Quo vadis, Slovensko?

 

Ilustrácia: Andrej Mišanek

Máme vládu, aká tu ešte nebola

Kam ide Slovensko, kamže smerujeme, čo môže očakávať slovenský národ v blízkej alebo i v ďalšej budúcnosti? Máme predsa najkrajší kút v šírom svete... Ako sa staráme o krásy nášho domova? Ceníme si, čo máme, uvedomujeme si to vôbec?

Takéto otázky teraz blúdia v mysliach našich ľudí, ktorí ešte cítia s osudom tohto národa. Dôvod je ten, že naša samostatnosť, suverenita vlastného štátu sa dostala do obdobia dospelosti. Je vo veku, keď by už mala vedieť, kam speje, kam sa vyvíja, ako pôjde ďalej.

Tieto otázky sú dnes, v dnešnej vnútropolitickej situácii, mimoriadne aktuálne. Dostali sme sa akoby na rázcestie, o čom nás presviedča dennodenne dnešná vládna garnitúra. Od zmeny spoločenského poriadku v roku 1990 a vytvorenia slovenského štátu, samostatnej medzinárodne uznanej Slovenskej republiky, musíme, žiaľ, konštatovať, že za tie už dlhé roky sme sa ešte nenaučili sami sebe vládnuť.

Každé štyri roky po voľbách sa vytvorí nová vláda, každých päť rokov volíme prezidenta. Po každých voľbách prídu do zákonodarného orgánu noví ľudia, mení sa garnitúra na všetkých postoch v štátnej a verejnej správe, podľa politickej príslušnosti vládnucej strany alebo koalície.

Zamyslí sa niekto nad tým, či nám tento spôsob vládnutia vyhovuje, či ideme tým správnym smerom, a keď áno, prečo potom zvolená vláda a parlament dobre nevládne? Najzákladnejšia povinnosť tých, čo vládnu, je slúžiť svojim voličom, občanom tejto republiky, svojej vlasti, národu. Kde hľadať príčiny, že od vzniku našej samostatnej republiky si ani jedna vláda a parlament neplnili tieto základné povinnosti?

Sme vôbec schopní si vládnuť? Vieme sa postarať o vlastný národ v samostatnom štátnom zriadení? V čom je problém? Nemáme na to schopných ľudí? O čo sme horší ako ostatné malé štáty okolo nás?! Tieto otázky sa natískajú dnes, keď máme hádam najhoršiu vládu... Alebo sme tak malí, že každý si do nás kopne, každý si na nás trúfne?

Poďme do minulosti a poučme sa zo života našich predkov. Tam je predsa pravda, historia est magistra vitae, dejiny sú učiteľkou života. Poučme sa z našich dejín. Národ, ktorý svoje dejiny nepozná, alebo nechce poznať, nepoučí sa zo života svojich predkov a nedajbože, aby sa zriekol svojej reči, svojho jazyka, taký národ prestáva existovať, už nie je národom.

Patríme medzi slovanské národy, sme Slovania, historicky Sloveni. Hlásime sa právom ku kráľovi Svätoplukovi. Veľkomoravská ríša  v rámci svojich územných výbojov obsadila aj územie českého kniežatstva a veľkomoravské kniežatá sa vyhlasovali i za českých kráľov. Kráľ Svätopluk sa dal korunovať aj za české knieža, takže kráľ Svätopluk bol aj českým panovníkom. Ale Veľká Morava nebola prvým spoločným štátom Čechov a Slovákov, ako si to niektorí historici vysvetľovali.

Naši predkovia Sloveni vytvorili veľký a mocný štátny útvar. Veľká Morava vznikla spojením Moravského a Nitrianskeho kniežatstva. Esztergom sa vtedy volal Ostrý Grúň a Vyšehrad Veľký Gorod. Naši predkovia sú i na juhu, dnešné Slovinsko sa predsa hlási ku kniežaťu Koceľovi, to bol syn nášho nitrianskeho Pribinu!

Dlhé roky náš národ žil v štátnom usporiadaní Rakúsko-Uhorska. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní malo Uhorsko svojho kráľa, ale to nebol kráľ iba Maďarov. O Uhorsku sa hovorilo, že to bol žalár národov. My sme boli „Felvidék“ – Horný vidiek. Vládla tu silná maďarizácia a prischla nám prezývka Buta Tóth – Sprostý Slovák.

 

Načrime do jednej osobnej kroniky; citujem:

Narodil som sa v roku 1908. Do ľudovej školy som chodil v rodnom meste. Nie raz som dostal od maďarských učiteliek s palicou po prstoch, pretože cez prestávku s chlapcami som hovoril po slovensky a pritom som musel odriekať slová: Isten áld meg a Tóthot, hogy a Magyar nehordja a drótot. V preklade: Boh ochraňuj Slovákov, aby sa Maďari nestali drotármi. V roku 1918 som chodil do gymnázia a keď zisťovali u žiakov národnosť a ja som sa hlásil, že som Slovák, maďarskí žiaci cez prestávku na mňa pľuvali kričali, že som hazu áruló, domáci zradca.

 

V roku 1918 vznikol prvý štátu Čechov a Slovákov – Československo. U Slovákov bola veľká radosť a nadšenie, konečne sme sa zbavili Maďarov, budeme mať slovenské školy, úradnou rečou bude slovenský jazyk. V roku 1925 boli slobodné a demokratické voľby. Na Slovensku založil politickú stranu Andrej Hlinka a táto vo voľbách zvíťazila. V roku 1927 táto strana po dlhom váhaní vstúpila do československej vlády. Dostala dve bezvýznamné ministerstvá – zdravotníctva a unifikácie.

Pražský centralizmus sľuboval, že na Slovensku sa bude úradovať po slovensky, všetky úradnícke miesta obsadia Slováci, takisto na čele žúp budú Slováci, na školách sa bude učiť po slovensky. Ani jedna dohoda nebola splnená a Hlinka svojich ministrov z vlády odvolal. Českí občania obsadili všetky úradnícke miesta, na gymnáziu okrem školníka všetci profesori boli Česi, slovenčinu vyučoval Čech a nevedel po slovensky.

Prišli vojnové roky 1939–1945. Československo sa rozpadlo, v Čechách vznikol Protektorát, Poliaci obsadili Tešínsko a Maďari južné Slovensko. Na okyptenom Slovensku vznikol samostatný slovenský štát. Prvý štát slovenského národa, s vlastným prezidentom a vlastnou vládou. A tento národ dnes tomuto štátu nevie prísť na meno. Naši historici nie sú schopní a ochotní nájsť mu dôstojné miesto v histórii nášho národa. Ako by sme sa niečoho alebo niekoho báli. Bojíme sa pravdivo zhodnotiť existenciu tohto štátu. Bojíme sa pravdy? O Slovenskom národnom povstaní boli napísané hrubé knihy od rôznych autorov, ale v tejto literatúre chýba jedno slovo: PRAVDA.

 

K tomu iba jedna poznámka: Slovenské národné povstanie bolo povstanie proti hitlerovským okupantom. Ale na Slovensku hitlerovské vojská neboli, prišli potlačiť povstanie. Kto pravdivo zhodnotí, aký význam teda malo povstanie? Prezident Dr. Tiso bol odsúdený na smrť a popravený. Na smrť odsúdení boli vojnoví zločinci na Norimberskom procese, ale Dr. Tiso nebol na nijakom zozname vojnových zločincov. Na tomto zozname bol však maďarský fašista Horthy. Americká vrchnosť mu dovolila bez súdu odísť do Portugalska, tam dožil. Nedávno ho Maďari exhumovali, pochovali v Budapešti a každý deň sú na jeho hrobe čerstvé kvety.

 

Od roku 1945 do roku 1990 sme žili v socialistickom Československu. Aké postavenie malo Slovensko v tomto štáte z pohľadu riadenia? Všetky snahy o dôstojné miesto nášho národa v tomto štáte a práva na uplatnenie boli tvrdo potlačované. Už pri vzniku prvej republiky na to životom doplatil Štefánik, po roku 1945 obete retribúcie, v päťdesiatych rokoch obvinení z buržoázneho nacionalizmu. Vodcovia, ktorí bojovali za práva Slovákov, boli odsúdení na smrť alebo vrhnutí do ťažkých žalárov. Až v roku 1968, najmä zásluhou Dr. Husáka, bola vytvorená federácia.

Prišiel rok 1992. Zasa sme prišli o ďalšieho veľkého Slováka, Dubčeka. Jeden z čelných protagonistov „novembrových zmien“ Fedor Gál v televíznej relácii prehlásil: My sme predsa Dubčeka nepotrebovali, on bol komunista! Dubčekova havária a smrť neboli dosiaľ objasnené.

Pamätáme sa i na prejav prvého „porevolučného“ prezidenta Havla: Toto je štát dvoch rovnoprávnych národov! No pri pomlčke v názve štátu to už nebola pravda. A nikdy viacej nevstúpime do vojenských paktov! Ani to nebola pravda...

 

A takto sme sa dostali až do našej doby. Máme samostatný slovenský štát. Všetka moc oficiálne patrí ľudu. No nie je to pravda. Táto moc ľudu sa premieta do volieb, volíme si zástupcov do vrcholných riadiacich orgánov štátu. Ale ani to nie je pravda. Náš volebný zákon totiž stanovuje, že do volieb vstupujú politické strany, teda nie konkrétni ľudia, a my volíme iba členov týchto politických strán. Členovia či nominanti politických strán na volebných hárkoch teda nie sú z vôle ľudu, ale z vôle vedenia strany, ktorú niekto založil, zafinancoval, dal ju zaregistrovať a prihlásil ju do volieb. A vo voľbách sa volila politická strana.

Boli prijaté zákony, ktoré stanovili, že v parlamente bude 150 poslancov, títo budú mať svojich asistentov, platy, imunitu, zo štátneho rozpočtu milióny na činnosť strany. Politické strany si prijímali honosné názvy. Ako pre koho. Napríklad už Hnutie za demokratické Slovensko. Ale pre koho, pre pospolitý národ? Tomu ostala nezamestnanosť, chudoba. Vládni nominanti rozkradli majetok štátu, vynašli na to privatizáciu. No kto nebol členom strany alebo nedostal od straníckeho orgánu súhlas, nemohol privatizovať – a strana brala za súhlas podiely na privatizovanom majetku. A nastupovali zločinecké organizácie. Výpalníctvo, únos prezidentovho syna, mafiánske gangy, atď.

Iná strana – Kresťanskodemokratické hnutie. To bolo hrubé zneužitie vierovyznania slovenského národa. Z tejto strany vznikla ďalšia „kresťanská strana“ – strana Mikuláša Dzurindu. To bol ďalší podvod. Rozkradli a rozpredali najvýznamnejšie slovenské podniky, ktoré boli vlajkovými loďami našej ekonomiky. Namiesto Varšavskej zmluvy prišiel vstup do vojenského paktu NATO, namiesto RVHP vstup do Európskej únie. Nastúpili maďarské strany – a odvtedy niet mieru na juhu.

A takto to pokračovalo ďalej. Vláda Ivety Radičovej predčasne padla. Národ si získala strana Smer – sociálna demokracia, vyhrali voľby a dvanásť rokov vládli, na čele s predsedom vlády Robertom Ficom. Výsledok – korupcia, hlavne v štátnom aparáte, obrovské peniaze rozkradnuté, úradníci podplácaní, nedostavané Mochovce, diaľnica do Košíc v nedohľadne, tunely vytunelované. A tiež milióny zo štátneho rozpočtu mimovládnym organizáciám, ktoré túto vládu nakoniec zvrhli, pod zámienkou vraždy novinára.

Vyvrcholením je vláda, ktorá bola zvolená v parlamentných voľbách v roku 2020. A to je vláda, aká tu ešte nebola. Národ sa chytá za hlavu, koho sme to vlastne zvolili, veď títo nemôže viesť štát. Ale triezve hlasy sa ozývajú: koho sme mali voliť? Mali sme iné riešenie?

My, národ slovenský, podívajme sa do parlamentu, kto tam sedí, kto prijíma zákony, ktorými sa má riadiť táto republika. Sú to ľudia, ktorí sa starajú o občanov tejto republiky?  Uvedomuje si vládna garnitúra, že ich prvoradou úlohou sa starať o blaho slovenského národa?

Quo vadis, Slovensko? Kam nás to vedú naši predstavitelia, ktorým sme dali dôveru? My, slovenský národ, boli sme zasa oklamaní, tak ako historicky už nie raz, ale mnohokrát. Ale my už nechceme byť klamaní! Chceme takú vládu, ktorá sa bude starať o náš život, o život a budúcnosť našich detí.

Prierez dejinami nám ukázal, že náš národ bol vždy v područí a utláčaný v štáte, v ktorom žil. A teraz sme konečne slobodní, máme svoj štát – a nevieme sami sebe vládnuť!

Na záver jedna otázka. Na Slovensku už nie sú skutočne múdri ľudia, ktorí by mali vládnuť a viesť tento národ? Mali sme velikánov, ktorým osud tohto národa ležal na srdci. Bezpochyby, tento národ má i teraz múdrych ľudí, ale do politiky nejdú, nehrnú sa. Kde je chyba? Chyba je v nastolenom princípe. Treba zmeniť základné pravidlá. Treba naplniť ústavu: Všetka moc v štáte je v rukách ľudu.

 

Ján Trungel, 85-ročný

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.