza k vytváraniu mediálnych korporácií, ktoré „správnou“ orientáciou spravodajstva a publicistiky masírujú hlavy bežných občanov s cieľom vmanipulovať ich do súhlasných indoktrinovaných stanovísk.

Mediokracia využíva neraz monopolné postavenie v prístupe k citlivým informáciám na manipulovanie verejnej mienky a je schopná doslova vyrobiť súhlas širokých más obyvateľstva s takými skutkami, s ktorými by bez mediálneho tlaku nesúhlasili.

K osvedčeným praktikám mediokracie patrí zámerné podsúvanie nesprávneho výkladu udalostí, znižovanie významu podstaty javu a naopak – zdôrazňovanie marginálnych aspektov reality selektívnym výberom informácií. Dokonale ovláda metódy manipulácie más vnucovaním obsahových stereotypov, cenzúrou i autocenzúrou. Systematickým ovplyvňovaním emócií publika mediokracia výrazne ovplyvňuje spoločenské nálady a formuje v mysliach občanov vopred naordinované videnie sveta. Medzi jej brutálne, nevyberané spôsoby patria „mediálne popravy“ nevyhovujúcich politikov taktikou dômyselného, systematického šírenia z kontextu vytrhnutých poloprávd podľa hesla: stokrát opakovaná polopravda sa stane čistou pravdou. Vďaka všetkým takýmto nekalým praktikám mediokracia legitímne participuje na faktickej moci v štáte. Stáva sa vlastne popri troch oficiálnych pilieroch moci, charakterizujúcich demokraciu, štvrtým neoficiálnym pilierom moci v štáte, ktorý slúži záujmom finančných a kapitálových skupín často nadnárodného charakteru.

O tom, akú veľkú politickú moc má mediokracia na Slovensku, presvedčil obyvateľov SR v roku 2019 Denník N zverejnením komunikácie medzi Mariánom Kočnerom a Dobroslavom Trnkom, ktorej sa nezákonným spôsobom zmocnil. Pod mediálnym tlakom tohto denníka vláda SR pripravovala návrhy legislatívnych zmien, ktoré mali zabezpečiť zákonné a včasné vyvodenie zodpovednosti voči sudcom a prokurátorom. Vláda SR teda konala pod priamym politickým nátlakom Denníka N. Aj to postupné, nekonečne dlhé zverejňovanie nezákonne získaných záznamov z Kočnerovej Threemy, ktorými sa „vyznamenala“ Monika Tódová z redakcie tohto denníka, bolo klasickým príkladom pôsobenia mediokracie na slovenský spôsob.

Práve Denník N, vypiplaný z plienok oligarchami zo skupiny Eset, patrí popri denníku SME, ktorý je ovládaný finančnou skupinou Penta, k najúčinnejším nástrojom mediokracie na Slovensku. Tento denník niekoľko posledných rokov diktoval smer politického vývoja Slovenskej republiky a vydláždil cestu k moci súčasnej vládnej garnitúre na Slovensku na čele s premiérom Matovičom, ktorá priviedla krajinu na pokraj katastrofy. Redakcia tohto denníka mala zrejme jasné zadanie pripraviť porážku vlády Roberta Fica a strany SMER-SD za každú cenu a akýmikoľvek prostriedkami.

Učenliví redaktori, medzi ktorými sa „vyznamenala“ predovšetkým Monika Tódová, smutne známa svojimi nezákonnými praktikami získavania informácií z vyšetrovacích spisov, nepracovali v rukavičkách. Majstrovsky využili každú zámienku na podrývanie dôvery obyvateľstva k predstaviteľom vlád, ktorá tu boli v rokoch 2012–2020. Je neuveriteľné, koľko energie vynaložili zapredaní redaktori tohto servilného plátku, vedení snahou za každú cenu presadiť jednofarebnú pravdu a očierňovať vtedajšiu vládu často aj za cenu podsúvania klamstiev a manipulácie s faktami.

Tých prípadov bolo neúrekom a ich rozbor by bol bez konca, preto si na ilustráciu rozoberme len jeden z nich: umelo vyfabrikovanú kauzu únosu vietnamského občana v Nemecku v roku 2017, na ktorej si Denník N dlho prihrieval svoju polievočku. O čo v nej išlo?

Pred takmer štyrmi rokmi, v lete 2017, údajne došlo k únosu vietnamského podnikateľa, bývalého straníckeho funkcionára Trinh Xuan Thanha, ktorý bol v Nemecku v azylovom konaní. Na tomto únose sa údajne podieľali občania SR a tak bola umelo nafúknutá kauza, ktorá vážne otriasala vtedajšou vládou. Usilovné včeličky z redakcie Denníka N vycítili škandál, na ktorom by mohli ryžovať a jednou ranou potopiť vládu Roberta Fica a predovšetkým ministra vnútra Roberta Kaliňáka. A tak nelenili. Pošpinili, koho mohli, a kvôli mediálnemu tlaku boli šikanovaní nevinní ľudia, napríklad šéf Úradu pre ochranu ústavných činiteľov Peter Krajčírovič a jeho podriadení, ktorí sa v tejto kauze ničím neprevinili.

Aby bolo jasné, nie som člen ani sympatizant strany SMER-SD. Ani v minulosti som nebol volič či sympatizant strany SMER-SD. Nie som ani osobný priaznivec Roberta Kaliňáka, ktorý mi ani ako človek, ani ako politik nebol nijak sympatický. Lenže ako novinár a ako človek nemôžem povýšiť osobnú animozitu či politické motívy nad právo a spravodlivosť! A spravodlivosti sme sa nakoniec dočkali po takmer štyroch rokoch, keď Generálna prokuratúra SR uzavrela kauzu s konštatovaním, že sa nezistila žiadna relevantná skutočnosť, odôvodňujúca záver o úmyselnej účasti občanov SR na únose vietnamského občana. Ani nemecké súdy po právoplatnom odsúdení jedného obžalovaného vietnamského občana, nedospeli k záverom o vedomej participácii občanov SR na únose.

Ak by mali novinári Denníka N aspoň náznak charakteru a slušnosti, mali by sa ospravedlniť Robertovi Kaliňákovi, šéfovi Úradu pre ochranu ústavných činiteľov Petrovi Krajčírovičovi a jeho podriadeným, ktorí sa ničím neprevinili, ale aj všetkým neprávom poškodeným občanom SR v tejto kauze a vôbec slovenskej verejnosti ako celku za rozširovanie klamstiev a konšpirácií, ktorými zbytočne poškodzovali kredit SR v zahraničí a frustrovali občanov krajiny.

Robert Kaliňák nemusí byť nikomu sympatický, ale aj on má právo na spravodlivosť! Namiesto toho však notorická kverulantka Monika Tódová spochybňuje postup Generálnej prokuratúry a navrhuje generálnemu prokurátorovi Marošovi Žilinkovi, aby naďalej vyšetroval rolu Roberta Kaliňáka v tejto už uzavretej kauze. Jej nestačia fakty, jej nestačia závery nemeckých súdov, uznesenia vyšetrovateľa SKIS z roku 2018 ani rozhodnutie generálneho prokurátora Maroša Žilinku. Podľa všetkého by si ju mal generálny prokurátor SR vybrať za svoju poradkyňu. Ona je novinárka, súkromné očko i právnička v jednej osobe. Tri v jednom, ako v tej reklame! Inými slovami – máme novinárov a novinárov.

Aby som bol správne pochopený, považujem naozaj za šťastie pre nás Slovákov, že máme médiá, ktoré môžu slobodne kontrolovať výkon štátnej moci a kritizovať zistené nedostatky. Pokiaľ plnia dobre a spoľahlivo toto poslanie, je to vskutku záslužná činnosť, ktorú je potrebné kvitovať s uznaním. Bez nej by sme boli vystavení svojvôli orgánov štátnej moci a to by bola naozaj tragédia. Je povinnosťou novinárov odhaľovať negatívne javy v spoločnosti, predovšetkým korupciu, rozkrádanie a kriminalitu. Ak však médiá začnú predurčovať udalosti, ak začnú mediálne lynčovať domnelých vinníkov bez nezvratných dôkazov, ak najprv niekoho odsúdia a až potom dokazujú vinu domnelého vinníka, potom je niečo zhnité v kráľovstve slovenskom, ako by povedal Hamlet!

Nikdy nemôže platiť, že účel svätí prostriedky a že v boji proti zločinu možno posvätiť aj nezákonné metódy tak, ako to predviedla Monika Tódová, keď vynášala informácie z vyšetrovacích spisov, alebo keď uverejňovala nezákonne získané záznamy z Kočnerovej Threemy. Na takejto logike je totiž čosi choré. Podľa nej by mohla polícia v záujme boja so zločinom sama siahať k zločinným metódam. Podľa nej by mohla aj justícia porušovať zákony v boji proti tým, ktorí zákony porušujú.

Súčasná politická situácia na Slovensku je frustrujúca. V osobe Igora Matoviča máme najhoršieho premiéra a v osobe Márie Kolíkovej najneschopnejšiu ministerku spravodlivosti počas celej histórie samostatného Slovenska. Máme najneschopnejšiu vládu posledných desaťročí a predsedu parlamentu, ktorý sa preslávil predovšetkým ako sexuálny predátor a človek pochybných mravov a až potom ako politik. Máme však – našťastie! – v osobe Maroša Žilinku azda najlepšieho generálneho prokurátora SR v poslednom období. A tu vidím svetlo na konci tunela a nádej na lepšie smerovanie krajiny v budúcnosti.

 

Karol Dučák

::

Odporúčané: Neslávne prvenstvá Igora Matoviča

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.

2 komentáre:

  1. Súčasnosť sa spája s tromi pojmami:

    Partokracia – vláda politicko-ekonomických záujmových skupín

    Mediokracia – vláda masmédií, propagandy a manipulácie

    Patokracia – vláda ľudí presadzujúcich choré myšlienky

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Anonymný16.3.21

    Veľmi presne pomenované, čakať slušnosť od tohto rozkladného denníka je len sen

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.